Ak hovoríme o problémoch slobody tlače na Slovensku, musíme hovoriť predovšetkým o probléme jej uplatnenia v praxi a s tým súvisiacich otázkach. Právna úprava (na ústavnej i zákonnej úrovni), respektíve jej kvalita, nie je tým, čo by slobodu tlače na Slovensku zásadným spôsobom limitovalo,
i keď nám chýba skutočne moderný a liberálny tlačový zákon.
Ústava Slovenskej republiky a medzinárodné zmluvy zakotvujúce ochranu slobody prejavu a práva na informácie predstavujú dostatočný právny základ na vytvorenie a uplatňovanie takého štandardu ochrany, na aký sú zvyknutí novinári, vydavatelia tlače a rovnako aj verejnosť vo vyspelých demokratických krajinách. Hoci prax uplatňovania slobody tlače predstavuje celý komplex problémov, ťažiskovo súvisí práve s fungovaním súdov a súdnej moci ako takej. To, čo limituje uplatnenie slobody tlače, je neschopnosť všeobecných súdov dôsledne aplikovať štandard ochrany slobody prejavu a práva na informácie uplatňovaný v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva. S tým sa, samozrejme, spájajú notorické bolesti rozhodovacieho procesu pred všeobecnými súdmi, a to najmä formalizmus, netransparentnosť súdneho rozhodovania spočívajúca v neochote alebo neschopnosti riadne odôvodniť súdny verdikt a, samozrejme, prieťahy v konaní.
Všeobecné súdy pritom nesú hlavné bremeno ochrany základných práv a slobôd. Existencia nezávislej súdnej moci a jej správne fungovanie sú základnou a neodmysliteľnou garanciou, bez ktorej si efektívne uplatňovanie akýchkoľvek základných práv a slobôd nemožno ani predstaviť. Platí to tým viac, že nerešpektovanie princípov ochrany základných práv a slobôd vedie nielen k vzniku zákonnej a ústavnej zodpovednosti, ale zásadne aj k vzniku medzinárodnoprávnej zodpovednosti štátu. Ochrana základných práv a slobôd je totiž súčasťou fundamentálnych hodnôt medzinárodných demokratických spoločenstiev, ktorých je Slovenská republika súčasťou.
.sme viazaní Dohovorom
Máme, samozrejme, k dispozícii aj rozhodnutia, ktorým z hľadiska európskych štandardov nemožno nič vytknúť, ale ide bohužiaľ skôr o výnimky. V slovenskej praxi sa, naopak, možno najčastejšie stretnúť s tým, že súdy buď absolútne nevenujú pozornosť argumentácii účastníkov založenej na Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Dohovor) a judikatúre k nemu, alebo aj s tým, že táto argumentácia je odmietnutá z dôvodov, ktoré svedčia o neznalosti úlohy Dohovoru v našom právnom poriadku.
Dohovor je niečo, čo naše súdy ešte nestrávili. Niet sa čomu čudovať, pretože :
1.uplatnenie európskeho štandardu ochrany vyžaduje kvalitnú prácu s judikatúrou, čo je nášmu právnemu systému písaného práva do určitej miery cudzie;
2.judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva jednoducho rúca u nás desaťročia zaužívané rituály a stereotypy a celkom zjavne zavrhuje šablónovitý prístup k akémukoľvek právnemu sporu, núti zaoberať sa konkrétnymi okolnosťami každého prípadu a zvažovať celý komplex relevantných skutočností. V dôsledku toho rozhodovanie prestáva byť jednoduchou a pohodlnou záležitosťou, ale stáva sa zložitým a náročným hľadaním rovnováhy medzi právami tlače na jednej strane a ochranou osobnosti alebo súkromia, morálky a podobne na strane druhej.
Takáto prax však nie je naďalej udržateľná. V súlade s rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR sa Dohovor a judikatúra k nemu chápu ako súčasť medzinárodného štandardu ochrany základných práv a slobôd, ktorým Slovenská republika vyjadrila viazanosť tým, že na Dohovor pristúpila. Dohovor má zásadný význam aj pre interpretáciu a aplikáciu základných práv a slobôd podľa Ústavy SR (ale aj práv garantovaných zákonom), pretože v ústavnom štáte nemožno prijať takú interpretáciu alebo aplikáciu práva, ktoré by zakladali medzinárodnoprávnu zodpovednosť štátu za porušenie základného práva alebo slobody garantovanej medzinárodnou zmluvou. Za súčasného právneho stavu sa aplikácia Dohovoru spravuje režimom čl. 154c, ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého má Dohovor prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Dohovor je všeobecne použiteľný právne záväzný dokument, lebo jeho aplikácia sa neobmedzuje typicky iba na vzťah občan – štát, ale má presah aj do súkromnoprávnych vzťahov, pretože štát je povinný garantovať základné práva a slobody aj vo vzťahoch medzi fyzickými alebo právnickými osobami.
.čo hovorí Dohovor?
