Monogamia je pre človeka neprirodzená. Rovnako tak nukleárna rodina zložená z mamy, otca a niekoľkých detí. Štandardný príbeh, že muž je promiskuitný rozsievač semena, ktorý na žene oceňuje mladosť a zdravie, a teda plodnosť, zatiaľ čo žena si svoje vzácne vajíčka stráži, a preto si obozretne vyberá partnera, ktorý má prístup ku zdrojom a je schopný sa o ňu a jej dieťa postarať, je len mýtus, ktorý v spoločnosti pestujú behaviorálni psychológovia. Prirodzená je pre nás, nielen pre mužov ale i pre ženy, promiskuita a spoločná výchova detí v rámci malého spoločenstva, kde sa všetci poznajú a delia si všetko, radosti i starosti, jedlo i sex. Človek má bližšie k mierumilovným a večne súložiacim šimpanzom bonobo ako ku hierarchickým monogamným gorilám, ktoré majú sex len zriedka a len za účelom splodenia potomstva.
Toto nie je manifest žiadnej hipisáckej komunity, ale veľmi skratkovité zhrnutie myšlienok kontroverznej knihy Sex at Dawn: The Prehistoric Origins of Modern Sexuality, ktorá pred piatimi rokmi rozvírila diskusiu v Amerike, stala sa bestsellerom a jej autori popularizujú svoje myšlienky v médiách, ako je Psychology today aj na rôznych konferenciách ako je napríklad TED. Kniha bola preložená do 17 jazykov a koncom minulého roka vyšla aj v slovenčine pod názvom Na počiatku bol sex s podtitulom Ako sa párime, prečo sme neverní a čo z toho vyplýva pre moderné partnerské vzťahy (Zelený kocúr, 2014). Napísali ju manželia, americký psychológ Christopher Ryan a psychiatrička Cacilda Jethá, ktorá je ženou mnohých kultúr – narodila sa v Mozambiku, v rodine imigrantov z Indie, vzdelanie získala v Európe, žila v Portugalsku, neskôr s mužom zakotvili v Španielsku. V čase vyjdenia knihy boli spolu už vyše dvanásť rokov a na otázky novinárov, aký otvorený je ich vlastný vzťah a akú má perspektívu, majú pripravenú odpoveď: náš vzťah je o výsledkoch nášho prieskumu dobre informovaný.
.zlé, zlé poľnohospodárstvo
Kde sa berie v autoroch taká istota, že monogamia je pre človeka neprirodzená? A čo s tým všetkým má poľnohospodárstvo? Rovnako, ako propagátori dnes veľmi populárnej paleodiéty (písali sme o nej v článku Diéta lovcov a zberačov v .týždni 40/2013), autori vychádzajú zo základnej premisy, že náš genofond je takmer identický s genofondom homo sapiens spred 100- až 200-tisíc rokov. Máme teda miliónmi rokov evolučne vyladený organizmus na život, ktorý už dávno nežijeme a to nám potom spôsobuje každodenné problémy. Poľnohospodárstvu sme sa začali venovať niekedy pred 10 000 rokmi, čo je pre evolúciu krátky okamih. Takže s telom lovca a zberača sa snažíme zúfalo vyrovnať s novou dobou. Zatiaľ čo propagátori paleostravovania vinia poľnohospodárstvo len zo zlej stravy a jej devastačných účinkov na naše zdravie a dĺžku života, autori knihy Na počiatku bol sex ho považujú za zdroj všetkého zlého, menovite najmä súkromného vlastníctva, monogamie a patriarchátu.
Lovecko-zberačské skupiny boli rovnostárske nie preto, že by ich tvorili akísi ušľachtilí divosi. Oni boli presne takí istí ľudia ako my, len sa nachádzali v úplne inej životnej situácii. V nej bolo najlepším spôsobom, ako minimalizovať riziko a prežiť – podeliť sa. Dnes mal šťastie jeden, že niečo chytil alebo našiel, zajtra niekto iný. Bez chladničky a komory stále na cestách do nových lovíšť nemá zmysel súkromníčiť. Mäso sa delilo spravodlivo, ženy si navzájom pridájali deti, nikto nemal žiadne alebo len veľmi biedne súkromie, všetci sa poznali vo svojej malej skupine dokonale, podvádzať sa rozhodne neoplatilo. Zdieľanie všetkého, naozaj VŠETKÉHO bolo teda pragmatické a prirodzené. Aj rodičovská investícia muža bola rozptýlená v skupine a tak, keďže žena sa nemusela usilovať o jediného muža, ktorý by mal najlepší prístup ku zdrojom, mohla sa správať uvoľnene. Až keď sa ľudia usadili a začali žiť v poľnohospodárskych komunitách, začalo byť životne dôležité vedieť, kde sa končí moja nehnuteľnosť a kde sa začína susedova. A z rešpektovanej samostatnej ženy sa stal len ďalší mužov majetok. Ten začal byť posadnutý vlastníctvom, ktoré mohli zdediť jeho potomkovia. A až vtedy ho vlastne začalo zaujímať, ktorí sú naozaj tí jeho.
