Milan Pacher je v súčasnosti ôsmym hráčom slovenského rebríčka a úspešný je aj na na medzinárodnej scéne. Titul medzinárodného majstra získal ešte v roku 2010 a ku splneniu najvyššej šachovej méty, titulu medzinárodného veľmajstra (GM) ho delí už len posledná, tretia veľmajstrovská norma.
Tento mladý šachista sa však len celkom nedávno vrámci Univerzitných hier blysol aj jedným famóznym výkonom. V šachovej simultánke hranej otočený chrbtom so zaviazanými očami (iba popamäti) si dokázal poradiť naraz až so siedmimi súpermi. Vytvoril tak novodobý slovenský rekord v počte partií hraných spolu naslepo.
Dosiahnutím titulu GM, ku ktorému môže v súčasnej výbornej forme mladého Bratislavčana pokojne dôjsť už v tomto kalendárnom roku, by sa stal po Petrovi Michalíkovi druhým najmladším slovenským veľmajstrom súčasnosti. A zároveň by pomyselne otvoril druhú desiatku slovenských veľmajstrov. Zatiaľ posledným jubilejným desiatym slovenským veľmajstrom sa stal pred štyrmi rokmi už spomínaný Peter Michalík.
V mládežníckych kategóriách Pacher získal viacero titulov národného šampióna. Reprezentoval Slovensko na štyroch majstrovstvách sveta a troch majstrovstvách Európy. Zúčastnil sa aj na najväčšej šachovej udalosti vôbec, šachovej olympiády, konkrétne v roku 2012 v tureckom Istanbule.
.šachové začiatky
Svoje šachové začiatky opisuje Milan Pacher nasledovne: „Po prvý raz som k šachu pričuchol, keď som mal 5 rokov. S otcom som chcel hrať dámu, ale on ma naučil omnoho zložitejšiu a bohatšiu hru, ktorá sa právom zvykne označovať ako kráľovská. Pomerne rýchlo som sa naučil pravidlá a základy, občas som hrával s mamou a starou mamou. Tie ma spočiatku nechávali vyhrávať, lebo inak ma to nebavilo a frflal som. Neskôr však zistili, že už ma nemusia nechať vyhrávať. Začal som hrávať lokálne turnaje v Bratislave s inými deťmi aj s dospelými, svoj prvý turnaj som vyhral ako 7-ročný, keď som mal 14 rokov, stal som sa majstrom Bratislavy.“
Ani mladý Bratislavčan sa na svojej šachovej dráhe nevyhol výkyvom a pádom, ktoré patria nielen k športu, ale sú súčasťou života každého človeka. „Aby to nevyzeralo tak, že všetko išlo hladko, treba spomenúť že som mal obdobia dlhodobej stagnácie, zdrvujúce prehry, dokonca som mnohokrát potopil tímy, za ktoré som v daných prípadoch hral. Šach je úplne spravodlivý a trestá každú nedôslednosť. Má rôzne úskalia, cez ktoré sa niektorí moji rovesníci nepreniesli. Určite nie je jednoduché venovať sa mu naplno, aj keď to tak zvonku môže vyzerať. Treba pri ňom veľa trpezlivosti, výdrže vrátane fyzickej kondície a zápalu pre hru, čo často vytvára veľký psychický tlak na hráča. Z technickej stránky hrá najväčšiu úlohu pamäť, predstavivosť a tvorivosť pri riešení problémov.“
.rekord v hraní šachu naslepo
Po absolvovaní gymnázia sa Milan rozhodol pre štúdium ekonómie na Ekonomickej univerzite v Bratislave, avšak po čase zistil, že to nebude to pravé orechové a všetku svoju pozornosť a čas venuje kráľovskej hre. A práve za účelom rozšírenia svojich už aj tak dosť širokospektrálnych obzorov sa Milan v rámci siedmeho ročníka Univerzitných hier podujal na pozoruhodný kúsok. Rozhodol sa prelomiť doterajší slovenský rekord v hraní šachu naslepo, so zaviazanými očami.
Podobných podujatí sme v priebehu posledných tridsiatich rokov na Slovensku veľa nevideli. Doterajší oficiálne zaznamenaný rekord držal veľmajster Ján Markoš, ktorý pred pár rokmi pri podobnom výkone zvíťazil nad šiestimi súpermi.