V systéme medzinárodných záruk slobody tlače zohráva osobitné miesto práve Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Je to tak najmä preto, že existuje orgán s jurisdikčnou právomocou v otázkach Dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva so sídlom v Štrasburgu totiž podstatným spôsobom rozvinul základné princípy ochrany základných práv a slobôd a určil smer ich ďalšieho rozvoja. Práve vďaka judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva sa Dohovor stal živým a účinným nástrojom riešenia právnych otázok v ľudskoprávnej oblasti.
Prax Európskeho súdu pre ľudské práva posunula ochranu slobody prejavu a práva na informácie na prah, ktorý nie je pre našinca s jeho návykom na právo v totalitnom režime sprvu uveriteľný. Je to paradoxné, ale práve v totalitnom režime, s jeho neúctou k právam jednotlivca, boli položené silné základy pre tendenciu favorizovať ochranu osobnosti jednotlivca na úkor slobody tlače. Sloboda tlače bola totiž pre totalitný režim väčším nebezpečenstvom ako ochrana súkromia jednotlivca.
Štúdium rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva je vstupom do inej dimenzie uplatňovania subjektívnych práv s ustavične sa natískajúcou otázkou hraníc, kam až môže táto ochrana zájsť. Tieto hranice, samozrejme, existujú a sú Európskym súdom pre ľudské práva rešpektované, pretože v žiadnom právnom štáte nie sú žiadne práva absolútne. Tieto hranice sú však omnoho ďalej, ako by sa zo strohého textu článku 10 Dohovoru mohlo zdať.
Pochopenie rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva je dlhodobou záležitosťou a cestou, ktorá nie je jednoduchá, ale na konci ktorej je (malo by byť) poznanie, že uplatňovanie slobody prejavu a práva na informácie Európskym súdom pre ľudské práva má svoju hlbokú logiku a najmä fundamentálny význam pre fungovanie demokratickej spoločnosti.
.štandard ochrany:
Európsky súd pre ľudské práva uplatňuje vo svojej praxi určité fundamentálne princípy, z ktorých vychádza pri posudzovaní každého jednotlivého prípadu :
1. Sloboda prejavu je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti; s obmedzeniami vyplývajúcimi z článku 10, ods. 2 Dohovoru sa vzťahuje nielen na „informácie“ alebo „myšlienky“, ktoré sú prijímané priaznivo, alebo pokladané za neškodné, alebo je k nim zaujímaný ľahostajný postoj, ale aj na také „informácie“ alebo „myšlienky“, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú. Sloboda prejavu tak, ako je vymedzená v článku 10, podlieha radu výnimiek, ktoré treba vykladať zúžene a nevyhnutnosť každého obmedzenia musí byť presvedčivo dokázaná.
2. Tieto princípy sú osobitne dôležité, ak ide o tlač. I keď nesmie prekročiť hranice stanovené inter alia v záujme štátnej bezpečnosti alebo udržania autority súdu, prislúcha jej napriek tomu právo šíriť informácie a myšlienky; verejnosť má rovnako právo ich dostať; keby to bolo inak, potom by tlač nemohla hrať úlohu „verejného strážcu“.
3. Výkon slobody prejavu a práva na informácie zahŕňa aj povinnosti a zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanoví zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, ochrany poriadku a predchádzaniu zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti iných, na zabránenie úniku dôverných informácií alebo zachovanie autority a nestrannosti súdnej moci. Adjektívum „nevyhnutné“ uvedené v článku 10, ods. 2 Dohovoru predpokladá existenciu „naliehavej potreby“. Zmluvné štáty majú určitý rozsah voľnej úvahy pri posúdení, či takáto potreba existuje, avšak táto úvaha súčasne podlieha európskej kontrole zahŕňajúcej tak zákony, ako aj opatrenia na ich aplikáciu, a to aj tie, ktoré boli prijaté nezávislými súdmi. Európsky súd pre ľudské práva je tak oprávnený vydať konečné rozhodnutie, či obmedzenia sú zlučiteľné so slobodou prejavu v zmysle čl. 10 Dohovoru.
4. Úlohou Európskeho súdu pre ľudské práva súdu nie je zaujímať miesto príslušných vnútroštátnych orgánov, ale skôr na základe čl. 10 Dohovoru revidovať ich rozhodnutia. To však neznamená, že táto kontrola je limitovaná na konštatovanie, či daný štát aplikoval svoje diskrečné právo rozumne a v dobrej viere. Súd musí posúdiť zásah, proti ktorému smeruje sťažnosť vo svetle prípadu ako celku a určiť, či bol „primeraný sledovanému účelu“, a či dôvody uvedené vnútroštátnymi súdmi na jeho ospravedlnenie boli “relevantné a dostatočné“.
