Auto je obvykle druhá najdrahšia a najväčšia vec, ktorú máme – po našom byte alebo dome. Autá si kupujeme na dlhé obdobie a trávime v nich mnoho času. Nie je to vec súkromná, jazdíme na nich v plenéri, kde nás môžu vidieť iní šoféri či okoloidúci. Prejazd centrom Londýna v špičke trvá rovnakých niekoľko hodín v striebornom Nissane Micra ako v červenom Ferrari 458, ale v druhom prípade aspoň sedíte v zaujímavom aute. Život je predsa príliš krátky na to, aby sme jazdili na nudných autách.
.každý deň je súdny deň
Takého človeka vo Ferrari 458, ktorý už dvadsať minút stojí na jednom semafore, si ľahko zaškatuľkujem – červená 458 je predsa trochu prvoplánová. A ten, kto ju vezme do londýnskej zápchy, je síce bohatý, ale chýba mu rafinovaný vkus. Možno je to do istej miery profesionálna deformácia, ale nemyslím si, že som jediný, kto by takto analyzoval ľudí, ktorých mu život postaví do cesty. Tak ako si iní robia obraz o človeku podľa hodiniek, topánok, telefónu, náušníc či rúk – ja chcem vedieť, s kým mám do činenia podľa jeho dopravného prostriedku.
A naopak – rád si všímam, ako na mňa ľudia reagujú podľa toho, v akom aute sedím. V béžovom sedane nepozorovane plávam premávkou, v čiernom SUV s agresívnymi svetlami čistím ľavý pruh diaľnice, v modrom kabriolete pózujem. V hnedom Range Roveri Evoque – ktorý som považoval za vydarené a vkusné auto – na mňa na Slovnaftskej ulici kýva žena vykonávajúca najstaršie povolanie. Keď môj kamarát jazdil na novom Audi TT, najväčší zážitok nemal z tej revolučnej prístrojovej dosky s jedným veľkým displejom. Ani to gýčové odfrkovanie do výfuku pri preraďovaní ho neoslovilo. Nadšene mi rozprával, ako sa naňho usmievali okoloidúce.
Jedine keď parkujem doma s mojím tridsaťročným autom, začnú mi postaršie susedy s taškami na kolieskach nadávať do chuligánov. Vraj parkujem príliš blízko pri bytovke, a potom im do bytu ide smrad z výfuku. Lebo inak je pri autobusovej zastávke na štvorprúdovej ceste vzduch čistý ako v Alpách.
A radšej ani nechcem spomínať, ako som na Audi A6 s obrovskými kolesami, tmavými sklami a perleťovou metalízou prišiel do Košíc. Nejaký miestny občan nedokázal lepšie vyjadriť svoje sympatie k autu, než ryhou kľúčom do laku.
.najlepšie nenápadné auto
Ako recenzent, ktorý jazdí na najnovších autách mnohých značiek (a z každého je sklamaný, že je nudnejšie ako to jeho z roku 1985), často diskutujem o ich kvalitách a občas dostávam otázky, ako je táto: „Podľa teba je ktoré auto najlepšie na svete?” Najlepších je mnoho; z týchto krčmových debát vždy vykľučkujem tým, že na každý deň by som si kúpil nejaký veľký kombík typu Škoda Superb či BMW radu 5 a mal vystarané. „Ale prečo by si si kupoval päťku, keď má BMW v ponuke aj sedmičku?” nedajú sa odbiť. Nuž, na to je jednoduchá odpoveď: pretože sa nechcem stať obeťou neustáleho súdenia. Za volantom BMW radu 7, čiže „sedmice”, ako tieto autá volajú ich majitelia-hlavohrude, som strávil pár dní na začiatku roka. Bolo to výborné auto, pohodlné a tiché a vďaka vyhrievaným sedačkám a volantu a predhrevu motora ideálne na chladné januárové ráno. Ale zároveň mi na ňom vadilo, že stále na mňa niekto gánil a tipoval, že čí synáčik sa išiel povoziť na aute, na ktoré si určite nemohol zarobiť sám poctivou prácou. A to nielen vtedy, keď som sedel za volantom; stačilo, keď som si v krčme vyložil na stôl kľúče od BMW spolu s iPhonom a obsluha hneď vedela, akýže chumaj prišiel do ich pohostinstva.
