Sme krajina, ktorá utečencov príliš nechce. A nijaký politik si doteraz ani tému ich prijímania a integrácie neosvojil ako dôležitú. Vie, že si tým nezíska voličov. V lepšom prípade o nej preto mlčí. Najvýpovednejšia je miera udelenia azylov na Slovensku. Je jedna z najnižších v EÚ: od vzniku samostatného Slovenska v roku 1993 k nám prišlo vyše 58-tisíc žiadateľov o azyl, z nich v azylovej procedúre uspelo iba 646. Čo je, povedzme si úprimne, jedna menšia dedina. Ale na prekvapujúci detail upozorňuje riaditeľ Migračného úradu ministerstva vnútra Bernard Priecel: „Iba 26 percent z tých, ktorým sme udelili azyl, na Slovensku ostáva. Ostatní odchádzajú do iných krajín Európy.“ Takže nie jedna dedina, ale jedna ulica so 168 obyvateľmi. To len pre predstavu. Sme tranzitná, nie cieľová krajina. Čo je aj dobrý dôvod na alibizmus. Nie my ich nechceme, utečenci predsa nechcú nás. Tí ľudia tu žijú akoby za clonou, v utajení. Až na malé výnimky majú strach vypovedať v médiách inak ako anonymne. Traja tento strach prekonali, a ich príbehy nájdete v tejto téme. Sú dôkazom toho, že utečenec môže znamenať pre túto krajinu prínos a obohatenie.
.títo áno, iní nie?
Utečenci zaplavili Taliansko a iné krajiny juhu Európy. Sú tu akútne humanitárne dôvody zasiahnuť, ide predsa o ľudské životy. Ale ako? Máme byť v miere, ktorú zvládneme, solidárni s juhom Európy a prerozdeliť si utečencov? Máme intervenovať na severe Afriky? Sú to dôležité otázky, ktoré nemôžu obísť ani Slovensko.
Je zvláštne, že kvóty obhajujú, na rozdiel od domácich politikov, iba naši europoslanci, dokonca aj tí zo Smeru. Pocit náležitosti k väčšiemu celku asi umožňuje inú optiku. Samozrejme, sú aj vážne argumenty proti kvótam ako princípu. V prvom rade, ťažko možno poslať ľudí tam, kam nechcú ísť. Bernard Priecel hovorí, že to musí byť založené na princípe dobrovoľnosti. „Kvóty nič neriešia, je to len odsúvanie veľkého balvanu, ktorý sa valí na Európu. Určite k nám bude prichádzať čoraz viac Afričanov. Ale riešenia musia byť tam, kde vznikajú. Je nimi cirkulárna migrácia, teda príchod povedzme Afričanov na limitovaný čas do Európy, kde získajú vzdelanie, a potom sa vrátia domov. Ďalšie účinné opatrenia, okrem ozbrojeného zásahu proti pašerákom ľudí v rámci systému FRONTEX na ochranu vonkajších hraníc Únie, sú záchytné tábory na severe Afriky,“ nazdáva sa Priecel.
Často zaznieva argument, že naše utečenecké tábory sú dnes takmer prázdne. Je v nich asi šesťdesiat žiadateľov o azyl, pričom kapacita týchto zariadení je do päťsto miest, s rezervami do tisíc. A preto nemáme problém na limitovaný čas, ako to navrhuje Európska komisia, prijať 319 utečencov nielen z Afriky, ale aj z Blízkeho východu. Toľko nám to vychádza v rámci pridelenej kvóty 1,6 percenta z 20-tisíc presídlencov. To je síce pravda, ale ide iba o prvý krok. Brusel chce neskôr vytvoriť trvalý a povinný mechanizmus distribúcie utečencov, podľa ktorého by na Slovensko mohli prísť až tisíce ľudí. Často sa zabúda, že v minulosti sme ponúkli kapacitu našich táborov pre stovky utečencov, napríklad po vojne v Kosove v roku 1999: ale tí dali prednosť bohatším krajinám Európy, kde mali príbuzných. Našimi silami, bez ich prerozdelenia do iných krajín, ako to teraz požaduje Taliansko, sme zvládli v roku 2004 exodus jedenásť a pol tisíca utečencov cez našu hranicu s Ukrajinou. Mimochodom, azyl sme vtedy udelili pätnástim z nich.
