Marián Slávka je dnes známy a vyhľadávaný bubeník. Hral s Andrejom Šebanom, IMT Smile, s Tomášom Slobodom a jeho Sounds Like This, s Katarziou a ďalšími, no keď ho oslovila bratislavská skupina Dlhé diely (neskôr Longital), tak bol ešte na začiatku svojej hudobnej kariéry. V tom čase mali za sebou debutový album September (2001), ktorý nahrali ešte s gitaristom Maťkom Zajkom a bubeníkom Ajdžim Sabom, no v momente, keď kapela mala roztvoriť krídla, im dvojica oznámila, že končí. „Maťko a Ajdži vtedy hrali aj s Janou Kirschner. Počas krstu albumu nám opatrne naznačili, že odchádzajú k Jane a že s nami už nemôžu hrať. Fúha! Nevedeli sme, čo robiť. Kapela fungovala, mali sme vonku album a chlapci boli zrazu nedostupní,“ spomína na tento moment Šina v rozhovore s .týždňom kaviarni v Next Apache.
.dvojnásobný odchod
Vtedy sa na scéne objavil len devätnásťročný Marián Slávka, absolvent konzervatória a nadaný hudobník, ktorého Dano poznal zo skoršieho pôsobenia v zaniknutej skupine Rýchle šípy. Mladý bubeník bez problémov zapadol do experimentálneho pesničkárstva Longitalu. Spolu s ním nahrali album Tu (2002), no ich spolupráca sa po roku skončila. Maja zlákal gitarista Andrej Šeban. „Dal podmienku, že jeho muzikanti nemôžu hrať s nikým iným, len s ním. Hranie so Šebanom sa však po dvoch mesiacoch skončilo a Majo sa so sklopenými ušami vrátil späť. Lenže veci sa po čase opäť skomplikovali. Po nahraní albumu In Virgo kapelu čakal dôležitý koncert na festivale Colours Of Ostrava, keď im Majo oznámil, že dostal lano od veľkej skupiny. Tou veľkou kapelou boli IMT Smile a Dano so Šinou zostali opäť sami. „Deň pred Ostravou som si sadol a spravil som na počítači nejaké loopy (rytmické slučky), takže sme prvýkrát hrali s automatickým bubeníkom. Vtedy sme tam šli vlakom a keď sme sa vrátili domov, tak sme si uvedomili, že sme skončili v pluse, čo sa nám dovtedy nepodarilo. Vtedy sme sa vlastne začali živiť hudbou. Takže sme za to boli nakoniec vďační.“
V lete 2003 ešte skúšali ďalších bubeníkov, no postupne uvedomili, že vlastne nikoho ďalšieho nepotrebujú. Ich miesto vyplnil automatický bubeník menom „Xi-di-min“, ktorý sa stal nakoniec dôležitou súčasťou ich zvuku. „Hranie s loopmi nás začalo veľmi baviť. Nebol to už len zvuk obyčajných bicích, ale zrazu tam Dano primiešaval cinknutie, potom zvuk vlaku a iné hluky, čo nás odlíšilo od ostatných skupín. Hranie s mašinkami bolo pre nás občerstvujúce,“ vysvetľuje Šina. Dvojica nahrala so Xi-di-minom štyri radové albumy a čoraz viac sa vo svojej tvorbe začala približovať od experimentálneho alternatívneho pesničkárstva bližšie k folku. Po vydaní albumu Teraz (2010) sa v kapele udiala dôležitá zmena. Dano vymenil elektrickú gitaru za akustickú a elektronika z ich koncertov úplne vymizla. „Vtedy mal byť koniec sveta, elektrika by nebola, tak sme rozmýšľali, že budeme prvá skupina, ktorá bude koncertovať pri táboráku,“ glosuje gitarista s úsmevom.
.návrat strateného syna
Majo Slávka sa z ich sveta úplne vytratil, len počul, že ho dvojica občas spomenula na koncertoch. „Dovtedy som ani nevedel, čo robia. Býval som na Marse, odkiaľ som sa chcel zopárkrát vrátiť, ale nepodarilo sa mi to. Až pred dvoma rokmi som ich videl hrať na koncerte a veľmi sa mi to páčilo,“ hovorí Majo s tým, že veľakrát si po tomto koncerte predstavoval, že s nimi opäť hrá, no po predčasných odchodoch z minulosti tomu nedával žiadnu šancu.
