Za to, že som vyštudoval právo, môže John Grisham.
Do štrnástich som chcel byť prírodovedec, ale potom som čítal Firmu, Prípad Pelikán a stotožnil si právo so spravodlivosťou. Predstavoval som si, že aj ja budem zachraňovať nespravodlivo obvinených, riešiť justičné omyly a porážať poisťovne, čo zdierajú slušných ľudí. V prvom ročníku som pochopil, že to je diametrálne iné a zariekol sa, že nikdy nebudem robiť klasickú právnickú profesiu a nikdy nebudem robiť pre štát. Šťastná náhoda ma doviedla ku košickým feministkám, prenikol som do tretieho sektora a okľukou sa dostal k práci, ktorú dnes robím. V nadácii som 12 a pol roka, cítim však, že aj mimovládky potrebujú generačné obmeny. Syndróm vyhorenia je nebezpečný, chce to zas nový, mladícky drajv. Človeka tretí sektor zomelie, je v tom veľa nadpráce, málo peňazí, veľa aktivít musí robiť malý tím ľudí. Mám skoro štyridsať, chcel by som sa časom posunúť ďalej a urobiť si doktorát.
Milujem Londýn.
Nechodím nikam inam na dovolenky, viem si predstaviť byť pri mori, ale byť v Londýne je päťkrát zaujímavejšie. Tam sa chodím nabíjať, tam chcem ísť aj študovať. Som mestský človek, milujem kaviarne, umenie, divadlo, spoločenský život, mám rád, keď sa niečo deje. Príroda ma tak nenapĺňa, môj najväčší kontakt s ňou je trávnik a slnečnice na Pohode.
Som etický vegán.
Roky sa považujem za ľudskoprávneho aktivistu, ale nemám kapacitu robiť všetky dobré skutky sveta, aj recyklovať, aj nekupovať tričká z Číny. Pred rokom som ukončil psychoterapiu a začali sa diať zmeny v mojom živote. Jednou z nich bolo vegetariánstvo, teraz už vegánstvo. Niekto sa ma spýtal, že ako sa cítim. Morálne? Morálne sa cítim lepšie. Nejde mi o zdravú výživu, chudnutie, mám rád sladkosti, teplú stravu. Vegánstvo ma núti organizovať si viac život, čítať na internete o potravinách, zrazu mám novú pasiu. Veľa nevarím, tak musím riešiť, kde sa dá prestravovať, lebo mlieko a vajcia sa u nás dostanú všade.
Fajčenie je neresť, za ktorou si hrdo stojím.
Vnútorne som s tým nikdy nepotreboval bojovať, som vášnivý fajčiar i obhajca fajčenia. Aj keď z 30 cigariet denne vyfajčím 28 zbytočne, tak tie dve sú veľmi dôležité. Stimulujú, uvoľňujú stres, káva a cigarety sú tvorivý rituál. Úplne rozumiem tomu, keď ešte novinári mohli fajčiť v redakcii, že bez toho sa prosto niektoré veci nedajú robiť.
Považujem za dôležité búrať konvencie.
Provokácia mi je blízka, ale nie posadnutosť. Nemám rád morálne a kultúrne konštrukty, ktoré veľmi zväzujú spoločnosť. Napríklad teraz sa veľa riešia otvorené vzťahy, mne by to asi nesedelo, ale úplne rozumiem tým, čo tak chcú žiť. Snažím sa nemoralizovať.
Viem sa sám pochváliť.
Nie sme spoločnosť založená na pochvale a poďakovaní, je to u nás málo rozvinuté, ale dá sa to učiť. Nie je to žiadne majstrovstvo, stačí ísť príkladom. Chválenie je moja veľká téma, snažím sa chváliť stále, aj v mailoch. Keďže len málokto pochváli riaditeľa, musel som sa naučiť chváliť sa sám. Som na to hrdý, že si viem povedať, v čom som dobrý.
Snažím sa patriť k elite.
Aj keď veľa ľudí sa toho označenia bojí, ja to považujem za cnosť, elita má predsa zodpovednosť za dianie, za krajinu. Nemala by okázalo demonštrovať svoje bohatstvo, ale pokorne niesť bremeno. Do takejto spoločnosti sa chcem dostať.
