Správa, že štát predáva minoritný podiel v spoločnosti Slovak Telekom, takmer zanikla medzi parlamentnou rozpravou o kazítkach a debatou o voľbe predsedu Najvyššieho kontrolného úradu. Pritom ide tak trochu o senzáciu. Premiér Robert Fico bol v minulosti výrečným kritikom privatizácií za vlád Mikuláša Dzurindu. Pre mnohých voličov Smeru predstavoval predaj podielov v takzvaných strategických podnikoch niečo ako „dedičný hriech pravice“ – neodpustiteľnú zradu národnoštátnych záujmov a „výpredaj rodinného striebra“. Dnes pobúrenie verejnosti nepočuť. Aj keď opozícia porovnáva transakciu s priamymi predajmi, aké sa diali v 90. rokoch za Mečiarovej vlády.
.súdne spory i otázna súťaž
Slovensko síce predáva svoj podiel za 900 miliónov eur, no okamžite uvidí len 800 miliónov. Zvyšných 100 miliónov sa pre začiatok odloží, aby z nich mohli byť v budúcnosti vyplácané prípadné odškodnenia či pokuty z možných prehratých súdnych sporov. Ide o prípady, v ktorých konkurenti napadli súťažné správanie Slovak Telekomu na trhu. Natíska sa otázka, prečo by sa štát mal podieľať na týchto možných budúcich nákladoch, keď právne spory aj tak manažuje nemecký hlavný akcionár, ktorý riadil firmu aj doteraz.
Je výsledná dohodnutá suma za štátny balík akcií veľa alebo málo? Cena vzniká na trhu ako výsledok ponuky a dopytu. Slovensko očakávalo výnos z predaja medzi 750 miliónmi až 1 miliardou eur. Vláda pôvodne zamýšľala odpredať svoj podiel cez burzy v Bratislave, Prahe a Londýne. No takýmto spôsobom vygenerovaná cena predstavovala len 750 miliónov eur, teda dolnú hranicu očakávaní. Hlavný akcionár v podobe Deutsche Telekom napokon ponúkol viac, a tak balík akcií získa priamym predajom. Asi 2 500 drobných investorov, ktorí prejavili záujem o akcie Slovak Telekomu, síce o svoje peniaze neprídu, no stiahnutie ponuky štátu do budúcnosti aj tak zakladá istú formu nedôvery. Pokiaľ ide o pochybnosti o konečnej cene v priamom predaji, tie by definitívne odstránila len riadna súťaž – aj keď vláda sa bráni, že rokovania s potenciálnymi investormi prebiehali za asistencie investičných bánk.
Posledná otázka je, načo budú peniaze z predaja polovice Slovak Telekomu vládou použité. Prvotným impulzom čitateľa by mohla byť obava, či vláda nepreleje tieto prostriedky na svoj ďalší sociálny balíček, či ich nepoužije na kúpu 66-percentného podielu v Slovenských elektrárňach, prípadne na projekt jednej zdravotnej poisťovne. No zatiaľ sa zdá, že nie. Prognózy ministerstva financií prezentované v Programe stability na roky 2015 až 2018 uvažovali s tým, že sa tieto peniaze použijú na zníženie dlhu. „Ak by sa tak nestalo a boli by použité iným spôsobom, v roku 2015 by bol dlh vyšší ako očakáva ministerstvo financií,“ upozornila nás v písomnom stanovisku Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. „Tieto prostriedky budú prioritne použité na zníženie dlhu,“ potvrdila .týždňu aj hovorkyňa ministerstva financií Alexandra Gogová. Národohospodársky ide zrejme o najúčelnejšie vynaloženie týchto peňazí.