5. Európsky súd pre ľudské práva opakovane zdôraznil, že jeho úloha sa obmedzuje na verifikáciu, či zásah štátu možno v určitom konkrétnom prípade posúdiť ako „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“, to jest, okrem iného, či národné orgány aplikovali európske ľudskoprávne štandardy „na základe uspokojivého posúdenia relevantných skutočností“ a či sa dôvody, na ktoré sa orgány štátu odvolali pre jeho ospravedlnenie, javia ako "relevantné a dostatočné", Európsky súd pre ľudské práva hodnotí s ohľadom na konanie ako celok vrátane obsahov výrokov, ako aj kontextu, v ktorom boli pre ľudské práva prednesené. Pokiaľ možno obsah dotknutej publikácie kvalifikovať minimálne ako polemický, Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že: „Článok 10 nechráni iba podstatu vyjadrených myšlienok a informácií, ale takisto formu, ktorej prostredníctvom sú rozširované. Ochrana urážajúcich, šokujúcich alebo znepokojujúcich myšlienok tvorí súčasť požiadaviek pluralizmu, tolerancie a liberálneho myslenia, bez ktorých neexistuje žiadna demokratická spoločnosť.“
6. Nemožno pripustiť, aby novinár mohol formulovať kritické názory iba pod podmienkou, že môže dokázať ich pravdivosť, taká požiadavka je sama osebe porušením slobody prejavu.
7. Poistka, ktorú čl. 10 Dohovoru priznáva novinárom vo vzťahu k spravodajstvu o otázkach verejného záujmu, je podmienená tým, že tí konali v dobrej viere s cieľom poskytnúť presné a dôveryhodné informácie v súlade s novinárskou etikou.
8. Mimoriadne dôležité je aj uviesť, že ak majú opatrenia štátnych orgánov takú povahu, že môžu odradiť tlač od šírenia informácií o otázkach legitímneho verejného záujmu, musí sa Európsky súd pre ľudské práva pozorne zaoberať ich primeranosťou.
9. Hranice prípustnosti kritiky osôb verejného záujmu sú podstatne širšie, ako vo vzťahu k súkromnej osobe. Osoba verejného záujmu sa nevyhnutne a spravidla vedome otvorene vystavuje podrobnému skúmaniu zo strany novinárov a širokej verejnosti a musí prejaviť väčšiu mieru tolerancie, ak je podrobovaná kritike za svoje konanie.
10. Voľba spravodajskej techniky je výlučným oprávnením tlače, pričom žiadny súd nemôže nahradiť novinárov pri stanovení spravodajskej techniky, ktorú majú použiť.
11. Novinárska sloboda dokonca zahŕňa aj možnosť určitej miery preháňania alebo dokonca provokácie a nesporne aj interpretovania faktov.
12. Sloboda prejavu je obzvlášť dôležitá pre volených zástupcov ľudu, pretože tí reprezentujú voličstvo, upozorňujú na jeho obavy a obhajujú jeho záujmy. To je osobitne dôležité vtedy, ak sú výroky prednášané na verejnom fóre určenom na politickú diskusiu.
13. V oblasti politickej diskusie politické napádanie prekračuje osobné medze; to sú riziká fungovania politiky a slobodného prerokúvania myšlienok a záruk demokratickej spoločnosti.
14. Politická diskusia nevyžaduje jednomyseľnú dohodu, pokiaľ ide o interpretáciu konkrétnych slov.
Starostlivé posudzovanie konfliktu slobody prejavu a práva na informácie na strane jednej s inými chránenými právami a hodnotami na strane druhej v intenciách týchto princípov, a to najmä so zreteľom na úlohu tlače v demokratickej spoločnosti, v odôvodneniach našich súdov prakticky nenájdeme. Naše súdy sa zväčša obmedzujú na to, že bolo zasiahnuté do práva na ochranu osobnosti dotknutej osoby, a to spravidla stačí na „odsúdenie“ tlače. Také jednoduché to však nie je. Ak napríklad Dohovor chráni vyslovovanie urážajúcich, šokujúcich alebo znepokojujúcich myšlienok, tak je celkom zrejmé, že uplatnenie slobody prejavu môže zasiahnuť do ochrany osobnosti jednotlivca, a to aj veľmi citeľne. Môžeme si to ukázať na niekoľkých príkladoch.
.prax
Vyššie uvedené princípy sú samy osebe inšpiratívne, ale ešte inšpirujúcejšie je ich uplatnenie v praxi, ktoré možno dokumentovať na mnohých rozsudkoch. Z nich možno uviesť napríklad nasledujúce:
Rozsudok vo veci Thorgeir Thorgeirson proti Islandu z roku 1992: Novinár Thorgeir Thorgeirson v rozhorčenej reakcii na konanie islandských policajtov uverejnil dva články, v ktorých o nich okrem iného napísal nasledovné výroky : „zvieratá v uniformách, sadistickí surovci prenechávajúci voľný priechod svojej perverznej zvrátenosti“. Sťažovateľ bol v trestnom konaní odsúdený, ale Európsky súd pre ľudské práva v tom videl porušenie čl. 10 Dohovoru. Súd totiž dospel k záveru, že hlavným účelom výrokov bolo vyzvať ministra spravodlivosti, aby vytvoril nezávislý a nestranný orgán na prešetrovanie sťažností na brutalitu polície; články sa týkali otázok verejného záujmu a hoci boli formulované tvrdo, vzhľadom na ich účel neboli považované za excesívne – naopak, odsudzujúce rozsudky islandských súdov mohli verejnosť odradiť od otvorenej diskusie o otázkach verejného záujmu.
