Nová politika voči Rusku

Zaujímavým príspevkom k tejto diskusii je text Ivana Krasteva a Marka Leonarda v novom čísle časopisu Foreign Affairs. Text má názov Rozbitý sen Európy o poriadku (Europe’s Shattered Dream of Order), jeho autormi sú rešpektovaní znalci medzinárodných vzťahov, ktorých azda ani netreba predstavovať, Krastev vedie Centrum liberálnych stratégií v Sofii a Leonard je zakladateľ a riaditeľ European Council on Foreign Relations. Základným argumentom ich textu je výzva na novú politiku Európskej únie voči Rusku.
Východiskom sú dve analytické pozorovania. Po prvé, od Ruska nemožno očakávať, že sa stane demokratickou krajinou a právnym štátom. „Je nemožné povedať, kedy tento systém padne, ale keď padne ... systém, ktorý ho nahradí, bude kópiou tohto súčasného,“ povedal Gleb Pavlovsky, bývalý disident a Putinov poradca, dnes už kritik. Tento jeho výrok si Krastev a Leonard osvojili a ilustrujú ho tromi príkladmi. Západné vlády podľa textu nechápu Rusko, čoho dôkazom je to, ako nepochopili význam Oranžovej revolúcie na Ukrajine pre Rusko, ruský pokus zabrzdiť podporu demokracie na východe Európy, a najmä mylné očakávanie, že Putinov režim možno „zastrašiť“ politikou sankcií a diplomatickej izolácie Ruska. Tento koncept jednak nefungoval (Turecko, India, Brazília či Čína odmietli o tom vôbec uvažovať) a jednak išiel proti dlhodobým cieľom politiky EÚ. „Politika Moskvy na Ukrajine nereprezentuje obnovenie ruského imperializmu, ale je vyjadrením kremeľského izolacionizmu,“ píšu autori. Aj západné sankcie preto podľa nich prispeli k obmedzeniu ruskej závislosti od Európy a ďalšiemu posilneniu kontroly internetu, cestovania na Západ a západných investícií v ruských médiách a bankovej sfére.
Druhým východiskom je prehlbujúci sa rozpor medzi USA a EÚ. Problém je obojstranný, na jednej  strane európke krajiny nielenže strácajú schopnosť vojenskej intervencie, ale už aj ochotu bojovať za svoju krajinu. Cameronova a Merkelovej vláda napríklad napriek anexii Krymu znížila výdavky na armádu. A v neposlednom rade: iba 29 percent Francúzov, 27 percent Britov a 18 percent Nemcov je ochotných bojovať za svoju krajinu. Na druhej strane, až 68 percent Talianov to otvorene odmietlo. Demilitarizácia Európy, ako povedal bývalý americký minister obrany Robert Gates, sa stala z požehnania v  minulom storočí bezpečnostným rizikom v storočí súčasnom. Druhý dôvod prehlbujúcej sa vzdialenosti medzi dvoma brehmi Atlantiku je vývoj v USA. Američania, osobitne Obamova administratíva, venujú Európe čoraz menšiu pozornosť a Rusko prirodzene vnímajú – bolo  to tak za Busha aj Obamu – s ohľadom na svoje iné záujmy vo svete. „Nikdy nevieme, kde Washington skončí. (Američania) by mohli eskalovať sankcie a okamžite Ukrajinu vyzbrojiť. Ale o niekoľko rokov by mohli takéto vzťahy resetovať, aby si zabezpečili spoluprácu Ruska v nejakej nesúvisiacej otázke, ako je napríklad Islamský štát,“ povedal Krastevovi a Leonardovi nemenovaný vysoký nemecký diplomat.
Toľko východiská. Čo Krastev a Leonard navrhujú? Dve odlišné politiky: vytlačenie Ruska z oblastí, kde sa snaží zasahovať do európskej politiky a kde integrácia nemôže mať efekt (napríklad členstvo Ruska, ale aj Azerbajdžanu v Rade Európy) a kde Rusko oslabuje tieto organizácie. A na druhej strane Rusko novým spôsobom integrovať. „Ak sa chceme posunúť dopredu, Európa musí nájsť politiku, ktorou sa nebude snažiť premeniť Rusko na demokraciu západného typu, ale ktorou dotlačí Rusko do pozície, s ktorou dokáže Západ koexistovať.“ Ako to urobiť? Tým, čo Európa vie a kde je silná: obchodom, lepšie povedané dohodami, ktoré budú podporovať ruské záujmy v obchode. Eurázijská ekonomická únia je dobrý nápad, jeho jediným problémom je, že ju nevymyslela samotná EÚ, tvrdia autori ironicky.
O čo ide? Na konflikte Ruska a Západu najviac získava Čína. Dva návrhy na vytvorenie dvoch gigantických infraštruktúr – „hodvábnych ciest 21. storočia“ – ktoré majú spojiť Peking s Budapešťou, respektíve Stredozemným morom, hrozia vytvorením osi závislosti, ktorou si Peking skrotí desiatky krajín od Ázie po stred Európy. EÚ by podľa Krasteva a Leonarda mala povzbudiť Rusko, aby si vlastnými konceptami hospodárskej a obchodnej politiky organizovalo obchodné vzťahy so susedmi samo. EÚ by preto Eurázijskú úniu a ďalšie podobné formy spolupráce mala podporovať. Výsledky budú dva: jednak Rusko nebude pestovať iba mocenský a vojenský naratív, ale časť energie bude venovať aj obchodným vzťahom, a jednak tým EÚ ochráni svoje východné územie pred hrozbou rozkladu.