.oživiť burzu
Vláda pôvodne uvažovala o predaji svojich akcií cez burzu aj preto, aby podporila slovenský kapitálový trh. Išlo o chvályhodný cieľ – keby sa ho podarilo naplniť. „Hoci Slovak Telekom by bola relatívne zaujímavá akcia pre slovenský kapitálový trh, asi by to bolo málo, aby sa dalo povedať, že slovenský kapitálový trh žije,“ myslí si Marcel Klimek, ekonomický expert strany NOVA. „Na druhej strane, nikde nie je presne definované, čo znamená živý kapitálový trh. Je legitímne snažiť sa, aby sa likvidita či obraty v Bratislave aspoň trochu priblížili pražskej, prípadne iným stredoeurópskym burzám.“ Podľa Klimeka treba v súvislosti s vytváraním čo najlepšieho podnikateľského prostredia na Slovensku uvažovať nielen o Zákonníku práce, byrokracii pri zakladaní firiem či sadzbe daní, ktoré podniky platia. „Je to aj o tom, aké široké možnosti majú firmy na získanie kapitálu na svoj rozvoj.“ V krajine s fungujúcim kapitálovým trhom nie je firma odkázaná len na úvery od bánk. Môže tiež robiť emisiu dlhopisov či akcií na burze. Omnoho lepšie sa vďaka tomu podniká.
„Aby burza žila, je jeden titul málo,“ hovorí Klimek. „Pre živší trh tu však veľa relevantných titulov a ani potrebná likvidita nie je.“ Pomohlo by možno, keby vláda ponúkla takýmto spôsobom balíky akcií viacerých spoločností, nielen jednej. No potom treba tieto predaje aj dotiahnuť do konca. Oživiť burzu by si tiež vyžadovalo premyslenejší balík opatrení, ako napríklad zatraktívniť investovanie do cenných papierov, zvýšiť flexibilitu podielových i dôchodkových fondov. Vyžadovalo by si to výhodnejší daňový režim vo vzťahu k akciám či nastavenie pohnútok pre firmy. Ale aj prepojenie s ostatnými stredoeurópskymi burzami, ako sú pražská, varšavská alebo viedenská. „Stredoeurópska platforma miestnych búrz by mohla dať investorom istotu pravidiel a likvidity, no súčasne aj prístup do lokálnych pomerov – počnúc jazykom a technickou dostupnosťou končiac,“ uzatvára Klimek. No dosiahnuť to by si vyžadovalo od vlády koncepčný prístup, nie iba hodiť na trh akciu jednej spoločnosti a zase ju stiahnuť, keď už sa na ňu „namotalo“ pár predbežných záujemcov. Fungujúci kapitálový trh je aj o dôvere.
.súdne spory i otázna súťaž
Slovensko síce predáva svoj podiel za 900 miliónov eur, no okamžite uvidí len 800 miliónov. Zvyšných 100 miliónov sa pre začiatok odloží, aby z nich mohli byť v budúcnosti vyplácané prípadné odškodnenia či pokuty z možných prehratých súdnych sporov. Ide o prípady, v ktorých konkurenti napadli súťažné správanie Slovak Telekomu na trhu. Natíska sa otázka, prečo by sa štát mal podieľať na týchto možných budúcich nákladoch, keď právne spory aj tak manažuje nemecký hlavný akcionár, ktorý riadil firmu aj doteraz.
Je výsledná dohodnutá suma za štátny balík akcií veľa alebo málo? Cena vzniká na trhu ako výsledok ponuky a dopytu. Slovensko očakávalo výnos z predaja medzi 750 miliónmi až 1 miliardou eur. Vláda pôvodne zamýšľala odpredať svoj podiel cez burzy v Bratislave, Prahe a Londýne. No takýmto spôsobom vygenerovaná cena predstavovala len 750 miliónov eur, teda dolnú hranicu očakávaní. Hlavný akcionár v podobe Deutsche Telekom napokon ponúkol viac, a tak balík akcií získa priamym predajom. Asi 2 500 drobných investorov, ktorí prejavili záujem o akcie Slovak Telekomu, síce o svoje peniaze neprídu, no stiahnutie ponuky štátu do budúcnosti aj tak zakladá istú formu nedôvery. Pokiaľ ide o pochybnosti o konečnej cene v priamom predaji, tie by definitívne odstránila len riadna súťaž – aj keď vláda sa bráni, že rokovania s potenciálnymi investormi prebiehali za asistencie investičných bánk.
