Dnešná Ukrajina je bohatým skladiskom propagandistickej munície. Jej chorý organizmus vystreľuje metastázové nite na všetky strany: na Východe rozkladá ruskú spoločnosť, na Západe šíri paranoju, strach z Ruska ako „svetovej hrozby“, „imperiálneho predátora“, „nebezpečnejšieho ako ebola“. Ako každý chorý organizmus vzbudila romantické sympatie a súcit. V romantickom rozjímaní infantilná Európa, háklivá na pojmy sloboda a demokracia, uverila oslobodzovacím snahám národa po stáročia zotročovaného inými národmi, a najmä sebou samým, snahám udržať pokope rozpadávajúci sa, niekým iným z rôznych kúskov pozošívaný kabát. Romantické ideály majú zväčša realistické rozuzlenie. Predstava, že Ukrajina je „nepriestrelnou vestou Európy“ a „zárukou mieru vo svete“, postupne získava realistickejšie črty. Možno si Európa začne uvedomovať, že heroizovaný Majdan sa dávno zmenil na čiernu vdovu s inou vestou na tele. Možno bola chyba veriť tým, čo začali vojnu proti vlastným občanom, ktorých ako alibi nazvali teroristami. Možno je chyba sypať peniaze do bezodného vreca. Možno je chyba prinášať slobodu a demokraciu zvonku. Každý národ si ich musí vybojovať sám, lebo cudzia pomoc vždy len vymení staré okovy za nové, krajšie, pohodlnejšie. Každý národ musí dozrieť k vlastnej forme demokracie, inak sa z nej stane deformácia. Možno by sa Európa pre pokoj duše mala pozrieť na démonizované Rusko inými, nie ukrajinskými očami, a možno sa po nej opäť budú môcť pohybovať ruskí motorkári tak, ako sa európski voľne pohybujú po Rusku. Možno sa potom istá malá časť ruskej inteligencie prestane hanbiť za svoj národ a hovoriť o ňom, že je stádo, háveď, idioti. Možno...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.