Trebárs o takých starých mužských cnostiach ako obetavosť. Obzvlášť mi pritom bije do očí rola kozákov. „Divoké pole“ záporožských kozákov sa nachádzalo na dnešnej Ukrajine, v gastronómii holduje dnešná Ukrajina kozáckemu kultu, no napriek tomu to boli zjavne kozáci, ktorí v roku 2014 uzavreli priechody medzi Krymom a ukrajinskou pevninou, a napriek tomu je medzi proruskými separatistami vo východoeurópskom Donbase veľa kozákov.
Oveľa staršia a bližšia je ďalšia republika proruských separatistov: Podnestersko, ktoré sa v roku 1992 odštiepilo od Moldavska aj vďaka preliatej krvi znovuoživeného kozáctva. Z nanajvýš 500-tisíc obyvateľov je podľa ich vlastných údajov pripravených na boj 12-tisíc podnesterských Kozákov. Bojujú aj vo východnej Ukrajine? To sa chcem opýtať jedného z ich atamanov, vodcu 1 500 často vojensky skúsených kozákov v meste Dubasari, ktoré bolo v roku 1992 na frontovej línii. K veteránovi z roku 1992 sa neviem dlho dostať, po obkľúčení tromi podnesterskými policajnými autami mi skonfiškujú dokonca aj vodičský preukaz.
Napokon v múzeu v Dubasari čakám na Aleksandra Iowa. Privalil sa za mnou ako mamut. Dezorientovane zašomre: „Čo teda?“ Dá vztýčiť vlajky. Čierna za štát, zlatá za ortodoxnú vieru, biela za česť. Až potom mi stisne ruku. Nie som práve malý ani úzky, ale holohlavý obor mi omračuje všetky zmysly: číra chlapská sila, bas duniaci priestorom, bielo-modré tričko pod uniformovanou bundou, presne ako pri doneckom vodcovi separatistov Zacharčenkovi. Okrem toho ma omamuje jeho parfum, dáky veľmi, veľmi silný kvet.
Potom mi ataman vyhuláka do éteru všetky hrdinské skutky z histórie kozákov. Predvádza bič, ktorý je vhodný nielen na mlátenie vlkov, ďalej bavlnenú čiapku „Kubanka“, ktorá zohrieva a chladí, či šabľu „Šaška“, korá je vhodná nielen na prebodávanie Turkov. Tiež na mňa zapôsobí, keď mi tancom predvádza posledný a dosiaľ jediný dubasarský „súd cti“, voľakedajšie bičovanie kozáka za urážku ženy. „Kozák odrieka modlitbu, sám si pred seba postaví lavicu, sám sa na ňu položí. Žiadne putá, žiadny nátlak. Po bičovaní vstane a povie: ďakujem bratom kozákom za poučenie. (Spasíba bratiam-kazakam za nauku.)“
Ataman dá zavolať jedného zo svojich štyroch synov. Hora svalov má so sebou fotku s Arnoldom Schwarzeneggerom, ako mu gratuluje k jednému z titulov majstra sveta v powerliftingu. Otec rozpráva: „Po tom, čo mu chlapec vysvetlil, kde leží Podnestersko, Schwarzenegger povedal – tak to sme potom krajania, ja som predsa z Rakúska. (Značit my zemljaki, veď ja iz Avstrii.)“ Syn to bez slova dosvedčí a odíde.
Otec Iow sa označuje za internacionalistu, „ako kozák nemám nijakú národnosť“. „Sme normálni ľudia,“ zdôrazňuje, ide nám výhradne o obranu jedinej republiky sveta s vlastnými kozáckymi zákonmi. Medzitým sa mi ešte usiluje nahnať strach. „Sme stále v bojovej pohotovosti,“ „sme tiež vyškolení v používaní najmodernejších zbraní“. Dá mi pocítiť, že si posvietil na trasu mojej poslednej cesty v Donbase.
Tú chúlostivú otázku mu musím viackrát zopakovať. „Sme v kontakte s kozákmi v Donbase,“ zašušle. Zmení tému. Keď vŕtam ďalej, vyhlási: „Z mojich mužov ich tam chcelo vycestovať 200 či 300. Ale zakázal som im to, pretože sme nedostali žiadnu žiadosť. Oni si vedia pomôcť sami. Keby sme tam prišli kozákom na pomoc bez ich požiadania, narobili by sme im hanbu.“
Iowa sa pýtam na jediného proukrajinského kozáka, ktorého bolo v tejto vojne vidieť – svojím vonkajškom pripomína skôr punkera, polonahého ho ponížili kdesi na kyjevskom Majdane. „To nebol žiadny kozák,“ hovorí rozhodným hlasom ataman: „Kozák radšej zomrie, než by sa vyzliekol na povel.“ Dubasari opúšťam po troch hodinách. Veď „ruského mužíka“, premieta sa mi v mojej duniacej hlave, v tejto európskej vojne nezastupujú len vzory mužskej cti. Od posmievačských hyen v ruskej štátnej televízii cez Putina a Lawrowa s ich neprestajnými lžami. A predsa sú tu vonku ešte muži, ktorí sa mienia obetovať za prekonané mužské cnosti. Zdá sa mi, že horia za ruskú vec.
