Prežil viac korupčných afér, než by som tu vládal vyrátať, a napriek tomu sa vo veku 79 rokov usiluje o znovuzvolenie vo svojej starej forme. Kazisveti z bohatej Európy sa síce stavajú proti Švajčiarovi, lenže futbalový svet oplýva hlasmi štátov z karibských ostrovov.
Už roky sa pýtam na Blatterovo tajomstvo. Je ním oportunizmus? Výrečnosť, vytrénovaná v nemeckých a francúzskych školách dvojjazyčného kantónu? Humor, ktorým si už v mladosti zarábal peniaze ako „hlavný zabávač“ na rôznych ľudových slávnostiach? K mojej ceste ma inšpirovala nasledovná odpoveď: „Je to Valaisan. Tí majú tvrdú gebuľu.“
Prechádzal som vysokoalpskými priesmykmi do švajčiarského kantónu Valais, touto prázdnou strechou Európy, vysoké kamenné ubytovne zívali opustenosťou. Najskôr pitoreskné valaiské dedinky z čierneho dreva, podaktoré domy na spôsob dreveného obrovského hríba. V rozširujúcom sa údolí rieky Rhôny sa romantika prerušila: Blatterovo rodné mestečko Visp, vyslovuje sa „Višp“, svojimi chemickými závodmi, obrovskou železničnou stanicou a nahustenými obytnými blokmi skôr pripomínalo parížske predmestie banlieue.
Najprv som išiel do albánskej mešity za Lidlom. Tristo zo 7 400 Vispanov je Albáncov, všetci z macedónskeho Tetova, ich albánsky FC Vips ocenil sám kmotor. Na tomto islame ma nevyľakalo vôbec nič: 41-ročný albánsky imám bol aj po siedmich rokoch štúdií v Tunisku hladko oholený, sedeli sme obkolesení srdečnými albánskymi stavebnými robotníkmi v skrachovanom stolárstve. Starší hovorili lepšie po taliansky než po nemecky, kvôli Talianom na stavbe. Keď som sa ich pýtal na Blattera, do reči sa dal dokonca i tichý somálsky čašník: „Blatter? Chodí každý rok.“ Aj imám, mimochodom „sekretár Únie albánskych imámov vo Švajčiarsku,“ vychválil prezidenta FIFA: „Dobre, nepracoval na stavbe, vždy robil len s peniazmi. Myslím si však, že je dobrý, pretože nemá komplexy. Rozpráva sa s každým.“
Po tom, čo ma inštruovali Albánci, som Blatterov dom našiel hravo. Trojposchodový rožný dom v triezvom štýle, biely, moderný. Sadol som si oproti do obstarožného baru. Majiteľka sa sťažovala na sekularizáciu kedysi hlboko katolíckeho Valaisu – pred dvadsiatimi rokmi spravila po nedeľnej omši obrat 700 frankov, teraz len 50. „Blatter sem chodí prakticky každý mesiac,“ hovorí šarmantná klebetnica. „Nie je lakomý, vždy zaplatí rundu. A keďže pozná všetkých, niekedy to zatiahne za všetkých.“ Dotkla sa aj výčitky, že si vo veľkom nakupuje hlasy. „Nemyslím si, že si ich kúpil všetky. Z nepriateľov hovorí neprajnosť.“ Keď aktivisti kedysi zbierali proti Blatterovi podpisy pre aféru s „FC Sion“, v „Café National“ im to zakázali. A jeho tajomstvo, pani Esther? „Rozpráva sa s každým, nie je to žiadny horenos.“
Nasledujúce ráno som sa idylickými vinohradmi dobýjal k potoku Raspille, ktorý tvorí vo Valaise nemecko-francúzsku hranicu. Ak sa vôbec dá hovoriť o „nemčine“, keďže takzvanému najvyššiemu alemánskemu dialektu Horného Valaisu nerozumie žiadny iný nemeckojazyčný kmeň, ani zvyšní Švajčiari, ktorí preň Valaisanov označujú odmerane ako „Nemeckošvajčiarov“.
