Ján Šicko: Som prerastené decko

Som z výtvarníckej rodiny.
Sme traja bratia, najstarší Šimon je spoluzakladateľom firmy Pixelfederation, ktorá vyvíja počítačové hry. Najmladší Filip je sochár rovnako ako otec Ján. Aj mama Jaroslava je výtvarníčka, sochárka, dnes po celom svete prednáša o arteterapii. Uvažovať o inej profesii sa v detstve ani nedalo, o umenie sme doma zakopávali na každom kroku, robili sme si zo sôch preliezačky. Byť prostredný súrodenec, to považujem za veľkú výhodu, nebyť ani prvolezec ani benjamínko. Niekto mi raz povedal, že som ako most, že premosťujem rôznych ľudí, rôzne svety, programovanie a výtvarno.

V programovaní som samouk.
Vďaka rodine, ktorá emigrovala do západného Nemecka, som sa pomerne skoro dostal k počítačom, mali sme Sinclair ZX Spectrum, aj vďaka nemu sme mali stále plný dom kamarátov, čo sa chceli hrať. Moje prvé programy boli na tomto počítači, cez programovanie som si až po škole našiel vzťah k matematike, bavilo ma, ako sa nudné rovnice menia na obraz. Dnes mám celkom peknú zbierku starých počítačov, ale nezbieram ich aktívne. Nerád sa príliš obťažkávam vecami, skôr sa ich zbavujem.

Rád som hrával spoločenské stolové hry.
Teraz sa tvárim, že to kupujem deťom. Máme ich plnú policu, deti to, našťastie, baví, hravosť je im prirodzená a ja som prerastené decko. S odstupom času zisťujem, že mať deti bola super voľba, dorastajú mi parťáci, ja sa s deťmi hrám, manželka vychováva.

Mám veľmi rád prírodu.
Snažím sa to vštepiť aj deťom. Zbierame byliny, sušíme si ich a robíme čaje. Keď je čas, chodím do hôr, do Veľkej Fatry pravidelne každý rok. S deťmi objavujeme Malé Karpaty. Aktívna turistika ma baví, rád si dám do tela. Ako mladý som nebehal, aktívne som začal až po tridsiatke a celkom mi to pomáha. Ale behám len pre seba, ideálne keď nikoho nestretnem.

Keď mám všetkého dosť, vyhľadávam samotu.
Niekedy idem na chalupu sám a vyresetujem sa. Snažím sa úplne si vyčistiť hlavu. Sú tam medvede, aj sa bojím. Ako deti sme na chalupe trávili veľa času so starou mamou, bola jedna z nás, veľké dieťa, inak tiež sochárka. Bola pre mňa veľkou inšpiráciou. Tam sme zažívali strachy, ktoré v nás zostali. Keď tam idem, znova sa to vynára. Rád s tým pracujem. Pred pár rokmi som tam išiel s týmto strachom skoncovať. Uložil som sa spať a zrazu pri chalupe začal strašne ručať jeleň. Púšťal som mu ako odpoveď šum z rádia.  

Ako dieťa som bol hrozný provokatér.
Aj dnes ma to vlastne baví, niekedy mi stačí len zadrapnúť a sledovať emócie. Možno to súvisí s mamou a jej psychológiou, občas ju volám Dart Mother. Mladšieho brata som provokoval programovo, strašieval som ho ako dieťa, všelijaké techniky strašenia som vyvinul. Občas mi povie, tento tik mám kvôli tebe!

Prial by som si, keby u mňa pýcha trvala dlhšie.
Veci, ktoré urobím a majú aj dobrú odozvu, veľmi rýchlo odpíšem a potrebujem ísť ďalej. Súvisí to s tým, že ma zaujímajú stále nové veci. Nerád sa rýpem v niečom, čo považujem za uzavreté. To platí pre prácu aj pre iné veci. Možno preto si vytváram vizuálne nástroje pre koncerty tak, že na každej repríze mám možnosť ich variovať a reagovať na hudbu. Tak vzniká priestor, aby som sám seba prekvapoval. Čím je to bezbrehejšie, tým je to prekvapivejšie.