Posledná otázka je, načo budú peniaze z predaja polovice Slovak Telekomu vládou použité. Prvotným impulzom čitateľa by mohla byť obava, či vláda nepreleje tieto prostriedky na svoj ďalší sociálny balíček, či ich nepoužije na kúpu 66-percentného podielu v Slovenských elektrárňach, prípadne na projekt jednej zdravotnej poisťovne. No zatiaľ sa zdá, že nie. Prognózy ministerstva financií prezentované v Programe stability na roky 2015 až 2018 uvažovali s tým, že sa tieto peniaze použijú na zníženie dlhu. „Ak by sa tak nestalo a boli by použité iným spôsobom, v roku 2015 by bol dlh vyšší ako očakáva ministerstvo financií,“ upozornila nás v písomnom stanovisku Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. „Tieto prostriedky budú prioritne použité na zníženie dlhu,“ potvrdila .týždňu aj hovorkyňa ministerstva financií Alexandra Gogová. Národohospodársky ide zrejme o najúčelnejšie vynaloženie týchto peňazí.
.oživiť burzu
Vláda pôvodne uvažovala o predaji svojich akcií cez burzu aj preto, aby podporila slovenský kapitálový trh. Išlo o chvályhodný cieľ – keby sa ho podarilo naplniť. „Hoci Slovak Telekom by bola relatívne zaujímavá akcia pre slovenský kapitálový trh, asi by to bolo málo, aby sa dalo povedať, že slovenský kapitálový trh žije,“ myslí si Marcel Klimek, ekonomický expert strany NOVA. „Na druhej strane, nikde nie je presne definované, čo znamená živý kapitálový trh. Je legitímne snažiť sa, aby sa likvidita či obraty v Bratislave aspoň trochu priblížili pražskej, prípadne iným stredoeurópskym burzám.“ Podľa Klimeka treba v súvislosti s vytváraním čo najlepšieho podnikateľského prostredia na Slovensku uvažovať nielen o Zákonníku práce, byrokracii pri zakladaní firiem či sadzbe daní, ktoré podniky platia. „Je to aj o tom, aké široké možnosti majú firmy na získanie kapitálu na svoj rozvoj.“ V krajine s fungujúcim kapitálovým trhom nie je firma odkázaná len na úvery od bánk. Môže tiež robiť emisiu dlhopisov či akcií na burze. Omnoho lepšie sa vďaka tomu podniká.
„Aby burza žila, je jeden titul málo,“ hovorí Klimek. „Pre živší trh tu však veľa relevantných titulov a ani potrebná likvidita nie je.“ Pomohlo by možno, keby vláda ponúkla takýmto spôsobom balíky akcií viacerých spoločností, nielen jednej. No potom treba tieto predaje aj dotiahnuť do konca. Oživiť burzu by si tiež vyžadovalo premyslenejší balík opatrení, ako napríklad zatraktívniť investovanie do cenných papierov, zvýšiť flexibilitu podielových i dôchodkových fondov. Vyžadovalo by si to výhodnejší daňový režim vo vzťahu k akciám či nastavenie pohnútok pre firmy. Ale aj prepojenie s ostatnými stredoeurópskymi burzami, ako sú pražská, varšavská alebo viedenská. „Stredoeurópska platforma miestnych búrz by mohla dať investorom istotu pravidiel a likvidity, no súčasne aj prístup do lokálnych pomerov – počnúc jazykom a technickou dostupnosťou končiac,“ uzatvára Klimek. No dosiahnuť to by si vyžadovalo od vlády koncepčný prístup, nie iba hodiť na trh akciu jednej spoločnosti a zase ju stiahnuť, keď už sa na ňu „namotalo“ pár predbežných záujemcov. Fungujúci kapitálový trh je aj o dôvere.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.