„Vlani sme na Svetový deň utečencov skoncipovali spoločne s Ligou za ľudské práva a Centrom pre výskum etnicity a kultúry list, ktorým sme oslovili našich politikov. Navrhli sme diskusiu o tom, aby sme ponúkli naše nevyužité azylové zariadenia pre utečencov zo Sýrie. Prezident Kiska nám odpísal, že si to váži a je ochotný diskutovať. Minister zahraničia Lajčák nás ubezpečil, že Slovensko si plní svoje medzinárodné záväzky a minister vnútra Kaliňák vôbec neodpovedal,“ uvádza Ladislav Oravec z Nadácie Milana Šimečku. Na túto iniciatívu teraz nadviazalo Spoločenstvo Ladislava Hanusa (pozri rozhovor), ktoré navrhuje, aby sme prijali sto rodín zo Sýrie a z Iraku.
Jediný politik, ktorý doteraz prišiel s akou-takou predstavou koncepcie prístupu k migrantom, bol exminister vnútra Daniel Lipšic. Ten navrhol legálnu migráciu z kultúrne blízkych krajín, najmä z Ukrajiny. Motivoval ho k tomu náš zlý demografický trend, ale jeho návrh kdesi zaspal a už sa k nemu nikto nevrátil. Lipšic je proti kvótam a takisto presadzuje našu výraznú pomoc pre prenasledované náboženské skupiny v Iraku a v Sýrii.
Solidaritu s juhom Európy a najmä humanitárnu pomoc utečencom presadzuje predseda zahraničného výboru Národnej rady SR František Šebej (Most-Híd), ale takisto je proti kvótam, ktoré sú podľa neho alibistickým pokusom rozdeliť problém plošne na krajiny EÚ. Šebej, ktorý sa tejto téme venuje dlhodobo, upozorňuje na opodstatnené obavy z prílevu utečencov z moslimských krajín. „V západnej Európe títo ľudia nadproporčne zaplnili väznice nie preto, že by sa k nim miestna polícia správala diskriminačne, ale preto, že si nesú so sebou z domu väčšiu afinitu k násiliu, napríklad voči ženám a odovzdávajú ju svojim deťom. Okrem toho si doniesli do Európy taký nenávistný a taký vražedný antisemitizmus, aký tu dlho nebol. Moslimský svet bol totiž v 60. až v 80. rokoch infikovaný konšpiračným antisemitizmom, ktorý dezinformačnými kampaňami rozšírila sovietska KGB. Tá v týchto krajinách distribuovala státisíce exemplárov arabského prekladu Protokolov sionských mudrcov,“ uvádza Šebej.
.kurd s trnavským prízvukom
Bežné pondelkové popoludnie. Na trnavskom sídlisku je čulý ruch, veriaci vychádzajú z omše v modernom kostole. Obďaleč z maličkej prevádzky s nápisom Kebab, ktorú vlastnia Tunisania, vychádza prenikavá vôňa pečeného mäsa. V tričku a džínsoch tu sedí jediný hosť. Je to 24-ročný iracký Kurd Ali Yousef Sadraldin. Má dnes všetky dôvody byť šťastný, ale nemá s kým oslavovať. „Práve mi oznámili, že mi udelili slovenské štátne občianstvo,“ vraví hrdo, keď si spolu sadneme na kávu.
Nechce sa nám uveriť, že tento zhovorčivý a usmievavý mladý muž prišiel na Slovensko sám ako maloletý utečenec, a to za dramatických okolností v roku 2007. Naučil sa už celkom dobre jazyk, dokonca má nezameniteľný tvrdý trnavský prízvuk a používa výrazy ako „nevim čo“. Alí pôvodne žil s rodičmi a šiestimi súrodencami v meste Kirkúk na severe Iraku. V roku 2003 počas spojeneckej vojenskej operácie padol režim Saddáma Husajna, no krajinu ovládol chaos, násilie o tri roky neskôr zachvátilo aj Kirkúk. Bohatá rodina Sadraldinovcov, ktorá tam vlastnila mnohé domy, pozemky aj obchody, ušla do Jordánska. Tam sa rozhodli, že 15-ročný Alí ako druhý najstarší syn, ktorý netajil ambície študovať a žiť v Európe, odíde za strýkom do Švédska. Našli prevádzača, ktorému zaplatili 25-tisíc dolárov. Ten sľúbil, že mu vybaví falošný sýrsky pas a dopraví Alího do Nemecko, kde ho bude čakať auto, ktoré ho odvezie do Štokholmu. Verili mu, no všetko bolo inak. Alí letel zo Sýrie do Bieloruska. Tam ho spoločne s ďalšími desiatkami utečencov z viacerých krajín naložili do kamiónu za palety s tovarom a začala sa strastiplná púť. Prespávali v neznámych domoch, putovali pešo dlhé hodiny lesom, až sa napokon prevádzači pred ich očami pohádali a pobili. Nechali utečencov pri diaľnici. Povedali im, že sú v Nemecku a že za nimi o chvíľu prídu. Už sa neukázali. Napokon utečencov objavili slovenskí policajti – boli pri Košiciach.
