Nový arcibiskup
Slovensko dostalo nové diecézy. Utrpenie statočných veriacich počas komunizmu je, našťastie, históriou a aj hierarchia, ktorá hrdinsky vzdorovala neslobode, ale tragicky neuniesla slobodu, už dosluhuje. Začína sa niečo nové?
Keď .týždeň písal kriticky o arcibiskupovi Sokolovi a kardinálovi Korcovi, neurobili sme to náhodne, a neboli sme ani neutrálni – myslíme si, že viacerí najvýraznejší synovia Katolíckej cirkvi, ktorí obstáli v odpore proti komunizmu, zlyhali v sporoch, ktoré priniesla sloboda. A hoci si ich hrdinstvo – hrdinstvo politických väzňov – hlboko vážime, ich neschopnosť rozlíšiť pravdu v kľúčových ponovembrových sporoch nebolo možné zamlčať. Cirkev má podľa nás kľúčovú rolu v slobodnej spoločnosti, ale môže ju mať iba vtedy, ak nemiluje moc, ale ľudí, ak unesie kritiku a ak dokáže inteligentne reagovať.
Keď sme nedávno uverejnili náš názor na odluku cirkvi od štátu, opäť to nebolo náhodné, a opäť sme neboli neutrálni – myslíme si, že všetky cirkvi musia byť nezávislé od štátu, ak majú byť slobodné v hľadaní pravdy. Rany, ktoré spôsobil komunizmus kresťanským spoločenstvám, bolo treba zaceliť, a to naozaj nebolo možné bez pomoci štátu. Ale dnes už krvácanie ustalo a podľa nás je práve preto najvyšší čas na odluku. Preto sme za väčšiu zodpovednosť veriacich za fungovanie ich farností, modlitební a spoločenstiev, a za odchod štátu z ich financovania. Slovensko nepotrebuje plné kostoly formálnych veriacich. Potrebuje autentických ľudí, ktorí pre svoju vieru – a cirkev – dokážu čosi obetovať. Aj finančne. Tomu naďalej veríme, aj keď sme sa stretli skôr s pobúreným odmietnutím než s pochopením.
V tomto čísle prinášame rozhovor s novým arcibiskupom Stanislavom Zvolenským. A opäť to nie je náhoda. Je to vzdelaný človek, ktorého názory považujeme za zaujímavé, čo nebýva v podobných funkciách samozrejmosťou. Ale najmä – niektoré zmeny v najvyššej hierarchii považujeme po dlhom čase za šancu Katolíckej cirkvi porozumieť dobe, v ktorej už na autoritu v spoločnosti nestačí rúcho, insígnie a spevavý hlas.
Arcibiskup Zvolenský nie je žiadny revolucionár. Jeho hlas nehrmí, jeho myšlienky neomračujú, a necítiť v ňom ani túžbu meniť dejiny. Je to mierny, skôr plachý človek, ktorý preferuje postupné kroky. Nie je v ňom ani charizma Václava Malého, ani intelekt Benedikta XVI. Ale je to celkom iná káva, ako arcibiskup Sokol.
„Väznení kňazi, rehoľníci, laici prejavili veľkú silu a bolo ľahké prezentovať tieto príklady a hneď ukázať našu tvár, akoby sme my boli tí istí. Zdá sa však, že my tú silu, ktorú mali oni, nemáme. Potrebujeme prebudenie,“ povedal nový arcibiskup pre náš časopis, a prejavil tým pochopenie slabosti svojej cirkvi, na aké sa tu dlho čakalo.
Nový arcibiskup rozumie aj tomu, že solidarita a sociálna spravodlivosť nie je to, čo vynucuje štát, ale to, k čomu núti človeka svedomie. Aj to je neuveriteľne nádejná zmena. Doteraz sme tu mali hierarchiu, ktorá síce odmietala komunizmus, ale mentálne ostala uväznená v socializme. Preto tá jej intuitívna náklonnosť k dnešnej vláde, preto tie jej marxistické reči o vykorisťovaní. Nepomohla ani skvelá pápežská encyklika Centissimus annus, ktorá rozumne pomenovala diabla ukrytého v socializme – naša katolícka hierarchia snívala svoj ľavicový sen a negatívne tým zasahovala do diskusie o reformách. Užitočné ekonomické zmeny sa často museli robiť proti cirkvi, nie s jej podporou. Hlas arcibiskupa Zvolenského je konečne iný. Veľmi to oceňujeme.
Hlas Katolíckej cirkvi však zúfalo chýbal najmä v pomenovaní toho, ako tu už takmer dvadsať rokov žijeme. Dávnejší vznik štátu prehlušil sklony jeho zakladateľov, dnešná sociálna demagógia prekryla útoky na slobodu. Zmení sa to? „Ak sa koná morálne zlo a ak ho presadzuje nejaká spoločenská sila, nech sa volá politická strana, alebo nezisková organizácia, biskupi majú povinnosť konštatovať, že toto je zlé. A tiež by mali požiadať veriacich, aby sa tomu zlu postavili,“ povedal Zvolenský.
Budeme pozorne načúvať.
Rozhovor s arcibiskupom Stanislavom Zvolenským prinášame na stranách 24 až 27.