Do štrnástich som chcel byť prírodovedec, ale potom som čítal Firmu, Prípad Pelikán a stotožnil si právo so spravodlivosťou. Predstavoval som si, že aj ja budem zachraňovať nespravodlivo obvinených, riešiť justičné omyly a porážať poisťovne, čo zdierajú slušných ľudí. V prvom ročníku som pochopil, že to je diametrálne iné a zariekol sa, že nikdy nebudem robiť klasickú právnickú profesiu a nikdy nebudem robiť pre štát. Šťastná náhoda ma doviedla ku košickým feministkám, prenikol som do tretieho sektora a okľukou sa dostal k práci, ktorú dnes robím. V nadácii som 12 a pol roka, cítim však, že aj mimovládky potrebujú generačné obmeny. Syndróm vyhorenia je nebezpečný, chce to zas nový, mladícky drajv. Človeka tretí sektor zomelie, je v tom veľa nadpráce, málo peňazí, veľa aktivít musí robiť malý tím ľudí. Mám skoro štyridsať, chcel by som sa časom posunúť ďalej a urobiť si doktorát.
Milujem Londýn.
Nechodím nikam inam na dovolenky, viem si predstaviť byť pri mori, ale byť v Londýne je päťkrát zaujímavejšie. Tam sa chodím nabíjať, tam chcem ísť aj študovať. Som mestský človek, milujem kaviarne, umenie, divadlo, spoločenský život, mám rád, keď sa niečo deje. Príroda ma tak nenapĺňa, môj najväčší kontakt s ňou je trávnik a slnečnice na Pohode.
Som etický vegán.
Roky sa považujem za ľudskoprávneho aktivistu, ale nemám kapacitu robiť všetky dobré skutky sveta, aj recyklovať, aj nekupovať tričká z Číny. Pred rokom som ukončil psychoterapiu a začali sa diať zmeny v mojom živote. Jednou z nich bolo vegetariánstvo, teraz už vegánstvo. Niekto sa ma spýtal, že ako sa cítim. Morálne? Morálne sa cítim lepšie. Nejde mi o zdravú výživu, chudnutie, mám rád sladkosti, teplú stravu. Vegánstvo ma núti organizovať si viac život, čítať na internete o potravinách, zrazu mám novú pasiu. Veľa nevarím, tak musím riešiť, kde sa dá prestravovať, lebo mlieko a vajcia sa u nás dostanú všade.
Fajčenie je neresť, za ktorou si hrdo stojím.
Vnútorne som s tým nikdy nepotreboval bojovať, som vášnivý fajčiar i obhajca fajčenia. Aj keď z 30 cigariet denne vyfajčím 28 zbytočne, tak tie dve sú veľmi dôležité. Stimulujú, uvoľňujú stres, káva a cigarety sú tvorivý rituál. Úplne rozumiem tomu, keď ešte novinári mohli fajčiť v redakcii, že bez toho sa prosto niektoré veci nedajú robiť.
Považujem za dôležité búrať konvencie.
Provokácia mi je blízka, ale nie posadnutosť. Nemám rád morálne a kultúrne konštrukty, ktoré veľmi zväzujú spoločnosť. Napríklad teraz sa veľa riešia otvorené vzťahy, mne by to asi nesedelo, ale úplne rozumiem tým, čo tak chcú žiť. Snažím sa nemoralizovať.
Viem sa sám pochváliť.
Nie sme spoločnosť založená na pochvale a poďakovaní, je to u nás málo rozvinuté, ale dá sa to učiť. Nie je to žiadne majstrovstvo, stačí ísť príkladom. Chválenie je moja veľká téma, snažím sa chváliť stále, aj v mailoch. Keďže len málokto pochváli riaditeľa, musel som sa naučiť chváliť sa sám. Som na to hrdý, že si viem povedať, v čom som dobrý.
Snažím sa patriť k elite.
Aj keď veľa ľudí sa toho označenia bojí, ja to považujem za cnosť, elita má predsa zodpovednosť za dianie, za krajinu. Nemala by okázalo demonštrovať svoje bohatstvo, ale pokorne niesť bremeno. Do takejto spoločnosti sa chcem dostať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.