„Netušili sme, že existuje Slovensko. Z celej skupiny som jediný vedel po anglicky. Potom nám jedna baba policajtka vysvetlila, kde sme a ukázala nám mapu. Musel som požiadať o azyl na Slovensku, aj keď som tu nechcel ostať ani minútu,“ spomína Alí. Ocitol sa ako maloletý v našom utečeneckom tábore, z ktorého čoskoro ušiel za strýkom do Švédska. Ibaže netušil, že existuje Dublinský dohovor, podľa ktorého je utečenec vrátený do prvej krajiny EÚ, v ktorej požiadal o azyl. Švédi podľa jeho odtlačkov prstov zistili, že požiadal o azyl na Slovensku. Skôr, ako to stihli riešiť, ušiel za ďalším strýkom do Švajčiarska. Ani tam sa nezdržal. Polícia ho eskortovala naspäť do Švédska, odkiaľ ho príslušníci Interpolu previezli cez Prahu na Slovensko. „Vrátil som sa tak domov,“ smeje sa Alí.
Po šiestich mesiacov mu u nás udelili azyl, presne v deň osemnástich narodenín. Hneď na začiatku si našiel prácu, najskôr vyrábal za pásom LCD televízory. Liga za ľudské práva mu pomohla naučiť sa jazyk. Chcel aj študovať, ale nedokončil si maturitu. Po ôsmich rokoch sa tu už adaptoval. Občasné nadávky ignoruje, našiel si dobre platenú prácu tlmočníka vo firme, so slovenskou partnerkou má dvaapolročnú dcérku. On ako otec s ňou hovorí po kurdsky, matka po slovensky. Na otázku, či sa už považuje za Slováka, Alí bez váhania odpovedá: „ Rád by som povedal, že som Slovák, no neviem ešte dobre skloňovať. V zahraničí by som o sebe určite povedal, že som Slovák. Do Iraku sa už nechcem vrátiť, iba ak na návštevu. Aj keď moji bratia dobre zarábajú vo francúzskej ropnej rafinérii pri Erbile, no Islamský štát sa rozpína.“
.chcem chalana Slováka
Ranné zore nad Humenným vzdialene pripomínajú africkú savanu. No namiesto antilop vidno iba túlavé mačky. V utečeneckom tábore, kde pracuje ako tlmočníčka, nás v nezvyčajný čas, o piatej ráno, prijíma 21-ročná Somálčanka Naima Ahmed Abdi. O šiestej ju už budú pred hlavnou bránou čakať policajti, aby ju zaviezli na ukrajinskú hranicu. Tú včera ilegálne prekročila skupina Somálčanov a Naima im bude tlmočiť.
„Žila som s rodičmi a šiestimi súrodencami v Mogadiše. Otec pracoval ako predavač v potravinách, maminka bola žena v domácnosti. Niekedy bolo dobre, inokedy vojna. Teroristi bojujú od roku 2005 s vládou, chcú urobiť zo Somálska islamskú krajinu. Podobne ako Taliban v Afganistane. Unášajú deti aj dospelých. Zabíjajú ľudí na uliciach aj v školách. Zakázali ľuďom kaviarne, zábavné centrá, kúpanie v mori. Ženy musia chodiť zahalené,“ vysvetľuje Naima.
V roku 2007 pohár trpezlivosti v jej rodine pretiekol. Odišli do Sýrie. Otec sa rozhodol, že utečie do Európy a požiada o azyl. Majú príbuzných v Anglicku, ale tam nechcel ísť. Nechcel ísť ani na Slovensko, ocitol sa tu po ilegálnom prekročení ukrajinskej hranice. Mal šťastie. Získal u nás azyl, čo mu umožnilo požiadať z dôvodu zlúčenia rodiny o víza pre manželku a deti. V roku 2009 sa tak stretla celá rodina na Slovensku. Naima ako tínedžerka spočiatku nechápala, prečo sa u nás na ňu ľudia tak zvláštne pozerajú. Neskôr pochopila, že tu nie sú na cudzincov, najmä ak majú tmavú pleť, zvyknutí. Často cestuje z Trnavy, kde žije, naprieč celou krajinou do Humenného. „V Sýrii to bolo v pohode, tam sú zvyknutí na Somálčanov. Slováci sa na mňa ešte stále pozerajú tak akosi zvláštne. Niektorí sú aj nepriateľskí, ale tých je menej,“ opisuje svoje dojmy zo Slovenska.