Čím je tento na prvé počutie nie až taký nezvyčajný počin výnimočný? Aby sme si lepšie predstavili tento športový výkon, uvedieme zopár čísel. Ak priemerná šachová partia má okolo 60 ťahov, potom pri 7 partiách ide celkovo o 420 ťahov, ktoré si hráč hrajúci naslepo musí vedieť v krátkom čase dokázať zapamätať. Okrem toho však v každej šachovej partii musí rátať aj množstvo ďalších bočných variantov. Vďaka tomu sa takýto výkon približuje k zapamätaniu si okolo 1 000 ťahov vo veľmi krátkom čase.
Šachová simultánka (ako sa druh tejto disciplíny nazýva) trvala dokopy 2 hodiny a 20 minút. A bojovalo sa naozaj urputne. Dôkazom bola napríklad aj posledná partia, ktorá sa skončila vyhlásením remízy, pretože na šachovnici ostal už iba kráľ proti kráľovi. Milan simultánku nielenže zvládol bez problémov odohrať, dokázal v nej navyše zvíťaziť až v piatich partiách zo siedmich a v dvoch zvyšných remizoval. Celkový výsledok tak bol až 6:1 v prospech Pachera. Tento výkon sa cení o to viac, že priemerný rating jeho súperov bol 1 846 a jeho najsilnejší súper mal rating až 2 149. Taká kvalitná simultánka sa pri podobných podujatiach často nevidí ani v zahraničí.
Podujatie vzbudilo až neočakávane veľký záujem divákov z radov účastníkov Univerzitných hier. To bude možno dobrým predpokladom na odštartovanie vzájomného súperenia v tejto disciplíne. Pritom ani samotný Pacher nevylúčil ďalšie zvyšovanie počtu súperov.
Akcie podobného charakteru slúžia predovšetkým na popularizáciu šachu aj v rámci laickej verejnosti. Milan Pacher posunul nielen svoje hranice, ale aj úroveň slovenského rekordu v simultánke naslepo. Ostáva dúfať, že organizácia takýchto udalostí bude čoraz frekventovanejšia.
.autori sú redaktori portálov www.takurcitee.sk (T.K.) a www.priateliasachu.sk (A.R.)
Tento mladý šachista sa však len celkom nedávno vrámci Univerzitných hier blysol aj jedným famóznym výkonom. V šachovej simultánke hranej otočený chrbtom so zaviazanými očami (iba popamäti) si dokázal poradiť naraz až so siedmimi súpermi. Vytvoril tak novodobý slovenský rekord v počte partií hraných spolu naslepo.
Dosiahnutím titulu GM, ku ktorému môže v súčasnej výbornej forme mladého Bratislavčana pokojne dôjsť už v tomto kalendárnom roku, by sa stal po Petrovi Michalíkovi druhým najmladším slovenským veľmajstrom súčasnosti. A zároveň by pomyselne otvoril druhú desiatku slovenských veľmajstrov. Zatiaľ posledným jubilejným desiatym slovenským veľmajstrom sa stal pred štyrmi rokmi už spomínaný Peter Michalík.
V mládežníckych kategóriách Pacher získal viacero titulov národného šampióna. Reprezentoval Slovensko na štyroch majstrovstvách sveta a troch majstrovstvách Európy. Zúčastnil sa aj na najväčšej šachovej udalosti vôbec, šachovej olympiády, konkrétne v roku 2012 v tureckom Istanbule.