.a čo láska?
Na to, že lovci a zberači mali svojím nie promiskuitným (nevyberavé sexuálne správanie) ale polyamorným (viacero vzťahov súbežne) správaním a mierumilovným rovnostárstvom bližšie k šimpanzom bonobo ako ku monogamným gorilám, predkladajú autori knihy viaceré dôkazy vychádzajúce z evolučnej biológie – napríklad veľkosť mužských pohlavných orgánov, ženskú kopulačnú vokalizáciu a skrytú ovuláciu, vysokú sexuálnu aktivitu v pomere k počtu tehotenstiev či pohlavný dimorfizmus. To by mohlo dokazovať, že vojna o to, čie gény sa prenesú na potomstvo, sa neviedla otvorene, takže víťazný samec si privlastnil všetky samice a vyvraždil potomstvo toho, čo prehral, ale skryto v podobe vojny spermií.
O láske sa v knihe veľa nedočítame, autori však nespochybňujú, že ide o veľmi dôležitú ľudskú emóciu, hlboko vrastenú do našej prirodzenosti. Nespochybňujú ani, že ľudia nevytvárali odjakživa páry. To, čo spochybňujú, je priama nadväznosť lásky na sexuálnu exkluzivitu. V knihe opisujú viacero kultúr, ktoré na rozdiel od nás nehromadia veľa majetku zato vo svojich rituáloch vyslovene potláčajú sebeckosť a žiarlivosť. Poukazujú tiež na to, že ženy v nich majú veľký rešpekt a vplyv, nie však pre nejaké fyzické zastrašovanie a vydobytú pozíciu v hierarchii, ale na základe prirodzenej autority rastúcej vekom.
Zdôrazňujú, že vláda žien nevedie k mužskej submisii – inak povedané, netreba si predstavovať, že matriarchát je opakom patriarchátu. Ak sú pri moci ženy, rovnako dobre sa darí mužom. Jednoducho, raj na zemi!
Autori citujú veľké množstvo rôznych autorít od Charlesa Darvina cez Matta Ridleyho až po Helen Fisherovú, ich myšlienky sumarizujú a s vybranými ostro ba priam ironicky polemizujú. Tak ako z množstva odlišných usporiadaní vzťahov v rôznych ľudských kultúrach si vyberajú len isté okrajové modely, tak aj z množstva vedeckých poznatkov umne a vtipne vyberajú to, čo sa im hodí do koncepcie, to ostatné alebo nespomenú, alebo znevážia. Ľahkosť ako z niekoľkých nespojitých dôkazov a problematických predpokladov vyskladali komplexný obraz ľudskej sexuality na úsvite dejín, robí z knihy veľmi zábavné, nie však najdôveryhodnejšie čítanie. To je pravdepodobne aj dôvod, prečo kniha nevyšla v renomovanom Oxford University Press, kde ju chceli autori pôvodne publikovať. Neprešla sitom odborných posudkov.
.monogamia ako vegetariánstvo
A čo si má súčasník so zistením, že asi nie je prirodzene monogamný, vlastne počať? Ryan úprimne priznáva, že on ani jeho žena to nevedia. Rozhodne však popiera, žeby ich kniha mala nabádať na rozvody, dávať alibi k nevere a promiskuite či bojkotovať monogamiu. Ponúkajú len informácie hodné ďalšieho skúmania. Dúfajú, že posunú diškurz o ľudskej sexualite a ľudia pochopia, že jedna vec je realita a druhá vec je to, čo nám podsúva naša kultúrna mytológia, že by sme si o nej mali myslieť a čo by sme mali cítiť.
V každom mediálnom výstupe Ryan prirovnáva monogamiu k vegetariánstvu a opakuje to, čo povedal pre Salon.com: „Všetky dôkazy svedčia v prospech faktu, že sme sa vyvinuli ako všežravci, to však neznamená, že žiť v súčasnom svete ako všežravec je podstatne lepšie, ako byť vegetariánom. Vegetariánstvo dáva dokonalý zmysel, je etické, zdravé a múdre – len nie je pre nás prirodzené. To, že sme sa rozhodli byť vegetariánmi, z nás nerobí automaticky bylinožravcov. Všežravcovi, ktorý urobil vedomú voľbu žiť ako vegetarián, neprestane automaticky voňať slanina a ani by sa preto nemal cítiť previnilo. Myslím si, že je urážlivé, keď spoločenské inštitúcie ako cirkev či vláda a aj niektorí vedci tvrdia, že toto je ľudská prirodzenosť a ak vám vonia slanina, tak s vami niečo nie je v poriadku.“ Ryan dodáva, že s týmto informovaným porozumením vlastnej prirodzenosti si už každý človek musí poradiť sám, ako najlepšie vie, nech už sa vrhá v ústrety akémukoľvek vzťahovému usporiadaniu.