Po príchode na Slovensko Naimu čakali obvyklé otravné, no nevyhnutné procedúry: zdravotné prehliadky v utečeneckých táboroch, pohovory s imigračnými úradníkmi. Až do roku 2012, keď celá rodina u nás dostala azyl, si tu museli každý rok obnovovať prechodný pobyt. Vždy im pritom hrozilo, že ich pošleme naspäť do Somálska. Pokiaľ Naima vie, na Slovensku získalo azyl okrem jej osemčlennej rodiny iba päť Somálčanov. Na otázku, či sme uzavretá krajina, odpovedá: „Slovensko by mohlo dávať utečencom viac azylov. Teraz sú v Európe témou kvóty pre utečencov. Chápem váš strach, no tí ľudia naozaj potrebujú aj vašu pomoc. Vždy budem Somálčanka, moja farba pleti sa nezmení, ale Slovensko je môj druhý domov. Cítim, že tu mám viac slobody ako v Mogadiše. Ak si nájdem chalana, tak chcem, aby to bol Slovák,“ zažiaria jej na záver výrazné oči.
.tu sme doma
Družný Afganec, 40-ročný Azim Farhabi, ktorý k nám ušiel pred vojnou s Talibanom, má v sebe nepopierateľný pôvab. S veselou náladou zo seba „sype“ pomerne dobrou slovenčinou jednu historku za druhou. Často u seba na záhrade rodinného domu organizuje grilovacie párty, na ktoré väčšinou pozýva slovenských kamarátov. Jeho priateľka je riaditeľka dôležitej ľudskoprávnej organizácie.
Azim ako absolvent žurnalistiky na Univerzite Komenského už takmer päť rokov každý mesiac pripravuje pre verejnoprávnu televíziu reláciu Tu sme doma o integrácii utečencov. Sleduje ju asi pol milióna divákov. Jeho pôvodná motivácia bola touto reláciou vzdelávať našich úradníkov a policajtov. S ich obštrukciami mal totiž sám veľké problémy, a ich vinou takmer odišiel zo Slovenska. Istý policajt v Trnave ho štyri a pol mesiaca posielal po ďalšie a ďalšie dokumenty na predĺženie pobytu, hoci všetko, čo zákon vyžaduje, mu predložil už na začiatku. Azim si na to v práci musel brať vždy dovolenku. Napokon mu došla trpezlivosť, vybuchol a použil jedinú slovenskú nadávku, ktorú sa naučil. Nechce povedať akú. Pomohlo to, policajt sa zľakol. „Po rokoch som potom tohto policajta stretol na križovatke. Stiahol okno v aute, usmial sa a povedal mi: dobrý deň, mafián. Odvetil som mu: dobrý deň, humusák,“ spomína s úsmevom.
Na Slovensko prišiel Azim v roku 1996, o rok neskôr tu získal azyl. Odchádzal z Kábulu, kde prebiehali boje s Talibanom. Aj on sa do nich zapojil v meste Mazáre Šaríf na severe krajiny, kde bol jeho strýko primátorom. Jeho najbližšia rodina už v tom čase z Kábulu utiekla. Býval sám v byte v činžiaku, kde bolo asi 60 rodín. „Každý deň o polnoci niekto zo susedov pred bojmi ušiel, na rohožke mi nechali kľúče a ceduľku: Azimko, ak môžeš, pozri sa niekedy na náš byt. A pritom sme deň predtým spolu hrali v pivnici karty alebo stolný hokej, no báli sa mi povedať, že plánujú útek,“ hovorí Azim. Mal šťastie, že jedna z jeho susediek v Kábule bola diplomatka zo Slovenska. A práve ona mu poradila, aby odišiel do tejto, pre neho dovtedy neznámej európskej krajiny a v začiatkoch mu najviac pomohla. „Nečakal som na Slovensku nijakú sociálnu podporu. Od začiatku som tvrdo pracoval, našiel som si dve zamestnania. Zarábal som viac ako vedúci filiálky aj ako primátor Šale, kde som najprv býval,“ hovorí hrdo Azim, ktorý musel, podobne ako iní, bojovať s predsudkami, že utečenci iba parazitujú na našom sociálnom systéme. Na otázku, čo si myslí o tom, že odmietame z Bruselu kvóty pre prijímanie utečencov, má pomerne jasnú odpoveď: „Vyše tristo ľudí, ktorých máme prijať, je ako kvapka v pohári. Koľkí z nich tu ostanú žiť? Slovensko by malo prijímať viac utečencov, aj kvôli demografii. Dokedy budeme hovoriť, že sme malý chudobný štát? Prečo zo seba robíme debila? Sme predsa v OECD medzi bohatými,“ dodáva úspešný Afganec.