Rozsudok vo veci Castells proti Španielsku z roku 1992: Tento prípad ukázal, že ani obvinenie vlády z toho, že stojí za vraždami občanov svojho štátu pre pasivitu represívneho aparátu, nemusí byť zneužitím slobody prejavu. Hoci súd uznal, že išlo o útok mierne prekračujúci hranicu medzi kritikou a urážkou, ktorý bol namierený proti demokraticky zvolenej vláde, uznal aj to, že články poskytovali verejnosti závažné informácie a negatívne posúdil to, že vnútroštátne súdy odmietli sťažovateľovi uplatniť obhajobu pravdivosti jeho výrokov a dobrej viery.
Rozsudok vo veci Obeschlick proti Rakúsku z roku 1995: Ide o prípad týkajúci sa kontroverzného rakúskeho politika Jörga Heidera. Ten svojimi oslavnými rečami o vojakoch nemeckej armády, ktorí počas 2. svetovej vojny bojovali za slobodu a spravodlivosť, vyprovokoval rakúskeho novinára Oberschlicka na napísanie a uverejnenie článku „Idiot, a nie nacista“. Za tento článok bol Oberschlick žalovaný a v konaní pred rakúskymi súdmi v konečnom dôsledku neúspešný. Európsky súd pre ľudské práva však tesnou väčšinou dal za pravdu novinárovi a konštatoval, že došlo k porušeniu čl. 10 Dohovoru. Bol to totiž sám Jörg Heider, ktorý vyvolal rozhorčenie svojimi výrokmi, a teda ako osoba verejného záujmu musí znášať aj takto formulovanú kritiku spôsobilú uraziť. Výrok Idiot („Trottel“ v nemeckom origináli) nebol svojvoľným útokom na osobnosť Jörga Heidera, ale autor mu dal jasný zmysel v kontexte celého článku, ktorým ho takto bezpečne zasadil do rámca legitímnej politickej diskusie.
Rozsudok vo veci Jerusalem proti Rakúsku z roku 2001: Členka mestskej rady Viedne pani Susanne Jerusalem na zasadaní mestskej rady v súvislosti s istým združením použila pojmy ako „psycho-sekta s totalitným charakterom a fašistickými tendenciami“. Pani Susanne Jerusalem bola pred rakúskymi súdmi neúspešná, ale Európsky súd pre ľudské práva dospel k záveru o porušení čl. 10 Dohovoru. Súd zdôraznil, že sloboda prejavu je obzvlášť dôležitá pre volených zástupcov ľudu, pretože tí reprezentujú voličstvo, upozorňujú na jeho obavy a obhajujú jeho záujmy. To je osobitne dôležité vtedy, ak sú výroky prednášané na verejnom fóre určenom na politickú diskusiu. Len osobitne pádne dôvody môžu ospravedlniť zasahovanie do takéhoto prejavu. Navyše súd posúdil výroky sťažovateľky nie ako tvrdenia faktov, ale ako hodnotové úsudky; ak potom rakúske súdy požadovali od sťažovateľky preukázanie ich pravdivosti, konali v rozpore s čl. 10 Dohovoru.
.slovenské prehry
Ak by boli rešpektované uvedené princípy, ťažko by Slovensko mohlo čeliť takým potupným porážkam, ako v známych kauzách Feldek, Hric alebo rádio Twist. Otázka je, či tieto prehry budú užitočné aspoň v tom, že posunú prax k vyššej kvalite ochrany základných práv a slobôd. Odpoveď nemusí byť jasná. Jedným z faktorov pôsobiacich proti takejto zmene môže byť aj atmosféra v spoločnosti, ktorá na jurisdikčné orgány vplýva. Permanentné útoky politikov proti slobodnej tlači, obvinenia z neobjektivity či dokonca korupcie, ktoré sú tým agresívnejšie, čím je dotyčný vyššie v mocenskej hierarchii, poskytujú živnú pôdu na reštrikcie v oblasti slobody tlače a prijímanie rozsudkov odsudzujúcich tlač na platenie horibilných súm.
Čo dodať na záver. Takmer po 20 rokoch od pádu komunistického režimu, keď by bolo viac ako žiaduce mať tlačový zákon na úrovni doby, Združenie vydavateľov tlače komentovalo návrh Tlačového zákona predložený vládou nasledujúco: „Až na dve ustanovenia obsahuje v podstate iba obmedzenia, reštrikcie a povinnosti vydavateľa, a naopak, tlači nepriznáva práva, ktoré by jej v demokratickej spoločnosti mali byť jasne priznané. Návrh teda ide cestou reštrikcií, a nie vyváženej (proporcionálnej) právnej úpravy. Uvedená chyba nemá len teoretický význam, ale bohužiaľ negatívne ovplyvňuje obsah a prijateľnosť zákona z hľadiska postavenia periodickej tlače v demokratickej spoločnosti. Vydavatelia rešpektujú, že je potrebné chrániť práva a slobody iných pred zneužitím slobody prejavu a práva na informácie, a preto nie sú proti tomu, aby dotknuté osoby mali k dispozícii právo na opravu, právo na odpoveď a právo na dodatočné oznámenie. Súčasne však pripomínajú, že nie v takom dávnom čase sa slobodná tlač stala a bohužiaľ sa stáva obeťou útokov v podobe zjavne premrštených a likvidačných finančných satisfakcií priznaných súdmi proti vydavateľom. Tlač nemožno len obmedzovať, ale aj chrániť.“
Autor je právnik
i keď nám chýba skutočne moderný a liberálny tlačový zákon.
