Jedni tomu hovoria meze alebo maza – predovšetkým tí, čo obývajú pobrežie Stredozemného mora na východnej strane. Gréci, Turci, obyvatelia Balkánu, Libanonci či Egypťania. Na druhom konci si zas na malých tanierikoch či na kúsku bagety vychutnávajú po večeroch Španieli a Katalánci svoje tapas. Na oboch stranách sa však toto podávanie maličkých porcií vyvinulo do samostatného kulinárskeho umenia.
.chuťovky namiesto večere
Názov meze vraj pochádza zo staroperzského mazze, čo znamená chuť. Na Slovensku by sme ich teda volali chuťovky. Niektorí si možno povedia – je tam toho, veď aj my, keď príde návšteva, nakrájame syrov, klobás, priložíme uhorčičky a je to. Lenže u nás sa tento zvyk servírovať rôzne chuťovky spája len s pohostením návštevy. Zatiaľ čo pri meze ide o prirodzenú a pravidelnú súčasť stredomorskej večere.
Iní si zas meze mýlia s predkrmami a často sú to samotní Turci a Gréci, čo ich takto nešikovne prekladajú do jedálnych lístkov. O predkrmoch však nemôže byť ani reči. Grék či Turek radšej uprednostní výber viacerých meze, než jedno ako predkrm, za ktorým zaradí ešte jeden veľký chod. Skrátka, je to krajšie a má to väčší šmrnc mať pred sebou zo päť či zo desať mištičiek s rôznymi chuťovkami a len si pekne vyberať, čo dám za čím do úst. Zvyčajne sú to kúsky syra, plnené vínne listy zmesou jahňaciny, byliniek a ryže, nakladané olivy či grilované kúsky morských plodov.
.jedlé viečka na poháre
Na druhej strane Stredozemného mora si na večeru doprajú niečo podobné, no zároveň sa dušujú, že nejde o žiadne meze, ale o ich národný výdobytok, ktorému hovoria tapas, čo v preklade znamená vrchnáky či viečka. Nazývajú to tak preto, lebo sa vždy podávali položené na vrchu pohára s vínom. Čiže akoby boli vrchnáčikom, ktorý pohár prikrýva.
Ich pôvod je však značne nejasný a okolo vzniku servírovať k vínu malé chutné drobnosti existuje na Pyrenejskom polostrove neuveriteľne veľa príbehov a legiend. Väčšina z nich sa práve opiera o ich názov. Tapas napríklad vraj vznikli preto, aby zamedzili vínnym muškám dostať sa k vínu v pohári. Krčmári na vrch pohára vždy hodili kúsok chleba alebo šunky a mušky mali po vtákoch. Ďalšia legenda hovorí, že ide o praktické vyriešenie situácie s nedostatkom miesta v krčme. Ľudia v Španielsku po večeroch pri vínku neradi sedia, ale stoja, a preto niet kam podávať chuťovečky. Čašníci to vyriešili svojsky, začali ich podávať na vrch pohára. Ďalší hovoria, že tento zvyk vznikol v šestnástom storočí, keď krčmári začali servírovať k hnusnému lacnému vínu ostrý plesnivý syr, aby tak prekryli jeho nepríjemnú chuť a vôňu.
Ďalší do toho ťahajú kráľa Alfonza XIII., ktorý sa vraj raz zastavil v Cádize a objednal si v miestnej krčme víno. Čašník mu ho doniesol prekryté plátkom sušenej šunky, aby mu do vína nenafúkalo piesok, keďže v Cádize strašne fúka. Druhýrát si už kráľ objednal víno rovno so šunkovým vrchnáčikom. Najrozšírenejšia legenda o vzniku tapas je však tá s Filipom III. Ten vraj zhrozený tým, ako mu národ začal slopať a nebol schopný na druhý deň žiadnej roboty, vydal dekrét, že každý krčmár musí zadarmo ku každému jednému objednanému poháru vína podať aj niečo malé na zajedenie. Sľuboval si od toho, že jedlo zjemní účinky alkoholu a ľudia tak nebudú na druhý deň vstávať s opicou.
Najpravdepodobnejšou verziou, ako vznikli tapas, je však tá, že sú to vlastne modifikované meze, ktoré so sebou na Pyrenejský polostrov priniesli Mauri v ôsmom storočí, keď začali našu európsku kultúru učiť základy hygieny a stolovania. Navyše, už dávno sa nepodávajú na pohári, ale rovnako ako na Blízkom východe v mištičkách a na tanierikoch.
.autor je scenárista.
Urobme si meze hostinu/
Je zaujímavé, že vďaka tureckým nájazdom nachádzame podobné fajnoty aj u nás, no už rokmi a rôznymi vplyvmi iných európskych kuchýň značne pozmenené. Napríklad taká plnená paprika či kapustný list. Klasická súčasť meze v arabských krajinách, u nás zázračne premenená na hlavný chod. Čo takto sa vrátiť k prapočiatkom a túto slovenskú klasiku opäť pripraviť v menšom rozmere – napríklad ako malé chuťovky, ktoré môžeme podávať rovnako nastudeno, ako aj prihriate? Doprajme si malú minihostinu na tento spôsob. Do malých mištičiek prichystáme rôzne milé malé chuťovky, ktoré nám, dajme tomu, pozostávali z týždňa z hlavných chodov a doplňme ich o zopár stredomorských zaujímavostí. Napríklad zoberme sušené figy, rozrežme ich priečne dopoly, ako keď prekrajujeme žemľu, a dovnútra natlačme pekný oriešok voňavého plesnivého syra. Malé figové žemličky položme na tanierik, pekne ich popolievajme kvalitným olivovým olejom a môžeme si byť stopercentne istí, že sa po nich len tak zapráši. Kombinácia sladkých fíg a slaného voňavého syra je totiž neodolateľná.