V dedinskej kaviarni v Salgeschi som mal šťastie: za veľkou šálkou lacnej mliečnej kávy sedel 74-ročný muž, ktorý hrával so Seppom Blatterom v rovnakom mančafte amatérsky futbal: „Blatter hral ako pravé krídlo.“ Valaisana som sa opýtal: „Existuje vo Valaisi korupcia?“ Poprel to, „také niečo si tu nikto nemôže dovoliť,“ a spustil bez okolkov nadávky na cudzincov, Talianov a „Juhošov“. Okrem Blatterových známych silných stránok vyzdvihol, že si skoro osvojil jazyk talianskych a španielskych gastarbeitrov, „všetko využil ako šancu“. Svoje chválospevy dôchodca často komicky zaklincoval gestom ukazováka a palca – gesto znamenalo peniaze. „Dával Blatter aj góly?“ – „Niežeby som o tom vedel,“ starý Valaisan pridal ďalšie gesto, dlaň a palec imitovali rapotajúce ústa. „Chcete povedať, že sa rozprával s každým?“ – „Ach, áno!“
Už roky sa pýtam na Blatterovo tajomstvo. Je ním oportunizmus? Výrečnosť, vytrénovaná v nemeckých a francúzskych školách dvojjazyčného kantónu? Humor, ktorým si už v mladosti zarábal peniaze ako „hlavný zabávač“ na rôznych ľudových slávnostiach? K mojej ceste ma inšpirovala nasledovná odpoveď: „Je to Valaisan. Tí majú tvrdú gebuľu.“
Prechádzal som vysokoalpskými priesmykmi do švajčiarského kantónu Valais, touto prázdnou strechou Európy, vysoké kamenné ubytovne zívali opustenosťou. Najskôr pitoreskné valaiské dedinky z čierneho dreva, podaktoré domy na spôsob dreveného obrovského hríba. V rozširujúcom sa údolí rieky Rhôny sa romantika prerušila: Blatterovo rodné mestečko Visp, vyslovuje sa „Višp“, svojimi chemickými závodmi, obrovskou železničnou stanicou a nahustenými obytnými blokmi skôr pripomínalo parížske predmestie banlieue.
Najprv som išiel do albánskej mešity za Lidlom. Tristo zo 7 400 Vispanov je Albáncov, všetci z macedónskeho Tetova, ich albánsky FC Vips ocenil sám kmotor. Na tomto islame ma nevyľakalo vôbec nič: 41-ročný albánsky imám bol aj po siedmich rokoch štúdií v Tunisku hladko oholený, sedeli sme obkolesení srdečnými albánskymi stavebnými robotníkmi v skrachovanom stolárstve. Starší hovorili lepšie po taliansky než po nemecky, kvôli Talianom na stavbe. Keď som sa ich pýtal na Blattera, do reči sa dal dokonca i tichý somálsky čašník: „Blatter? Chodí každý rok.“ Aj imám, mimochodom „sekretár Únie albánskych imámov vo Švajčiarsku,“ vychválil prezidenta FIFA: „Dobre, nepracoval na stavbe, vždy robil len s peniazmi. Myslím si však, že je dobrý, pretože nemá komplexy. Rozpráva sa s každým.“
Po tom, čo ma inštruovali Albánci, som Blatterov dom našiel hravo. Trojposchodový rožný dom v triezvom štýle, biely, moderný. Sadol som si oproti do obstarožného baru. Majiteľka sa sťažovala na sekularizáciu kedysi hlboko katolíckeho Valaisu – pred dvadsiatimi rokmi spravila po nedeľnej omši obrat 700 frankov, teraz len 50. „Blatter sem chodí prakticky každý mesiac,“ hovorí šarmantná klebetnica. „Nie je lakomý, vždy zaplatí rundu. A keďže pozná všetkých, niekedy to zatiahne za všetkých.“ Dotkla sa aj výčitky, že si vo veľkom nakupuje hlasy. „Nemyslím si, že si ich kúpil všetky. Z nepriateľov hovorí neprajnosť.“ Keď aktivisti kedysi zbierali proti Blatterovi podpisy pre aféru s „FC Sion“, v „Café National“ im to zakázali. A jeho tajomstvo, pani Esther? „Rozpráva sa s každým, nie je to žiadny horenos.“
Nasledujúce ráno som sa idylickými vinohradmi dobýjal k potoku Raspille, ktorý tvorí vo Valaise nemecko-francúzsku hranicu. Ak sa vôbec dá hovoriť o „nemčine“, keďže takzvanému najvyššiemu alemánskemu dialektu Horného Valaisu nerozumie žiadny iný nemeckojazyčný kmeň, ani zvyšní Švajčiari, ktorí preň Valaisanov označujú odmerane ako „Nemeckošvajčiarov“.
V dedinskej kaviarni v Salgeschi som mal šťastie: za veľkou šálkou lacnej mliečnej kávy sedel 74-ročný muž, ktorý hrával so Seppom Blatterom v rovnakom mančafte amatérsky futbal: „Blatter hral ako pravé krídlo.“ Valaisana som sa opýtal: „Existuje vo Valaisi korupcia?“ Poprel to, „také niečo si tu nikto nemôže dovoliť,“ a spustil bez okolkov nadávky na cudzincov, Talianov a „Juhošov“. Okrem Blatterových známych silných stránok vyzdvihol, že si skoro osvojil jazyk talianskych a španielskych gastarbeitrov, „všetko využil ako šancu“. Svoje chválospevy dôchodca často komicky zaklincoval gestom ukazováka a palca – gesto znamenalo peniaze. „Dával Blatter aj góly?“ – „Niežeby som o tom vedel,“ starý Valaisan pridal ďalšie gesto, dlaň a palec imitovali rapotajúce ústa. „Chcete povedať, že sa rozprával s každým?“ – „Ach, áno!“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.