Toto nie je manifest žiadnej hipisáckej komunity, ale veľmi skratkovité zhrnutie myšlienok kontroverznej knihy Sex at Dawn: The Prehistoric Origins of Modern Sexuality, ktorá pred piatimi rokmi rozvírila diskusiu v Amerike, stala sa bestsellerom a jej autori popularizujú svoje myšlienky v médiách, ako je Psychology today aj na rôznych konferenciách ako je napríklad TED. Kniha bola preložená do 17 jazykov a koncom minulého roka vyšla aj v slovenčine pod názvom Na počiatku bol sex s podtitulom Ako sa párime, prečo sme neverní a čo z toho vyplýva pre moderné partnerské vzťahy (Zelený kocúr, 2014). Napísali ju manželia, americký psychológ Christopher Ryan a psychiatrička Cacilda Jethá, ktorá je ženou mnohých kultúr – narodila sa v Mozambiku, v rodine imigrantov z Indie, vzdelanie získala v Európe, žila v Portugalsku, neskôr s mužom zakotvili v Španielsku. V čase vyjdenia knihy boli spolu už vyše dvanásť rokov a na otázky novinárov, aký otvorený je ich vlastný vzťah a akú má perspektívu, majú pripravenú odpoveď: náš vzťah je o výsledkoch nášho prieskumu dobre informovaný.
.zlé, zlé poľnohospodárstvo
Kde sa berie v autoroch taká istota, že monogamia je pre človeka neprirodzená? A čo s tým všetkým má poľnohospodárstvo? Rovnako, ako propagátori dnes veľmi populárnej paleodiéty (písali sme o nej v článku Diéta lovcov a zberačov v .týždni 40/2013), autori vychádzajú zo základnej premisy, že náš genofond je takmer identický s genofondom homo sapiens spred 100- až 200-tisíc rokov. Máme teda miliónmi rokov evolučne vyladený organizmus na život, ktorý už dávno nežijeme a to nám potom spôsobuje každodenné problémy. Poľnohospodárstvu sme sa začali venovať niekedy pred 10 000 rokmi, čo je pre evolúciu krátky okamih. Takže s telom lovca a zberača sa snažíme zúfalo vyrovnať s novou dobou. Zatiaľ čo propagátori paleostravovania vinia poľnohospodárstvo len zo zlej stravy a jej devastačných účinkov na naše zdravie a dĺžku života, autori knihy Na počiatku bol sex ho považujú za zdroj všetkého zlého, menovite najmä súkromného vlastníctva, monogamie a patriarchátu.
Lovecko-zberačské skupiny boli rovnostárske nie preto, že by ich tvorili akísi ušľachtilí divosi. Oni boli presne takí istí ľudia ako my, len sa nachádzali v úplne inej životnej situácii. V nej bolo najlepším spôsobom, ako minimalizovať riziko a prežiť – podeliť sa. Dnes mal šťastie jeden, že niečo chytil alebo našiel, zajtra niekto iný. Bez chladničky a komory stále na cestách do nových lovíšť nemá zmysel súkromníčiť. Mäso sa delilo spravodlivo, ženy si navzájom pridájali deti, nikto nemal žiadne alebo len veľmi biedne súkromie, všetci sa poznali vo svojej malej skupine dokonale, podvádzať sa rozhodne neoplatilo. Zdieľanie všetkého, naozaj VŠETKÉHO bolo teda pragmatické a prirodzené. Aj rodičovská investícia muža bola rozptýlená v skupine a tak, keďže žena sa nemusela usilovať o jediného muža, ktorý by mal najlepší prístup ku zdrojom, mohla sa správať uvoľnene. Až keď sa ľudia usadili a začali žiť v poľnohospodárskych komunitách, začalo byť životne dôležité vedieť, kde sa končí moja nehnuteľnosť a kde sa začína susedova. A z rešpektovanej samostatnej ženy sa stal len ďalší mužov majetok. Ten začal byť posadnutý vlastníctvom, ktoré mohli zdediť jeho potomkovia. A až vtedy ho vlastne začalo zaujímať, ktorí sú naozaj tí jeho.
.a čo láska?