Tá ale nakoniec prišla. Minulý rok Longital dostali ponuku koncertovať na festivale Waves. Pôvodne mali hrať v malom klube, no po tom, čo Jana Kirschner zrušila svoj koncert, sa uvoľnila veľká sála a Tibor Holoda, šéf Waves, oslovil Longital s tým, že by bol rád, keby si priniesli zo sebou aj nejakého zaujímavého hosťa. Dano a Šina si spomenuli na svojho strateného „syna“, ktorý bez váhania súhlasil. Z ojedinelého koncertu sa nakoniec vyvinula stála spolupráca. Majo priniesol do kapely aj klavír, čím rozšírili zvuk kapely o ďalší rozmer a hlavne opäť ukázal, že je tým pravým bubeníkom pre Longital. „Pretože vie niečo, čo chýba väčšine bubeníkov. Vie hrať na spev a má veľkú empatiu. Počúva texty a vie zísť dynamicky dole a pritom jeho hra nestratí energiu a šťavu,“ vysvetľuje Dano. Majov návrat sa pozitívne odrazil na koncertoch a kapela sa rozhodla, že by bolo škoda nezaznamenať svoju novú podobu na pás. Pod producentským dohľadom Ondřeja Ježka sa v pražskom štúdiu zavrela na dva dni a s ľahkosťou nahrala celý sedemdesiatminútový koncertný program, ktorý v polovici mája vyšiel na albume s názvom A to je všetko?
Je zložený zo starých pesničiek, no celkovo hovorí o novom začiatku tejto skupiny z bratislavských Dlhých dielov, o čom svedčí aj fakt, že po rokoch sucha už spolu vymysleli tri nové pesničky. „Od roku 2010 sme nenahrávali. Veľa času zjedlo vydavateľstvo, no stihli sme nahrať muzikál pre Vila Klimáčka. Nové nápady neprichádzali, hovorili sme si, dobre, veď tak to má byť,“ vysvetľuje Dano a Šina dodáva: „Veci treba nažiť, aby som mohla o nich spievať. Cítila som, že nemám nové témy, ktoré by som spracovala a poslala von. Skúsenosť s vydavateľstvom mi nedávala veľmi veľké kreatívne impulzy. Spievať o tom, že si platcom DPH, nemá žiadny emočný základ (smiech),“ hovorí speváčka a basgitaristka, ktorá je aj šéfkou vydavateľstva Slnko Records. V posledných rokoch táto alternatívna značka vyrástla do veľkých rozmerov a zobrala jej čas na vlastnú hudbu. „Teraz sa to konečne upokojilo. Našťastie, zostava Slnka sa rozširuje. Chcela by som, aby Slnko Records zostalo tam, kde je, no aby nestagnovalo a najmä, aby ma už tak nepotrebovalo.“
V júli sa, mimochodom, Longital po rokoch vracia na festival Colours of Ostrava. Aj so strateným a znovu nájdeným bubeníkom.
.dvojnásobný odchod
Vtedy sa na scéne objavil len devätnásťročný Marián Slávka, absolvent konzervatória a nadaný hudobník, ktorého Dano poznal zo skoršieho pôsobenia v zaniknutej skupine Rýchle šípy. Mladý bubeník bez problémov zapadol do experimentálneho pesničkárstva Longitalu. Spolu s ním nahrali album Tu (2002), no ich spolupráca sa po roku skončila. Maja zlákal gitarista Andrej Šeban. „Dal podmienku, že jeho muzikanti nemôžu hrať s nikým iným, len s ním. Hranie so Šebanom sa však po dvoch mesiacoch skončilo a Majo sa so sklopenými ušami vrátil späť. Lenže veci sa po čase opäť skomplikovali. Po nahraní albumu In Virgo kapelu čakal dôležitý koncert na festivale Colours Of Ostrava, keď im Majo oznámil, že dostal lano od veľkej skupiny. Tou veľkou kapelou boli IMT Smile a Dano so Šinou zostali opäť sami. „Deň pred Ostravou som si sadol a spravil som na počítači nejaké loopy (rytmické slučky), takže sme prvýkrát hrali s automatickým bubeníkom. Vtedy sme tam šli vlakom a keď sme sa vrátili domov, tak sme si uvedomili, že sme skončili v pluse, čo sa nám dovtedy nepodarilo. Vtedy sme sa vlastne začali živiť hudbou. Takže sme za to boli nakoniec vďační.“
V lete 2003 ešte skúšali ďalších bubeníkov, no postupne uvedomili, že vlastne nikoho ďalšieho nepotrebujú. Ich miesto vyplnil automatický bubeník menom „Xi-di-min“, ktorý sa stal nakoniec dôležitou súčasťou ich zvuku. „Hranie s loopmi nás začalo veľmi baviť. Nebol to už len zvuk obyčajných bicích, ale zrazu tam Dano primiešaval cinknutie, potom zvuk vlaku a iné hluky, čo nás odlíšilo od ostatných skupín. Hranie s mašinkami bolo pre nás občerstvujúce,“ vysvetľuje Šina. Dvojica nahrala so Xi-di-minom štyri radové albumy a čoraz viac sa vo svojej tvorbe začala približovať od experimentálneho alternatívneho pesničkárstva bližšie k folku. Po vydaní albumu Teraz (2010) sa v kapele udiala dôležitá zmena. Dano vymenil elektrickú gitaru za akustickú a elektronika z ich koncertov úplne vymizla. „Vtedy mal byť koniec sveta, elektrika by nebola, tak sme rozmýšľali, že budeme prvá skupina, ktorá bude koncertovať pri táboráku,“ glosuje gitarista s úsmevom.