Ústava Slovenskej republiky a medzinárodné zmluvy zakotvujúce ochranu slobody prejavu a práva na informácie predstavujú dostatočný právny základ na vytvorenie a uplatňovanie takého štandardu ochrany, na aký sú zvyknutí novinári, vydavatelia tlače a rovnako aj verejnosť vo vyspelých demokratických krajinách. Hoci prax uplatňovania slobody tlače predstavuje celý komplex problémov, ťažiskovo súvisí práve s fungovaním súdov a súdnej moci ako takej. To, čo limituje uplatnenie slobody tlače, je neschopnosť všeobecných súdov dôsledne aplikovať štandard ochrany slobody prejavu a práva na informácie uplatňovaný v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva. S tým sa, samozrejme, spájajú notorické bolesti rozhodovacieho procesu pred všeobecnými súdmi, a to najmä formalizmus, netransparentnosť súdneho rozhodovania spočívajúca v neochote alebo neschopnosti riadne odôvodniť súdny verdikt a, samozrejme, prieťahy v konaní.
Všeobecné súdy pritom nesú hlavné bremeno ochrany základných práv a slobôd. Existencia nezávislej súdnej moci a jej správne fungovanie sú základnou a neodmysliteľnou garanciou, bez ktorej si efektívne uplatňovanie akýchkoľvek základných práv a slobôd nemožno ani predstaviť. Platí to tým viac, že nerešpektovanie princípov ochrany základných práv a slobôd vedie nielen k vzniku zákonnej a ústavnej zodpovednosti, ale zásadne aj k vzniku medzinárodnoprávnej zodpovednosti štátu. Ochrana základných práv a slobôd je totiž súčasťou fundamentálnych hodnôt medzinárodných demokratických spoločenstiev, ktorých je Slovenská republika súčasťou.
.sme viazaní Dohovorom
Máme, samozrejme, k dispozícii aj rozhodnutia, ktorým z hľadiska európskych štandardov nemožno nič vytknúť, ale ide bohužiaľ skôr o výnimky. V slovenskej praxi sa, naopak, možno najčastejšie stretnúť s tým, že súdy buď absolútne nevenujú pozornosť argumentácii účastníkov založenej na Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Dohovor) a judikatúre k nemu, alebo aj s tým, že táto argumentácia je odmietnutá z dôvodov, ktoré svedčia o neznalosti úlohy Dohovoru v našom právnom poriadku.
Dohovor je niečo, čo naše súdy ešte nestrávili. Niet sa čomu čudovať, pretože :
1.uplatnenie európskeho štandardu ochrany vyžaduje kvalitnú prácu s judikatúrou, čo je nášmu právnemu systému písaného práva do určitej miery cudzie;
2.judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva jednoducho rúca u nás desaťročia zaužívané rituály a stereotypy a celkom zjavne zavrhuje šablónovitý prístup k akémukoľvek právnemu sporu, núti zaoberať sa konkrétnymi okolnosťami každého prípadu a zvažovať celý komplex relevantných skutočností. V dôsledku toho rozhodovanie prestáva byť jednoduchou a pohodlnou záležitosťou, ale stáva sa zložitým a náročným hľadaním rovnováhy medzi právami tlače na jednej strane a ochranou osobnosti alebo súkromia, morálky a podobne na strane druhej.
Takáto prax však nie je naďalej udržateľná. V súlade s rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR sa Dohovor a judikatúra k nemu chápu ako súčasť medzinárodného štandardu ochrany základných práv a slobôd, ktorým Slovenská republika vyjadrila viazanosť tým, že na Dohovor pristúpila. Dohovor má zásadný význam aj pre interpretáciu a aplikáciu základných práv a slobôd podľa Ústavy SR (ale aj práv garantovaných zákonom), pretože v ústavnom štáte nemožno prijať takú interpretáciu alebo aplikáciu práva, ktoré by zakladali medzinárodnoprávnu zodpovednosť štátu za porušenie základného práva alebo slobody garantovanej medzinárodnou zmluvou. Za súčasného právneho stavu sa aplikácia Dohovoru spravuje režimom čl. 154c, ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého má Dohovor prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Dohovor je všeobecne použiteľný právne záväzný dokument, lebo jeho aplikácia sa neobmedzuje typicky iba na vzťah občan – štát, ale má presah aj do súkromnoprávnych vzťahov, pretože štát je povinný garantovať základné práva a slobody aj vo vzťahoch medzi fyzickými alebo právnickými osobami.
.čo hovorí Dohovor?
V systéme medzinárodných záruk slobody tlače zohráva osobitné miesto práve Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Je to tak najmä preto, že existuje orgán s jurisdikčnou právomocou v otázkach Dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva so sídlom v Štrasburgu totiž podstatným spôsobom rozvinul základné princípy ochrany základných práv a slobôd a určil smer ich ďalšieho rozvoja. Práve vďaka judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva sa Dohovor stal živým a účinným nástrojom riešenia právnych otázok v ľudskoprávnej oblasti.