No dobre, ten kľúč sa z vrecka nevybral sám. Neskôr som dokonca poprosil kamaráta Martina z kontaktného centra pre užívateľov drog OZ Prima, aby mi robil šoféra a mohol som sa voziť vzadu a cítiť sa dôležito. A skúšal som, či sa do schránky v palubnej doske zmestí deväťmilimetrová pištoľ. (Nezmestí.) Skrátka – uvedomil som si, že s kľúčami od BMW radu 7 sa stávam zlou paródiou na stereotypného majiteľa. Na druhej strane, keď ma v sedmici o štvrtej ráno zastavili policajti, boli ku mne extrémne slušní a zdržanliví, fúkať mi nedali a pokuta bola naozaj symbolická.
.zvyknite si na statusový symbol
Často sa hovorí o tom, že ľudia si kupujú drahé a silné autá ako statusový symbol – muži navyše aj ako predĺženie údu. Ale je pravda, že každý dopravný prostriedok je istým spôsobom statusový symbol, a nech si akýkoľvek vyberiete, bude to nesprávna voľba a do nejakej nelichotivej škatuľky zaradení budete. Ak máte auto iné ako nemecké, tak ste veľmi alternatívni. Ak jazdíte hromadnou dopravou, ste socka. Na bicykli ste hipster, sandálista, hipisák, alebo máte obtiahnutý trikot s logami spoločností, ktoré vás nesponzorujú; určite ste smiešni. Ak máte úplne nové auto, máte viac peňazí ako rozumu, ak je staršie ako tri roky, jazdíte na smradľavej haraburde. Naša editorka lifestylovej sekcie Elena je pre mňa typickou zástupkyňou majiteliek Toyoty Yaris a nerozumiem, ako môže náš fotograf Boris jazdiť na BMW a pritom tvrdiť, že autá mu nič nehovoria. Potom je tu ešte napríklad Futbalová mama, Kríza stredného veku, Slečna z nákupného centra, Pseudoalfasamec a Dobrodruh z Malaciek.
Dokonca aj ekológia a udržateľné životné prostredie majú svoj statusový symbol. Toyota Prius je najpopulárnejšie hybridné auto nie preto, lebo by bolo výnimočne lepšie alebo úspornejšie ako všetky ostatné, ale preto, že iný Prius ako s hybridným pohonom si nekúpite – názov Prius a jeho neveľmi elegantný tvar sú teda rozpoznateľne zelené. V tom vlastne spočíva aj najdôležitejší rozdiel medzi BMW radu 5 a 7. Nikoho predsa netrápi to, že sedmička má oveľa lepšie pánty na dverách, kým päťka má klasické polohy, do ktorých pootvorené dvere zapadnú, dvere sedmičky idú úplne hladko a držia v akomkoľvek uhle otvorenia. Všetky ostatné hračky si môžete doobjednať aj do menších modelov. Hlavný rozdiel je v tom, že kúpou päťky dostanete veľmi dobré auto – obratné v meste, pohodlné a priestranné na dlhé cesty a zábavné tam, kde si chcete zašoférovať. Pri sedmičke dostanete to isté, len si vedome a úmyselne priplácate za statusový symbol – a je na zvážení každého, či vyše dvadsaťtisíc eur stojí za ten rozdiel 7 oproti 5. (Výrobca tým možno nepriamo naznačuje, že novým majiteľom sedmičky pribudnú o dve čísla viac do nohavíc.)
.beztriedne auto
Východiskom je výber „beztriedneho” auta – takého, ktoré sa nedá škatuľkovať. O beztriednych autách existujú dve teórie – podľa jednej sú to nenápadné autá, ktoré oslovujú širokú klientelu, ako sú Škoda Octavia či Superb, alebo aj to BMW radu 5 – ak sa vyhnete výraznému laku a veľkým kolesám, budete vyzerať ako generický vyšší manažment veľkej korporácie. Podľa druhej teórie sú to ikonické autá, ktoré si kupujú zákazníci, ktorí by si mohli dovoliť oveľa drahšie autá, ale rozhodnú sa pre ne – napríklad Fiat 500, Mini alebo Volkswagen Golf GTI – posledné nenápadné športové auto na trhu.