.títo áno, iní nie?
Utečenci zaplavili Taliansko a iné krajiny juhu Európy. Sú tu akútne humanitárne dôvody zasiahnuť, ide predsa o ľudské životy. Ale ako? Máme byť v miere, ktorú zvládneme, solidárni s juhom Európy a prerozdeliť si utečencov? Máme intervenovať na severe Afriky? Sú to dôležité otázky, ktoré nemôžu obísť ani Slovensko.
Je zvláštne, že kvóty obhajujú, na rozdiel od domácich politikov, iba naši europoslanci, dokonca aj tí zo Smeru. Pocit náležitosti k väčšiemu celku asi umožňuje inú optiku. Samozrejme, sú aj vážne argumenty proti kvótam ako princípu. V prvom rade, ťažko možno poslať ľudí tam, kam nechcú ísť. Bernard Priecel hovorí, že to musí byť založené na princípe dobrovoľnosti. „Kvóty nič neriešia, je to len odsúvanie veľkého balvanu, ktorý sa valí na Európu. Určite k nám bude prichádzať čoraz viac Afričanov. Ale riešenia musia byť tam, kde vznikajú. Je nimi cirkulárna migrácia, teda príchod povedzme Afričanov na limitovaný čas do Európy, kde získajú vzdelanie, a potom sa vrátia domov. Ďalšie účinné opatrenia, okrem ozbrojeného zásahu proti pašerákom ľudí v rámci systému FRONTEX na ochranu vonkajších hraníc Únie, sú záchytné tábory na severe Afriky,“ nazdáva sa Priecel.
Často zaznieva argument, že naše utečenecké tábory sú dnes takmer prázdne. Je v nich asi šesťdesiat žiadateľov o azyl, pričom kapacita týchto zariadení je do päťsto miest, s rezervami do tisíc. A preto nemáme problém na limitovaný čas, ako to navrhuje Európska komisia, prijať 319 utečencov nielen z Afriky, ale aj z Blízkeho východu. Toľko nám to vychádza v rámci pridelenej kvóty 1,6 percenta z 20-tisíc presídlencov. To je síce pravda, ale ide iba o prvý krok. Brusel chce neskôr vytvoriť trvalý a povinný mechanizmus distribúcie utečencov, podľa ktorého by na Slovensko mohli prísť až tisíce ľudí. Často sa zabúda, že v minulosti sme ponúkli kapacitu našich táborov pre stovky utečencov, napríklad po vojne v Kosove v roku 1999: ale tí dali prednosť bohatším krajinám Európy, kde mali príbuzných. Našimi silami, bez ich prerozdelenia do iných krajín, ako to teraz požaduje Taliansko, sme zvládli v roku 2004 exodus jedenásť a pol tisíca utečencov cez našu hranicu s Ukrajinou. Mimochodom, azyl sme vtedy udelili pätnástim z nich.
„Vlani sme na Svetový deň utečencov skoncipovali spoločne s Ligou za ľudské práva a Centrom pre výskum etnicity a kultúry list, ktorým sme oslovili našich politikov. Navrhli sme diskusiu o tom, aby sme ponúkli naše nevyužité azylové zariadenia pre utečencov zo Sýrie. Prezident Kiska nám odpísal, že si to váži a je ochotný diskutovať. Minister zahraničia Lajčák nás ubezpečil, že Slovensko si plní svoje medzinárodné záväzky a minister vnútra Kaliňák vôbec neodpovedal,“ uvádza Ladislav Oravec z Nadácie Milana Šimečku. Na túto iniciatívu teraz nadviazalo Spoločenstvo Ladislava Hanusa (pozri rozhovor), ktoré navrhuje, aby sme prijali sto rodín zo Sýrie a z Iraku.