.návrat strateného syna
Majo Slávka sa z ich sveta úplne vytratil, len počul, že ho dvojica občas spomenula na koncertoch. „Dovtedy som ani nevedel, čo robia. Býval som na Marse, odkiaľ som sa chcel zopárkrát vrátiť, ale nepodarilo sa mi to. Až pred dvoma rokmi som ich videl hrať na koncerte a veľmi sa mi to páčilo,“ hovorí Majo s tým, že veľakrát si po tomto koncerte predstavoval, že s nimi opäť hrá, no po predčasných odchodoch z minulosti tomu nedával žiadnu šancu.
Tá ale nakoniec prišla. Minulý rok Longital dostali ponuku koncertovať na festivale Waves. Pôvodne mali hrať v malom klube, no po tom, čo Jana Kirschner zrušila svoj koncert, sa uvoľnila veľká sála a Tibor Holoda, šéf Waves, oslovil Longital s tým, že by bol rád, keby si priniesli zo sebou aj nejakého zaujímavého hosťa. Dano a Šina si spomenuli na svojho strateného „syna“, ktorý bez váhania súhlasil. Z ojedinelého koncertu sa nakoniec vyvinula stála spolupráca. Majo priniesol do kapely aj klavír, čím rozšírili zvuk kapely o ďalší rozmer a hlavne opäť ukázal, že je tým pravým bubeníkom pre Longital. „Pretože vie niečo, čo chýba väčšine bubeníkov. Vie hrať na spev a má veľkú empatiu. Počúva texty a vie zísť dynamicky dole a pritom jeho hra nestratí energiu a šťavu,“ vysvetľuje Dano. Majov návrat sa pozitívne odrazil na koncertoch a kapela sa rozhodla, že by bolo škoda nezaznamenať svoju novú podobu na pás. Pod producentským dohľadom Ondřeja Ježka sa v pražskom štúdiu zavrela na dva dni a s ľahkosťou nahrala celý sedemdesiatminútový koncertný program, ktorý v polovici mája vyšiel na albume s názvom A to je všetko?
Je zložený zo starých pesničiek, no celkovo hovorí o novom začiatku tejto skupiny z bratislavských Dlhých dielov, o čom svedčí aj fakt, že po rokoch sucha už spolu vymysleli tri nové pesničky. „Od roku 2010 sme nenahrávali. Veľa času zjedlo vydavateľstvo, no stihli sme nahrať muzikál pre Vila Klimáčka. Nové nápady neprichádzali, hovorili sme si, dobre, veď tak to má byť,“ vysvetľuje Dano a Šina dodáva: „Veci treba nažiť, aby som mohla o nich spievať. Cítila som, že nemám nové témy, ktoré by som spracovala a poslala von. Skúsenosť s vydavateľstvom mi nedávala veľmi veľké kreatívne impulzy. Spievať o tom, že si platcom DPH, nemá žiadny emočný základ (smiech),“ hovorí speváčka a basgitaristka, ktorá je aj šéfkou vydavateľstva Slnko Records. V posledných rokoch táto alternatívna značka vyrástla do veľkých rozmerov a zobrala jej čas na vlastnú hudbu. „Teraz sa to konečne upokojilo. Našťastie, zostava Slnka sa rozširuje. Chcela by som, aby Slnko Records zostalo tam, kde je, no aby nestagnovalo a najmä, aby ma už tak nepotrebovalo.“
V júli sa, mimochodom, Longital po rokoch vracia na festival Colours of Ostrava. Aj so strateným a znovu nájdeným bubeníkom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.