.chuťovky namiesto večere
Názov meze vraj pochádza zo staroperzského mazze, čo znamená chuť. Na Slovensku by sme ich teda volali chuťovky. Niektorí si možno povedia – je tam toho, veď aj my, keď príde návšteva, nakrájame syrov, klobás, priložíme uhorčičky a je to. Lenže u nás sa tento zvyk servírovať rôzne chuťovky spája len s pohostením návštevy. Zatiaľ čo pri meze ide o prirodzenú a pravidelnú súčasť stredomorskej večere.
Iní si zas meze mýlia s predkrmami a často sú to samotní Turci a Gréci, čo ich takto nešikovne prekladajú do jedálnych lístkov. O predkrmoch však nemôže byť ani reči. Grék či Turek radšej uprednostní výber viacerých meze, než jedno ako predkrm, za ktorým zaradí ešte jeden veľký chod. Skrátka, je to krajšie a má to väčší šmrnc mať pred sebou zo päť či zo desať mištičiek s rôznymi chuťovkami a len si pekne vyberať, čo dám za čím do úst. Zvyčajne sú to kúsky syra, plnené vínne listy zmesou jahňaciny, byliniek a ryže, nakladané olivy či grilované kúsky morských plodov.
.jedlé viečka na poháre
Na druhej strane Stredozemného mora si na večeru doprajú niečo podobné, no zároveň sa dušujú, že nejde o žiadne meze, ale o ich národný výdobytok, ktorému hovoria tapas, čo v preklade znamená vrchnáky či viečka. Nazývajú to tak preto, lebo sa vždy podávali položené na vrchu pohára s vínom. Čiže akoby boli vrchnáčikom, ktorý pohár prikrýva.
Ich pôvod je však značne nejasný a okolo vzniku servírovať k vínu malé chutné drobnosti existuje na Pyrenejskom polostrove neuveriteľne veľa príbehov a legiend. Väčšina z nich sa práve opiera o ich názov. Tapas napríklad vraj vznikli preto, aby zamedzili vínnym muškám dostať sa k vínu v pohári. Krčmári na vrch pohára vždy hodili kúsok chleba alebo šunky a mušky mali po vtákoch. Ďalšia legenda hovorí, že ide o praktické vyriešenie situácie s nedostatkom miesta v krčme. Ľudia v Španielsku po večeroch pri vínku neradi sedia, ale stoja, a preto niet kam podávať chuťovečky. Čašníci to vyriešili svojsky, začali ich podávať na vrch pohára. Ďalší hovoria, že tento zvyk vznikol v šestnástom storočí, keď krčmári začali servírovať k hnusnému lacnému vínu ostrý plesnivý syr, aby tak prekryli jeho nepríjemnú chuť a vôňu.
Ďalší do toho ťahajú kráľa Alfonza XIII., ktorý sa vraj raz zastavil v Cádize a objednal si v miestnej krčme víno. Čašník mu ho doniesol prekryté plátkom sušenej šunky, aby mu do vína nenafúkalo piesok, keďže v Cádize strašne fúka. Druhýrát si už kráľ objednal víno rovno so šunkovým vrchnáčikom. Najrozšírenejšia legenda o vzniku tapas je však tá s Filipom III. Ten vraj zhrozený tým, ako mu národ začal slopať a nebol schopný na druhý deň žiadnej roboty, vydal dekrét, že každý krčmár musí zadarmo ku každému jednému objednanému poháru vína podať aj niečo malé na zajedenie. Sľuboval si od toho, že jedlo zjemní účinky alkoholu a ľudia tak nebudú na druhý deň vstávať s opicou.
Najpravdepodobnejšou verziou, ako vznikli tapas, je však tá, že sú to vlastne modifikované meze, ktoré so sebou na Pyrenejský polostrov priniesli Mauri v ôsmom storočí, keď začali našu európsku kultúru učiť základy hygieny a stolovania. Navyše, už dávno sa nepodávajú na pohári, ale rovnako ako na Blízkom východe v mištičkách a na tanierikoch.
.autor je scenárista.
Urobme si meze hostinu/
Je zaujímavé, že vďaka tureckým nájazdom nachádzame podobné fajnoty aj u nás, no už rokmi a rôznymi vplyvmi iných európskych kuchýň značne pozmenené. Napríklad taká plnená paprika či kapustný list. Klasická súčasť meze v arabských krajinách, u nás zázračne premenená na hlavný chod. Čo takto sa vrátiť k prapočiatkom a túto slovenskú klasiku opäť pripraviť v menšom rozmere – napríklad ako malé chuťovky, ktoré môžeme podávať rovnako nastudeno, ako aj prihriate? Doprajme si malú minihostinu na tento spôsob. Do malých mištičiek prichystáme rôzne milé malé chuťovky, ktoré nám, dajme tomu, pozostávali z týždňa z hlavných chodov a doplňme ich o zopár stredomorských zaujímavostí. Napríklad zoberme sušené figy, rozrežme ich priečne dopoly, ako keď prekrajujeme žemľu, a dovnútra natlačme pekný oriešok voňavého plesnivého syra. Malé figové žemličky položme na tanierik, pekne ich popolievajme kvalitným olivovým olejom a môžeme si byť stopercentne istí, že sa po nich len tak zapráši. Kombinácia sladkých fíg a slaného voňavého syra je totiž neodolateľná.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.