Prax Európskeho súdu pre ľudské práva posunula ochranu slobody prejavu a práva na informácie na prah, ktorý nie je pre našinca s jeho návykom na právo v totalitnom režime sprvu uveriteľný. Je to paradoxné, ale práve v totalitnom režime, s jeho neúctou k právam jednotlivca, boli položené silné základy pre tendenciu favorizovať ochranu osobnosti jednotlivca na úkor slobody tlače. Sloboda tlače bola totiž pre totalitný režim väčším nebezpečenstvom ako ochrana súkromia jednotlivca.
Štúdium rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva je vstupom do inej dimenzie uplatňovania subjektívnych práv s ustavične sa natískajúcou otázkou hraníc, kam až môže táto ochrana zájsť. Tieto hranice, samozrejme, existujú a sú Európskym súdom pre ľudské práva rešpektované, pretože v žiadnom právnom štáte nie sú žiadne práva absolútne. Tieto hranice sú však omnoho ďalej, ako by sa zo strohého textu článku 10 Dohovoru mohlo zdať.
Pochopenie rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva je dlhodobou záležitosťou a cestou, ktorá nie je jednoduchá, ale na konci ktorej je (malo by byť) poznanie, že uplatňovanie slobody prejavu a práva na informácie Európskym súdom pre ľudské práva má svoju hlbokú logiku a najmä fundamentálny význam pre fungovanie demokratickej spoločnosti.
.štandard ochrany:
Európsky súd pre ľudské práva uplatňuje vo svojej praxi určité fundamentálne princípy, z ktorých vychádza pri posudzovaní každého jednotlivého prípadu :
1. Sloboda prejavu je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti; s obmedzeniami vyplývajúcimi z článku 10, ods. 2 Dohovoru sa vzťahuje nielen na „informácie“ alebo „myšlienky“, ktoré sú prijímané priaznivo, alebo pokladané za neškodné, alebo je k nim zaujímaný ľahostajný postoj, ale aj na také „informácie“ alebo „myšlienky“, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú. Sloboda prejavu tak, ako je vymedzená v článku 10, podlieha radu výnimiek, ktoré treba vykladať zúžene a nevyhnutnosť každého obmedzenia musí byť presvedčivo dokázaná.
2. Tieto princípy sú osobitne dôležité, ak ide o tlač. I keď nesmie prekročiť hranice stanovené inter alia v záujme štátnej bezpečnosti alebo udržania autority súdu, prislúcha jej napriek tomu právo šíriť informácie a myšlienky; verejnosť má rovnako právo ich dostať; keby to bolo inak, potom by tlač nemohla hrať úlohu „verejného strážcu“.
3. Výkon slobody prejavu a práva na informácie zahŕňa aj povinnosti a zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanoví zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, ochrany poriadku a predchádzaniu zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti iných, na zabránenie úniku dôverných informácií alebo zachovanie autority a nestrannosti súdnej moci. Adjektívum „nevyhnutné“ uvedené v článku 10, ods. 2 Dohovoru predpokladá existenciu „naliehavej potreby“. Zmluvné štáty majú určitý rozsah voľnej úvahy pri posúdení, či takáto potreba existuje, avšak táto úvaha súčasne podlieha európskej kontrole zahŕňajúcej tak zákony, ako aj opatrenia na ich aplikáciu, a to aj tie, ktoré boli prijaté nezávislými súdmi. Európsky súd pre ľudské práva je tak oprávnený vydať konečné rozhodnutie, či obmedzenia sú zlučiteľné so slobodou prejavu v zmysle čl. 10 Dohovoru.
4. Úlohou Európskeho súdu pre ľudské práva súdu nie je zaujímať miesto príslušných vnútroštátnych orgánov, ale skôr na základe čl. 10 Dohovoru revidovať ich rozhodnutia. To však neznamená, že táto kontrola je limitovaná na konštatovanie, či daný štát aplikoval svoje diskrečné právo rozumne a v dobrej viere. Súd musí posúdiť zásah, proti ktorému smeruje sťažnosť vo svetle prípadu ako celku a určiť, či bol „primeraný sledovanému účelu“, a či dôvody uvedené vnútroštátnymi súdmi na jeho ospravedlnenie boli “relevantné a dostatočné“.
5. Európsky súd pre ľudské práva opakovane zdôraznil, že jeho úloha sa obmedzuje na verifikáciu, či zásah štátu možno v určitom konkrétnom prípade posúdiť ako „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“, to jest, okrem iného, či národné orgány aplikovali európske ľudskoprávne štandardy „na základe uspokojivého posúdenia relevantných skutočností“ a či sa dôvody, na ktoré sa orgány štátu odvolali pre jeho ospravedlnenie, javia ako "relevantné a dostatočné", Európsky súd pre ľudské práva hodnotí s ohľadom na konanie ako celok vrátane obsahov výrokov, ako aj kontextu, v ktorom boli pre ľudské práva prednesené. Pokiaľ možno obsah dotknutej publikácie kvalifikovať minimálne ako polemický, Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že: „Článok 10 nechráni iba podstatu vyjadrených myšlienok a informácií, ale takisto formu, ktorej prostredníctvom sú rozširované. Ochrana urážajúcich, šokujúcich alebo znepokojujúcich myšlienok tvorí súčasť požiadaviek pluralizmu, tolerancie a liberálneho myslenia, bez ktorých neexistuje žiadna demokratická spoločnosť.“
6. Nemožno pripustiť, aby novinár mohol formulovať kritické názory iba pod podmienkou, že môže dokázať ich pravdivosť, taká požiadavka je sama osebe porušením slobody prejavu.