Jediný politik, ktorý doteraz prišiel s akou-takou predstavou koncepcie prístupu k migrantom, bol exminister vnútra Daniel Lipšic. Ten navrhol legálnu migráciu z kultúrne blízkych krajín, najmä z Ukrajiny. Motivoval ho k tomu náš zlý demografický trend, ale jeho návrh kdesi zaspal a už sa k nemu nikto nevrátil. Lipšic je proti kvótam a takisto presadzuje našu výraznú pomoc pre prenasledované náboženské skupiny v Iraku a v Sýrii.
Solidaritu s juhom Európy a najmä humanitárnu pomoc utečencom presadzuje predseda zahraničného výboru Národnej rady SR František Šebej (Most-Híd), ale takisto je proti kvótam, ktoré sú podľa neho alibistickým pokusom rozdeliť problém plošne na krajiny EÚ. Šebej, ktorý sa tejto téme venuje dlhodobo, upozorňuje na opodstatnené obavy z prílevu utečencov z moslimských krajín. „V západnej Európe títo ľudia nadproporčne zaplnili väznice nie preto, že by sa k nim miestna polícia správala diskriminačne, ale preto, že si nesú so sebou z domu väčšiu afinitu k násiliu, napríklad voči ženám a odovzdávajú ju svojim deťom. Okrem toho si doniesli do Európy taký nenávistný a taký vražedný antisemitizmus, aký tu dlho nebol. Moslimský svet bol totiž v 60. až v 80. rokoch infikovaný konšpiračným antisemitizmom, ktorý dezinformačnými kampaňami rozšírila sovietska KGB. Tá v týchto krajinách distribuovala státisíce exemplárov arabského prekladu Protokolov sionských mudrcov,“ uvádza Šebej.
.kurd s trnavským prízvukom
Bežné pondelkové popoludnie. Na trnavskom sídlisku je čulý ruch, veriaci vychádzajú z omše v modernom kostole. Obďaleč z maličkej prevádzky s nápisom Kebab, ktorú vlastnia Tunisania, vychádza prenikavá vôňa pečeného mäsa. V tričku a džínsoch tu sedí jediný hosť. Je to 24-ročný iracký Kurd Ali Yousef Sadraldin. Má dnes všetky dôvody byť šťastný, ale nemá s kým oslavovať. „Práve mi oznámili, že mi udelili slovenské štátne občianstvo,“ vraví hrdo, keď si spolu sadneme na kávu.
Nechce sa nám uveriť, že tento zhovorčivý a usmievavý mladý muž prišiel na Slovensko sám ako maloletý utečenec, a to za dramatických okolností v roku 2007. Naučil sa už celkom dobre jazyk, dokonca má nezameniteľný tvrdý trnavský prízvuk a používa výrazy ako „nevim čo“. Alí pôvodne žil s rodičmi a šiestimi súrodencami v meste Kirkúk na severe Iraku. V roku 2003 počas spojeneckej vojenskej operácie padol režim Saddáma Husajna, no krajinu ovládol chaos, násilie o tri roky neskôr zachvátilo aj Kirkúk. Bohatá rodina Sadraldinovcov, ktorá tam vlastnila mnohé domy, pozemky aj obchody, ušla do Jordánska. Tam sa rozhodli, že 15-ročný Alí ako druhý najstarší syn, ktorý netajil ambície študovať a žiť v Európe, odíde za strýkom do Švédska. Našli prevádzača, ktorému zaplatili 25-tisíc dolárov. Ten sľúbil, že mu vybaví falošný sýrsky pas a dopraví Alího do Nemecko, kde ho bude čakať auto, ktoré ho odvezie do Štokholmu. Verili mu, no všetko bolo inak. Alí letel zo Sýrie do Bieloruska. Tam ho spoločne s ďalšími desiatkami utečencov z viacerých krajín naložili do kamiónu za palety s tovarom a začala sa strastiplná púť. Prespávali v neznámych domoch, putovali pešo dlhé hodiny lesom, až sa napokon prevádzači pred ich očami pohádali a pobili. Nechali utečencov pri diaľnici. Povedali im, že sú v Nemecku a že za nimi o chvíľu prídu. Už sa neukázali. Napokon utečencov objavili slovenskí policajti – boli pri Košiciach.