Na to, že lovci a zberači mali svojím nie promiskuitným (nevyberavé sexuálne správanie) ale polyamorným (viacero vzťahov súbežne) správaním a mierumilovným rovnostárstvom bližšie k šimpanzom bonobo ako ku monogamným gorilám, predkladajú autori knihy viaceré dôkazy vychádzajúce z evolučnej biológie – napríklad veľkosť mužských pohlavných orgánov, ženskú kopulačnú vokalizáciu a skrytú ovuláciu, vysokú sexuálnu aktivitu v pomere k počtu tehotenstiev či pohlavný dimorfizmus. To by mohlo dokazovať, že vojna o to, čie gény sa prenesú na potomstvo, sa neviedla otvorene, takže víťazný samec si privlastnil všetky samice a vyvraždil potomstvo toho, čo prehral, ale skryto v podobe vojny spermií.
O láske sa v knihe veľa nedočítame, autori však nespochybňujú, že ide o veľmi dôležitú ľudskú emóciu, hlboko vrastenú do našej prirodzenosti. Nespochybňujú ani, že ľudia nevytvárali odjakživa páry. To, čo spochybňujú, je priama nadväznosť lásky na sexuálnu exkluzivitu. V knihe opisujú viacero kultúr, ktoré na rozdiel od nás nehromadia veľa majetku zato vo svojich rituáloch vyslovene potláčajú sebeckosť a žiarlivosť. Poukazujú tiež na to, že ženy v nich majú veľký rešpekt a vplyv, nie však pre nejaké fyzické zastrašovanie a vydobytú pozíciu v hierarchii, ale na základe prirodzenej autority rastúcej vekom.
Zdôrazňujú, že vláda žien nevedie k mužskej submisii – inak povedané, netreba si predstavovať, že matriarchát je opakom patriarchátu. Ak sú pri moci ženy, rovnako dobre sa darí mužom. Jednoducho, raj na zemi!
Autori citujú veľké množstvo rôznych autorít od Charlesa Darvina cez Matta Ridleyho až po Helen Fisherovú, ich myšlienky sumarizujú a s vybranými ostro ba priam ironicky polemizujú. Tak ako z množstva odlišných usporiadaní vzťahov v rôznych ľudských kultúrach si vyberajú len isté okrajové modely, tak aj z množstva vedeckých poznatkov umne a vtipne vyberajú to, čo sa im hodí do koncepcie, to ostatné alebo nespomenú, alebo znevážia. Ľahkosť ako z niekoľkých nespojitých dôkazov a problematických predpokladov vyskladali komplexný obraz ľudskej sexuality na úsvite dejín, robí z knihy veľmi zábavné, nie však najdôveryhodnejšie čítanie. To je pravdepodobne aj dôvod, prečo kniha nevyšla v renomovanom Oxford University Press, kde ju chceli autori pôvodne publikovať. Neprešla sitom odborných posudkov.
.monogamia ako vegetariánstvo
A čo si má súčasník so zistením, že asi nie je prirodzene monogamný, vlastne počať? Ryan úprimne priznáva, že on ani jeho žena to nevedia. Rozhodne však popiera, žeby ich kniha mala nabádať na rozvody, dávať alibi k nevere a promiskuite či bojkotovať monogamiu. Ponúkajú len informácie hodné ďalšieho skúmania. Dúfajú, že posunú diškurz o ľudskej sexualite a ľudia pochopia, že jedna vec je realita a druhá vec je to, čo nám podsúva naša kultúrna mytológia, že by sme si o nej mali myslieť a čo by sme mali cítiť.
V každom mediálnom výstupe Ryan prirovnáva monogamiu k vegetariánstvu a opakuje to, čo povedal pre Salon.com: „Všetky dôkazy svedčia v prospech faktu, že sme sa vyvinuli ako všežravci, to však neznamená, že žiť v súčasnom svete ako všežravec je podstatne lepšie, ako byť vegetariánom. Vegetariánstvo dáva dokonalý zmysel, je etické, zdravé a múdre – len nie je pre nás prirodzené. To, že sme sa rozhodli byť vegetariánmi, z nás nerobí automaticky bylinožravcov. Všežravcovi, ktorý urobil vedomú voľbu žiť ako vegetarián, neprestane automaticky voňať slanina a ani by sa preto nemal cítiť previnilo. Myslím si, že je urážlivé, keď spoločenské inštitúcie ako cirkev či vláda a aj niektorí vedci tvrdia, že toto je ľudská prirodzenosť a ak vám vonia slanina, tak s vami niečo nie je v poriadku.“ Ryan dodáva, že s týmto informovaným porozumením vlastnej prirodzenosti si už každý človek musí poradiť sám, ako najlepšie vie, nech už sa vrhá v ústrety akémukoľvek vzťahovému usporiadaniu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.