7. Poistka, ktorú čl. 10 Dohovoru priznáva novinárom vo vzťahu k spravodajstvu o otázkach verejného záujmu, je podmienená tým, že tí konali v dobrej viere s cieľom poskytnúť presné a dôveryhodné informácie v súlade s novinárskou etikou.
8. Mimoriadne dôležité je aj uviesť, že ak majú opatrenia štátnych orgánov takú povahu, že môžu odradiť tlač od šírenia informácií o otázkach legitímneho verejného záujmu, musí sa Európsky súd pre ľudské práva pozorne zaoberať ich primeranosťou.
9. Hranice prípustnosti kritiky osôb verejného záujmu sú podstatne širšie, ako vo vzťahu k súkromnej osobe. Osoba verejného záujmu sa nevyhnutne a spravidla vedome otvorene vystavuje podrobnému skúmaniu zo strany novinárov a širokej verejnosti a musí prejaviť väčšiu mieru tolerancie, ak je podrobovaná kritike za svoje konanie.
10. Voľba spravodajskej techniky je výlučným oprávnením tlače, pričom žiadny súd nemôže nahradiť novinárov pri stanovení spravodajskej techniky, ktorú majú použiť.
11. Novinárska sloboda dokonca zahŕňa aj možnosť určitej miery preháňania alebo dokonca provokácie a nesporne aj interpretovania faktov.
12. Sloboda prejavu je obzvlášť dôležitá pre volených zástupcov ľudu, pretože tí reprezentujú voličstvo, upozorňujú na jeho obavy a obhajujú jeho záujmy. To je osobitne dôležité vtedy, ak sú výroky prednášané na verejnom fóre určenom na politickú diskusiu.
13. V oblasti politickej diskusie politické napádanie prekračuje osobné medze; to sú riziká fungovania politiky a slobodného prerokúvania myšlienok a záruk demokratickej spoločnosti.
14. Politická diskusia nevyžaduje jednomyseľnú dohodu, pokiaľ ide o interpretáciu konkrétnych slov.
Starostlivé posudzovanie konfliktu slobody prejavu a práva na informácie na strane jednej s inými chránenými právami a hodnotami na strane druhej v intenciách týchto princípov, a to najmä so zreteľom na úlohu tlače v demokratickej spoločnosti, v odôvodneniach našich súdov prakticky nenájdeme. Naše súdy sa zväčša obmedzujú na to, že bolo zasiahnuté do práva na ochranu osobnosti dotknutej osoby, a to spravidla stačí na „odsúdenie“ tlače. Také jednoduché to však nie je. Ak napríklad Dohovor chráni vyslovovanie urážajúcich, šokujúcich alebo znepokojujúcich myšlienok, tak je celkom zrejmé, že uplatnenie slobody prejavu môže zasiahnuť do ochrany osobnosti jednotlivca, a to aj veľmi citeľne. Môžeme si to ukázať na niekoľkých príkladoch.
.prax
Vyššie uvedené princípy sú samy osebe inšpiratívne, ale ešte inšpirujúcejšie je ich uplatnenie v praxi, ktoré možno dokumentovať na mnohých rozsudkoch. Z nich možno uviesť napríklad nasledujúce:
Rozsudok vo veci Thorgeir Thorgeirson proti Islandu z roku 1992: Novinár Thorgeir Thorgeirson v rozhorčenej reakcii na konanie islandských policajtov uverejnil dva články, v ktorých o nich okrem iného napísal nasledovné výroky : „zvieratá v uniformách, sadistickí surovci prenechávajúci voľný priechod svojej perverznej zvrátenosti“. Sťažovateľ bol v trestnom konaní odsúdený, ale Európsky súd pre ľudské práva v tom videl porušenie čl. 10 Dohovoru. Súd totiž dospel k záveru, že hlavným účelom výrokov bolo vyzvať ministra spravodlivosti, aby vytvoril nezávislý a nestranný orgán na prešetrovanie sťažností na brutalitu polície; články sa týkali otázok verejného záujmu a hoci boli formulované tvrdo, vzhľadom na ich účel neboli považované za excesívne – naopak, odsudzujúce rozsudky islandských súdov mohli verejnosť odradiť od otvorenej diskusie o otázkach verejného záujmu.
Rozsudok vo veci Castells proti Španielsku z roku 1992: Tento prípad ukázal, že ani obvinenie vlády z toho, že stojí za vraždami občanov svojho štátu pre pasivitu represívneho aparátu, nemusí byť zneužitím slobody prejavu. Hoci súd uznal, že išlo o útok mierne prekračujúci hranicu medzi kritikou a urážkou, ktorý bol namierený proti demokraticky zvolenej vláde, uznal aj to, že články poskytovali verejnosti závažné informácie a negatívne posúdil to, že vnútroštátne súdy odmietli sťažovateľovi uplatniť obhajobu pravdivosti jeho výrokov a dobrej viery.