„Netušili sme, že existuje Slovensko. Z celej skupiny som jediný vedel po anglicky. Potom nám jedna baba policajtka vysvetlila, kde sme a ukázala nám mapu. Musel som požiadať o azyl na Slovensku, aj keď som tu nechcel ostať ani minútu,“ spomína Alí. Ocitol sa ako maloletý v našom utečeneckom tábore, z ktorého čoskoro ušiel za strýkom do Švédska. Ibaže netušil, že existuje Dublinský dohovor, podľa ktorého je utečenec vrátený do prvej krajiny EÚ, v ktorej požiadal o azyl. Švédi podľa jeho odtlačkov prstov zistili, že požiadal o azyl na Slovensku. Skôr, ako to stihli riešiť, ušiel za ďalším strýkom do Švajčiarska. Ani tam sa nezdržal. Polícia ho eskortovala naspäť do Švédska, odkiaľ ho príslušníci Interpolu previezli cez Prahu na Slovensko. „Vrátil som sa tak domov,“ smeje sa Alí.
Po šiestich mesiacov mu u nás udelili azyl, presne v deň osemnástich narodenín. Hneď na začiatku si našiel prácu, najskôr vyrábal za pásom LCD televízory. Liga za ľudské práva mu pomohla naučiť sa jazyk. Chcel aj študovať, ale nedokončil si maturitu. Po ôsmich rokoch sa tu už adaptoval. Občasné nadávky ignoruje, našiel si dobre platenú prácu tlmočníka vo firme, so slovenskou partnerkou má dvaapolročnú dcérku. On ako otec s ňou hovorí po kurdsky, matka po slovensky. Na otázku, či sa už považuje za Slováka, Alí bez váhania odpovedá: „ Rád by som povedal, že som Slovák, no neviem ešte dobre skloňovať. V zahraničí by som o sebe určite povedal, že som Slovák. Do Iraku sa už nechcem vrátiť, iba ak na návštevu. Aj keď moji bratia dobre zarábajú vo francúzskej ropnej rafinérii pri Erbile, no Islamský štát sa rozpína.“
.chcem chalana Slováka
Ranné zore nad Humenným vzdialene pripomínajú africkú savanu. No namiesto antilop vidno iba túlavé mačky. V utečeneckom tábore, kde pracuje ako tlmočníčka, nás v nezvyčajný čas, o piatej ráno, prijíma 21-ročná Somálčanka Naima Ahmed Abdi. O šiestej ju už budú pred hlavnou bránou čakať policajti, aby ju zaviezli na ukrajinskú hranicu. Tú včera ilegálne prekročila skupina Somálčanov a Naima im bude tlmočiť.
„Žila som s rodičmi a šiestimi súrodencami v Mogadiše. Otec pracoval ako predavač v potravinách, maminka bola žena v domácnosti. Niekedy bolo dobre, inokedy vojna. Teroristi bojujú od roku 2005 s vládou, chcú urobiť zo Somálska islamskú krajinu. Podobne ako Taliban v Afganistane. Unášajú deti aj dospelých. Zabíjajú ľudí na uliciach aj v školách. Zakázali ľuďom kaviarne, zábavné centrá, kúpanie v mori. Ženy musia chodiť zahalené,“ vysvetľuje Naima.
V roku 2007 pohár trpezlivosti v jej rodine pretiekol. Odišli do Sýrie. Otec sa rozhodol, že utečie do Európy a požiada o azyl. Majú príbuzných v Anglicku, ale tam nechcel ísť. Nechcel ísť ani na Slovensko, ocitol sa tu po ilegálnom prekročení ukrajinskej hranice. Mal šťastie. Získal u nás azyl, čo mu umožnilo požiadať z dôvodu zlúčenia rodiny o víza pre manželku a deti. V roku 2009 sa tak stretla celá rodina na Slovensku. Naima ako tínedžerka spočiatku nechápala, prečo sa u nás na ňu ľudia tak zvláštne pozerajú. Neskôr pochopila, že tu nie sú na cudzincov, najmä ak majú tmavú pleť, zvyknutí. Často cestuje z Trnavy, kde žije, naprieč celou krajinou do Humenného. „V Sýrii to bolo v pohode, tam sú zvyknutí na Somálčanov. Slováci sa na mňa ešte stále pozerajú tak akosi zvláštne. Niektorí sú aj nepriateľskí, ale tých je menej,“ opisuje svoje dojmy zo Slovenska.