Slovensko dostalo nové diecézy. Utrpenie statočných veriacich počas komunizmu je, našťastie, históriou a aj hierarchia, ktorá hrdinsky vzdorovala neslobode, ale tragicky neuniesla slobodu, už dosluhuje. Začína sa niečo nové?
Keď .týždeň písal kriticky o arcibiskupovi Sokolovi a kardinálovi Korcovi, neurobili sme to náhodne, a neboli sme ani neutrálni – myslíme si, že viacerí najvýraznejší synovia Katolíckej cirkvi, ktorí obstáli v odpore proti komunizmu, zlyhali v sporoch, ktoré priniesla sloboda. A hoci si ich hrdinstvo – hrdinstvo politických väzňov – hlboko vážime, ich neschopnosť rozlíšiť pravdu v kľúčových ponovembrových sporoch nebolo možné zamlčať. Cirkev má podľa nás kľúčovú rolu v slobodnej spoločnosti, ale môže ju mať iba vtedy, ak nemiluje moc, ale ľudí, ak unesie kritiku a ak dokáže inteligentne reagovať.
Keď sme nedávno uverejnili náš názor na odluku cirkvi od štátu, opäť to nebolo náhodné, a opäť sme neboli neutrálni – myslíme si, že všetky cirkvi musia byť nezávislé od štátu, ak majú byť slobodné v hľadaní pravdy. Rany, ktoré spôsobil komunizmus kresťanským spoločenstvám, bolo treba zaceliť, a to naozaj nebolo možné bez pomoci štátu. Ale dnes už krvácanie ustalo a podľa nás je práve preto najvyšší čas na odluku. Preto sme za väčšiu zodpovednosť veriacich za fungovanie ich farností, modlitební a spoločenstiev, a za odchod štátu z ich financovania. Slovensko nepotrebuje plné kostoly formálnych veriacich. Potrebuje autentických ľudí, ktorí pre svoju vieru – a cirkev – dokážu čosi obetovať. Aj finančne. Tomu naďalej veríme, aj keď sme sa stretli skôr s pobúreným odmietnutím než s pochopením.
V tomto čísle prinášame rozhovor s novým arcibiskupom Stanislavom Zvolenským. A opäť to nie je náhoda. Je to vzdelaný človek, ktorého názory považujeme za zaujímavé, čo nebýva v podobných funkciách samozrejmosťou. Ale najmä – niektoré zmeny v najvyššej hierarchii považujeme po dlhom čase za šancu Katolíckej cirkvi porozumieť dobe, v ktorej už na autoritu v spoločnosti nestačí rúcho, insígnie a spevavý hlas.
Arcibiskup Zvolenský nie je žiadny revolucionár. Jeho hlas nehrmí, jeho myšlienky neomračujú, a necítiť v ňom ani túžbu meniť dejiny. Je to mierny, skôr plachý človek, ktorý preferuje postupné kroky. Nie je v ňom ani charizma Václava Malého, ani intelekt Benedikta XVI. Ale je to celkom iná káva, ako arcibiskup Sokol.
„Väznení kňazi, rehoľníci, laici prejavili veľkú silu a bolo ľahké prezentovať tieto príklady a hneď ukázať našu tvár, akoby sme my boli tí istí. Zdá sa však, že my tú silu, ktorú mali oni, nemáme. Potrebujeme prebudenie,“ povedal nový arcibiskup pre náš časopis, a prejavil tým pochopenie slabosti svojej cirkvi, na aké sa tu dlho čakalo.
Nový arcibiskup rozumie aj tomu, že solidarita a sociálna spravodlivosť nie je to, čo vynucuje štát, ale to, k čomu núti človeka svedomie. Aj to je neuveriteľne nádejná zmena. Doteraz sme tu mali hierarchiu, ktorá síce odmietala komunizmus, ale mentálne ostala uväznená v socializme. Preto tá jej intuitívna náklonnosť k dnešnej vláde, preto tie jej marxistické reči o vykorisťovaní. Nepomohla ani skvelá pápežská encyklika Centissimus annus, ktorá rozumne pomenovala diabla ukrytého v socializme – naša katolícka hierarchia snívala svoj ľavicový sen a negatívne tým zasahovala do diskusie o reformách. Užitočné ekonomické zmeny sa často museli robiť proti cirkvi, nie s jej podporou. Hlas arcibiskupa Zvolenského je konečne iný. Veľmi to oceňujeme.
Hlas Katolíckej cirkvi však zúfalo chýbal najmä v pomenovaní toho, ako tu už takmer dvadsať rokov žijeme. Dávnejší vznik štátu prehlušil sklony jeho zakladateľov, dnešná sociálna demagógia prekryla útoky na slobodu. Zmení sa to? „Ak sa koná morálne zlo a ak ho presadzuje nejaká spoločenská sila, nech sa volá politická strana, alebo nezisková organizácia, biskupi majú povinnosť konštatovať, že toto je zlé. A tiež by mali požiadať veriacich, aby sa tomu zlu postavili,“ povedal Zvolenský.
Budeme pozorne načúvať.
Rozhovor s arcibiskupom Stanislavom Zvolenským prinášame na stranách 24 až 27.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.