Na obranu dodám, že nie každý si svoje auto vyberá. Niekto svoje zdedí po mamičke, iný dostane v práci pridelené služobné. V takých prípadoch rozhodne nemôžem odporučiť snažiť sa z takého auta robiť niečo, na čo nebolo určené –treba sa s ním stotožniť. Moje prvé dva šoférske roky som jazdil na aute s dunajskostredským evidenčným číslom, a preto som skrátka musel v Bratislave vždy zaparkovať nakrivo.
.autor je spolupracovník .týždňa
.každý deň je súdny deň
Takého človeka vo Ferrari 458, ktorý už dvadsať minút stojí na jednom semafore, si ľahko zaškatuľkujem – červená 458 je predsa trochu prvoplánová. A ten, kto ju vezme do londýnskej zápchy, je síce bohatý, ale chýba mu rafinovaný vkus. Možno je to do istej miery profesionálna deformácia, ale nemyslím si, že som jediný, kto by takto analyzoval ľudí, ktorých mu život postaví do cesty. Tak ako si iní robia obraz o človeku podľa hodiniek, topánok, telefónu, náušníc či rúk – ja chcem vedieť, s kým mám do činenia podľa jeho dopravného prostriedku.
A naopak – rád si všímam, ako na mňa ľudia reagujú podľa toho, v akom aute sedím. V béžovom sedane nepozorovane plávam premávkou, v čiernom SUV s agresívnymi svetlami čistím ľavý pruh diaľnice, v modrom kabriolete pózujem. V hnedom Range Roveri Evoque – ktorý som považoval za vydarené a vkusné auto – na mňa na Slovnaftskej ulici kýva žena vykonávajúca najstaršie povolanie. Keď môj kamarát jazdil na novom Audi TT, najväčší zážitok nemal z tej revolučnej prístrojovej dosky s jedným veľkým displejom. Ani to gýčové odfrkovanie do výfuku pri preraďovaní ho neoslovilo. Nadšene mi rozprával, ako sa naňho usmievali okoloidúce.
Jedine keď parkujem doma s mojím tridsaťročným autom, začnú mi postaršie susedy s taškami na kolieskach nadávať do chuligánov. Vraj parkujem príliš blízko pri bytovke, a potom im do bytu ide smrad z výfuku. Lebo inak je pri autobusovej zastávke na štvorprúdovej ceste vzduch čistý ako v Alpách.
A radšej ani nechcem spomínať, ako som na Audi A6 s obrovskými kolesami, tmavými sklami a perleťovou metalízou prišiel do Košíc. Nejaký miestny občan nedokázal lepšie vyjadriť svoje sympatie k autu, než ryhou kľúčom do laku.
.najlepšie nenápadné auto
Ako recenzent, ktorý jazdí na najnovších autách mnohých značiek (a z každého je sklamaný, že je nudnejšie ako to jeho z roku 1985), často diskutujem o ich kvalitách a občas dostávam otázky, ako je táto: „Podľa teba je ktoré auto najlepšie na svete?” Najlepších je mnoho; z týchto krčmových debát vždy vykľučkujem tým, že na každý deň by som si kúpil nejaký veľký kombík typu Škoda Superb či BMW radu 5 a mal vystarané. „Ale prečo by si si kupoval päťku, keď má BMW v ponuke aj sedmičku?” nedajú sa odbiť. Nuž, na to je jednoduchá odpoveď: pretože sa nechcem stať obeťou neustáleho súdenia. Za volantom BMW radu 7, čiže „sedmice”, ako tieto autá volajú ich majitelia-hlavohrude, som strávil pár dní na začiatku roka. Bolo to výborné auto, pohodlné a tiché a vďaka vyhrievaným sedačkám a volantu a predhrevu motora ideálne na chladné januárové ráno. Ale zároveň mi na ňom vadilo, že stále na mňa niekto gánil a tipoval, že čí synáčik sa išiel povoziť na aute, na ktoré si určite nemohol zarobiť sám poctivou prácou. A to nielen vtedy, keď som sedel za volantom; stačilo, keď som si v krčme vyložil na stôl kľúče od BMW spolu s iPhonom a obsluha hneď vedela, akýže chumaj prišiel do ich pohostinstva.