.šachové začiatky
Svoje šachové začiatky opisuje Milan Pacher nasledovne: „Po prvý raz som k šachu pričuchol, keď som mal 5 rokov. S otcom som chcel hrať dámu, ale on ma naučil omnoho zložitejšiu a bohatšiu hru, ktorá sa právom zvykne označovať ako kráľovská. Pomerne rýchlo som sa naučil pravidlá a základy, občas som hrával s mamou a starou mamou. Tie ma spočiatku nechávali vyhrávať, lebo inak ma to nebavilo a frflal som. Neskôr však zistili, že už ma nemusia nechať vyhrávať. Začal som hrávať lokálne turnaje v Bratislave s inými deťmi aj s dospelými, svoj prvý turnaj som vyhral ako 7-ročný, keď som mal 14 rokov, stal som sa majstrom Bratislavy.“
Ani mladý Bratislavčan sa na svojej šachovej dráhe nevyhol výkyvom a pádom, ktoré patria nielen k športu, ale sú súčasťou života každého človeka. „Aby to nevyzeralo tak, že všetko išlo hladko, treba spomenúť že som mal obdobia dlhodobej stagnácie, zdrvujúce prehry, dokonca som mnohokrát potopil tímy, za ktoré som v daných prípadoch hral. Šach je úplne spravodlivý a trestá každú nedôslednosť. Má rôzne úskalia, cez ktoré sa niektorí moji rovesníci nepreniesli. Určite nie je jednoduché venovať sa mu naplno, aj keď to tak zvonku môže vyzerať. Treba pri ňom veľa trpezlivosti, výdrže vrátane fyzickej kondície a zápalu pre hru, čo často vytvára veľký psychický tlak na hráča. Z technickej stránky hrá najväčšiu úlohu pamäť, predstavivosť a tvorivosť pri riešení problémov.“
.rekord v hraní šachu naslepo
Po absolvovaní gymnázia sa Milan rozhodol pre štúdium ekonómie na Ekonomickej univerzite v Bratislave, avšak po čase zistil, že to nebude to pravé orechové a všetku svoju pozornosť a čas venuje kráľovskej hre. A práve za účelom rozšírenia svojich už aj tak dosť širokospektrálnych obzorov sa Milan v rámci siedmeho ročníka Univerzitných hier podujal na pozoruhodný kúsok. Rozhodol sa prelomiť doterajší slovenský rekord v hraní šachu naslepo, so zaviazanými očami.
Podobných podujatí sme v priebehu posledných tridsiatich rokov na Slovensku veľa nevideli. Doterajší oficiálne zaznamenaný rekord držal veľmajster Ján Markoš, ktorý pred pár rokmi pri podobnom výkone zvíťazil nad šiestimi súpermi.
Čím je tento na prvé počutie nie až taký nezvyčajný počin výnimočný? Aby sme si lepšie predstavili tento športový výkon, uvedieme zopár čísel. Ak priemerná šachová partia má okolo 60 ťahov, potom pri 7 partiách ide celkovo o 420 ťahov, ktoré si hráč hrajúci naslepo musí vedieť v krátkom čase dokázať zapamätať. Okrem toho však v každej šachovej partii musí rátať aj množstvo ďalších bočných variantov. Vďaka tomu sa takýto výkon približuje k zapamätaniu si okolo 1 000 ťahov vo veľmi krátkom čase.
Šachová simultánka (ako sa druh tejto disciplíny nazýva) trvala dokopy 2 hodiny a 20 minút. A bojovalo sa naozaj urputne. Dôkazom bola napríklad aj posledná partia, ktorá sa skončila vyhlásením remízy, pretože na šachovnici ostal už iba kráľ proti kráľovi. Milan simultánku nielenže zvládol bez problémov odohrať, dokázal v nej navyše zvíťaziť až v piatich partiách zo siedmich a v dvoch zvyšných remizoval. Celkový výsledok tak bol až 6:1 v prospech Pachera. Tento výkon sa cení o to viac, že priemerný rating jeho súperov bol 1 846 a jeho najsilnejší súper mal rating až 2 149. Taká kvalitná simultánka sa pri podobných podujatiach často nevidí ani v zahraničí.
Podujatie vzbudilo až neočakávane veľký záujem divákov z radov účastníkov Univerzitných hier. To bude možno dobrým predpokladom na odštartovanie vzájomného súperenia v tejto disciplíne. Pritom ani samotný Pacher nevylúčil ďalšie zvyšovanie počtu súperov.
Akcie podobného charakteru slúžia predovšetkým na popularizáciu šachu aj v rámci laickej verejnosti. Milan Pacher posunul nielen svoje hranice, ale aj úroveň slovenského rekordu v simultánke naslepo. Ostáva dúfať, že organizácia takýchto udalostí bude čoraz frekventovanejšia.
.autori sú redaktori portálov www.takurcitee.sk (T.K.) a www.priateliasachu.sk (A.R.)
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.