Po príchode na Slovensko Naimu čakali obvyklé otravné, no nevyhnutné procedúry: zdravotné prehliadky v utečeneckých táboroch, pohovory s imigračnými úradníkmi. Až do roku 2012, keď celá rodina u nás dostala azyl, si tu museli každý rok obnovovať prechodný pobyt. Vždy im pritom hrozilo, že ich pošleme naspäť do Somálska. Pokiaľ Naima vie, na Slovensku získalo azyl okrem jej osemčlennej rodiny iba päť Somálčanov. Na otázku, či sme uzavretá krajina, odpovedá: „Slovensko by mohlo dávať utečencom viac azylov. Teraz sú v Európe témou kvóty pre utečencov. Chápem váš strach, no tí ľudia naozaj potrebujú aj vašu pomoc. Vždy budem Somálčanka, moja farba pleti sa nezmení, ale Slovensko je môj druhý domov. Cítim, že tu mám viac slobody ako v Mogadiše. Ak si nájdem chalana, tak chcem, aby to bol Slovák,“ zažiaria jej na záver výrazné oči.
.tu sme doma
Družný Afganec, 40-ročný Azim Farhabi, ktorý k nám ušiel pred vojnou s Talibanom, má v sebe nepopierateľný pôvab. S veselou náladou zo seba „sype“ pomerne dobrou slovenčinou jednu historku za druhou. Často u seba na záhrade rodinného domu organizuje grilovacie párty, na ktoré väčšinou pozýva slovenských kamarátov. Jeho priateľka je riaditeľka dôležitej ľudskoprávnej organizácie.
Azim ako absolvent žurnalistiky na Univerzite Komenského už takmer päť rokov každý mesiac pripravuje pre verejnoprávnu televíziu reláciu Tu sme doma o integrácii utečencov. Sleduje ju asi pol milióna divákov. Jeho pôvodná motivácia bola touto reláciou vzdelávať našich úradníkov a policajtov. S ich obštrukciami mal totiž sám veľké problémy, a ich vinou takmer odišiel zo Slovenska. Istý policajt v Trnave ho štyri a pol mesiaca posielal po ďalšie a ďalšie dokumenty na predĺženie pobytu, hoci všetko, čo zákon vyžaduje, mu predložil už na začiatku. Azim si na to v práci musel brať vždy dovolenku. Napokon mu došla trpezlivosť, vybuchol a použil jedinú slovenskú nadávku, ktorú sa naučil. Nechce povedať akú. Pomohlo to, policajt sa zľakol. „Po rokoch som potom tohto policajta stretol na križovatke. Stiahol okno v aute, usmial sa a povedal mi: dobrý deň, mafián. Odvetil som mu: dobrý deň, humusák,“ spomína s úsmevom.
Na Slovensko prišiel Azim v roku 1996, o rok neskôr tu získal azyl. Odchádzal z Kábulu, kde prebiehali boje s Talibanom. Aj on sa do nich zapojil v meste Mazáre Šaríf na severe krajiny, kde bol jeho strýko primátorom. Jeho najbližšia rodina už v tom čase z Kábulu utiekla. Býval sám v byte v činžiaku, kde bolo asi 60 rodín. „Každý deň o polnoci niekto zo susedov pred bojmi ušiel, na rohožke mi nechali kľúče a ceduľku: Azimko, ak môžeš, pozri sa niekedy na náš byt. A pritom sme deň predtým spolu hrali v pivnici karty alebo stolný hokej, no báli sa mi povedať, že plánujú útek,“ hovorí Azim. Mal šťastie, že jedna z jeho susediek v Kábule bola diplomatka zo Slovenska. A práve ona mu poradila, aby odišiel do tejto, pre neho dovtedy neznámej európskej krajiny a v začiatkoch mu najviac pomohla. „Nečakal som na Slovensku nijakú sociálnu podporu. Od začiatku som tvrdo pracoval, našiel som si dve zamestnania. Zarábal som viac ako vedúci filiálky aj ako primátor Šale, kde som najprv býval,“ hovorí hrdo Azim, ktorý musel, podobne ako iní, bojovať s predsudkami, že utečenci iba parazitujú na našom sociálnom systéme. Na otázku, čo si myslí o tom, že odmietame z Bruselu kvóty pre prijímanie utečencov, má pomerne jasnú odpoveď: „Vyše tristo ľudí, ktorých máme prijať, je ako kvapka v pohári. Koľkí z nich tu ostanú žiť? Slovensko by malo prijímať viac utečencov, aj kvôli demografii. Dokedy budeme hovoriť, že sme malý chudobný štát? Prečo zo seba robíme debila? Sme predsa v OECD medzi bohatými,“ dodáva úspešný Afganec.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.