Rozsudok vo veci Obeschlick proti Rakúsku z roku 1995: Ide o prípad týkajúci sa kontroverzného rakúskeho politika Jörga Heidera. Ten svojimi oslavnými rečami o vojakoch nemeckej armády, ktorí počas 2. svetovej vojny bojovali za slobodu a spravodlivosť, vyprovokoval rakúskeho novinára Oberschlicka na napísanie a uverejnenie článku „Idiot, a nie nacista“. Za tento článok bol Oberschlick žalovaný a v konaní pred rakúskymi súdmi v konečnom dôsledku neúspešný. Európsky súd pre ľudské práva však tesnou väčšinou dal za pravdu novinárovi a konštatoval, že došlo k porušeniu čl. 10 Dohovoru. Bol to totiž sám Jörg Heider, ktorý vyvolal rozhorčenie svojimi výrokmi, a teda ako osoba verejného záujmu musí znášať aj takto formulovanú kritiku spôsobilú uraziť. Výrok Idiot („Trottel“ v nemeckom origináli) nebol svojvoľným útokom na osobnosť Jörga Heidera, ale autor mu dal jasný zmysel v kontexte celého článku, ktorým ho takto bezpečne zasadil do rámca legitímnej politickej diskusie.
Rozsudok vo veci Jerusalem proti Rakúsku z roku 2001: Členka mestskej rady Viedne pani Susanne Jerusalem na zasadaní mestskej rady v súvislosti s istým združením použila pojmy ako „psycho-sekta s totalitným charakterom a fašistickými tendenciami“. Pani Susanne Jerusalem bola pred rakúskymi súdmi neúspešná, ale Európsky súd pre ľudské práva dospel k záveru o porušení čl. 10 Dohovoru. Súd zdôraznil, že sloboda prejavu je obzvlášť dôležitá pre volených zástupcov ľudu, pretože tí reprezentujú voličstvo, upozorňujú na jeho obavy a obhajujú jeho záujmy. To je osobitne dôležité vtedy, ak sú výroky prednášané na verejnom fóre určenom na politickú diskusiu. Len osobitne pádne dôvody môžu ospravedlniť zasahovanie do takéhoto prejavu. Navyše súd posúdil výroky sťažovateľky nie ako tvrdenia faktov, ale ako hodnotové úsudky; ak potom rakúske súdy požadovali od sťažovateľky preukázanie ich pravdivosti, konali v rozpore s čl. 10 Dohovoru.
.slovenské prehry
Ak by boli rešpektované uvedené princípy, ťažko by Slovensko mohlo čeliť takým potupným porážkam, ako v známych kauzách Feldek, Hric alebo rádio Twist. Otázka je, či tieto prehry budú užitočné aspoň v tom, že posunú prax k vyššej kvalite ochrany základných práv a slobôd. Odpoveď nemusí byť jasná. Jedným z faktorov pôsobiacich proti takejto zmene môže byť aj atmosféra v spoločnosti, ktorá na jurisdikčné orgány vplýva. Permanentné útoky politikov proti slobodnej tlači, obvinenia z neobjektivity či dokonca korupcie, ktoré sú tým agresívnejšie, čím je dotyčný vyššie v mocenskej hierarchii, poskytujú živnú pôdu na reštrikcie v oblasti slobody tlače a prijímanie rozsudkov odsudzujúcich tlač na platenie horibilných súm.
Čo dodať na záver. Takmer po 20 rokoch od pádu komunistického režimu, keď by bolo viac ako žiaduce mať tlačový zákon na úrovni doby, Združenie vydavateľov tlače komentovalo návrh Tlačového zákona predložený vládou nasledujúco: „Až na dve ustanovenia obsahuje v podstate iba obmedzenia, reštrikcie a povinnosti vydavateľa, a naopak, tlači nepriznáva práva, ktoré by jej v demokratickej spoločnosti mali byť jasne priznané. Návrh teda ide cestou reštrikcií, a nie vyváženej (proporcionálnej) právnej úpravy. Uvedená chyba nemá len teoretický význam, ale bohužiaľ negatívne ovplyvňuje obsah a prijateľnosť zákona z hľadiska postavenia periodickej tlače v demokratickej spoločnosti. Vydavatelia rešpektujú, že je potrebné chrániť práva a slobody iných pred zneužitím slobody prejavu a práva na informácie, a preto nie sú proti tomu, aby dotknuté osoby mali k dispozícii právo na opravu, právo na odpoveď a právo na dodatočné oznámenie. Súčasne však pripomínajú, že nie v takom dávnom čase sa slobodná tlač stala a bohužiaľ sa stáva obeťou útokov v podobe zjavne premrštených a likvidačných finančných satisfakcií priznaných súdmi proti vydavateľom. Tlač nemožno len obmedzovať, ale aj chrániť.“
Autor je právnik
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.