Oveľa staršia a bližšia je ďalšia republika proruských separatistov: Podnestersko, ktoré sa v roku 1992 odštiepilo od Moldavska aj vďaka preliatej krvi znovuoživeného kozáctva. Z nanajvýš 500-tisíc obyvateľov je podľa ich vlastných údajov pripravených na boj 12-tisíc podnesterských Kozákov. Bojujú aj vo východnej Ukrajine? To sa chcem opýtať jedného z ich atamanov, vodcu 1 500 často vojensky skúsených kozákov v meste Dubasari, ktoré bolo v roku 1992 na frontovej línii. K veteránovi z roku 1992 sa neviem dlho dostať, po obkľúčení tromi podnesterskými policajnými autami mi skonfiškujú dokonca aj vodičský preukaz.
Napokon v múzeu v Dubasari čakám na Aleksandra Iowa. Privalil sa za mnou ako mamut. Dezorientovane zašomre: „Čo teda?“ Dá vztýčiť vlajky. Čierna za štát, zlatá za ortodoxnú vieru, biela za česť. Až potom mi stisne ruku. Nie som práve malý ani úzky, ale holohlavý obor mi omračuje všetky zmysly: číra chlapská sila, bas duniaci priestorom, bielo-modré tričko pod uniformovanou bundou, presne ako pri doneckom vodcovi separatistov Zacharčenkovi. Okrem toho ma omamuje jeho parfum, dáky veľmi, veľmi silný kvet.
Potom mi ataman vyhuláka do éteru všetky hrdinské skutky z histórie kozákov. Predvádza bič, ktorý je vhodný nielen na mlátenie vlkov, ďalej bavlnenú čiapku „Kubanka“, ktorá zohrieva a chladí, či šabľu „Šaška“, korá je vhodná nielen na prebodávanie Turkov. Tiež na mňa zapôsobí, keď mi tancom predvádza posledný a dosiaľ jediný dubasarský „súd cti“, voľakedajšie bičovanie kozáka za urážku ženy. „Kozák odrieka modlitbu, sám si pred seba postaví lavicu, sám sa na ňu položí. Žiadne putá, žiadny nátlak. Po bičovaní vstane a povie: ďakujem bratom kozákom za poučenie. (Spasíba bratiam-kazakam za nauku.)“
Ataman dá zavolať jedného zo svojich štyroch synov. Hora svalov má so sebou fotku s Arnoldom Schwarzeneggerom, ako mu gratuluje k jednému z titulov majstra sveta v powerliftingu. Otec rozpráva: „Po tom, čo mu chlapec vysvetlil, kde leží Podnestersko, Schwarzenegger povedal – tak to sme potom krajania, ja som predsa z Rakúska. (Značit my zemljaki, veď ja iz Avstrii.)“ Syn to bez slova dosvedčí a odíde.
Otec Iow sa označuje za internacionalistu, „ako kozák nemám nijakú národnosť“. „Sme normálni ľudia,“ zdôrazňuje, ide nám výhradne o obranu jedinej republiky sveta s vlastnými kozáckymi zákonmi. Medzitým sa mi ešte usiluje nahnať strach. „Sme stále v bojovej pohotovosti,“ „sme tiež vyškolení v používaní najmodernejších zbraní“. Dá mi pocítiť, že si posvietil na trasu mojej poslednej cesty v Donbase.
Tú chúlostivú otázku mu musím viackrát zopakovať. „Sme v kontakte s kozákmi v Donbase,“ zašušle. Zmení tému. Keď vŕtam ďalej, vyhlási: „Z mojich mužov ich tam chcelo vycestovať 200 či 300. Ale zakázal som im to, pretože sme nedostali žiadnu žiadosť. Oni si vedia pomôcť sami. Keby sme tam prišli kozákom na pomoc bez ich požiadania, narobili by sme im hanbu.“
Iowa sa pýtam na jediného proukrajinského kozáka, ktorého bolo v tejto vojne vidieť – svojím vonkajškom pripomína skôr punkera, polonahého ho ponížili kdesi na kyjevskom Majdane. „To nebol žiadny kozák,“ hovorí rozhodným hlasom ataman: „Kozák radšej zomrie, než by sa vyzliekol na povel.“ Dubasari opúšťam po troch hodinách. Veď „ruského mužíka“, premieta sa mi v mojej duniacej hlave, v tejto európskej vojne nezastupujú len vzory mužskej cti. Od posmievačských hyen v ruskej štátnej televízii cez Putina a Lawrowa s ich neprestajnými lžami. A predsa sú tu vonku ešte muži, ktorí sa mienia obetovať za prekonané mužské cnosti. Zdá sa mi, že horia za ruskú vec.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.