No dobre, ten kľúč sa z vrecka nevybral sám. Neskôr som dokonca poprosil kamaráta Martina z kontaktného centra pre užívateľov drog OZ Prima, aby mi robil šoféra a mohol som sa voziť vzadu a cítiť sa dôležito. A skúšal som, či sa do schránky v palubnej doske zmestí deväťmilimetrová pištoľ. (Nezmestí.) Skrátka – uvedomil som si, že s kľúčami od BMW radu 7 sa stávam zlou paródiou na stereotypného majiteľa. Na druhej strane, keď ma v sedmici o štvrtej ráno zastavili policajti, boli ku mne extrémne slušní a zdržanliví, fúkať mi nedali a pokuta bola naozaj symbolická.
.zvyknite si na statusový symbol
Často sa hovorí o tom, že ľudia si kupujú drahé a silné autá ako statusový symbol – muži navyše aj ako predĺženie údu. Ale je pravda, že každý dopravný prostriedok je istým spôsobom statusový symbol, a nech si akýkoľvek vyberiete, bude to nesprávna voľba a do nejakej nelichotivej škatuľky zaradení budete. Ak máte auto iné ako nemecké, tak ste veľmi alternatívni. Ak jazdíte hromadnou dopravou, ste socka. Na bicykli ste hipster, sandálista, hipisák, alebo máte obtiahnutý trikot s logami spoločností, ktoré vás nesponzorujú; určite ste smiešni. Ak máte úplne nové auto, máte viac peňazí ako rozumu, ak je staršie ako tri roky, jazdíte na smradľavej haraburde. Naša editorka lifestylovej sekcie Elena je pre mňa typickou zástupkyňou majiteliek Toyoty Yaris a nerozumiem, ako môže náš fotograf Boris jazdiť na BMW a pritom tvrdiť, že autá mu nič nehovoria. Potom je tu ešte napríklad Futbalová mama, Kríza stredného veku, Slečna z nákupného centra, Pseudoalfasamec a Dobrodruh z Malaciek.
Dokonca aj ekológia a udržateľné životné prostredie majú svoj statusový symbol. Toyota Prius je najpopulárnejšie hybridné auto nie preto, lebo by bolo výnimočne lepšie alebo úspornejšie ako všetky ostatné, ale preto, že iný Prius ako s hybridným pohonom si nekúpite – názov Prius a jeho neveľmi elegantný tvar sú teda rozpoznateľne zelené. V tom vlastne spočíva aj najdôležitejší rozdiel medzi BMW radu 5 a 7. Nikoho predsa netrápi to, že sedmička má oveľa lepšie pánty na dverách, kým päťka má klasické polohy, do ktorých pootvorené dvere zapadnú, dvere sedmičky idú úplne hladko a držia v akomkoľvek uhle otvorenia. Všetky ostatné hračky si môžete doobjednať aj do menších modelov. Hlavný rozdiel je v tom, že kúpou päťky dostanete veľmi dobré auto – obratné v meste, pohodlné a priestranné na dlhé cesty a zábavné tam, kde si chcete zašoférovať. Pri sedmičke dostanete to isté, len si vedome a úmyselne priplácate za statusový symbol – a je na zvážení každého, či vyše dvadsaťtisíc eur stojí za ten rozdiel 7 oproti 5. (Výrobca tým možno nepriamo naznačuje, že novým majiteľom sedmičky pribudnú o dve čísla viac do nohavíc.)
.beztriedne auto
Východiskom je výber „beztriedneho” auta – takého, ktoré sa nedá škatuľkovať. O beztriednych autách existujú dve teórie – podľa jednej sú to nenápadné autá, ktoré oslovujú širokú klientelu, ako sú Škoda Octavia či Superb, alebo aj to BMW radu 5 – ak sa vyhnete výraznému laku a veľkým kolesám, budete vyzerať ako generický vyšší manažment veľkej korporácie. Podľa druhej teórie sú to ikonické autá, ktoré si kupujú zákazníci, ktorí by si mohli dovoliť oveľa drahšie autá, ale rozhodnú sa pre ne – napríklad Fiat 500, Mini alebo Volkswagen Golf GTI – posledné nenápadné športové auto na trhu.
Na obranu dodám, že nie každý si svoje auto vyberá. Niekto svoje zdedí po mamičke, iný dostane v práci pridelené služobné. V takých prípadoch rozhodne nemôžem odporučiť snažiť sa z takého auta robiť niečo, na čo nebolo určené –treba sa s ním stotožniť. Moje prvé dva šoférske roky som jazdil na aute s dunajskostredským evidenčným číslom, a preto som skrátka musel v Bratislave vždy zaparkovať nakrivo.
.autor je spolupracovník .týždňa
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.