Pokiaľ ide o kultúrnosť, tu sme ešte ani nezačali. Od štátneho únosu sme sa posunuli len k štátnemu šikanovaniu zbitej študentky, od väčšinového vyhodenia zvoleného poslanca Gauliedera z parlamentu len k nevymenovaniu zvoleného generálneho prokurátora Čentéša, a od primitívnej hudecovskej snahy ovládnuť národné divadlo iba k tupej snahe vlády o podmanenie akadémie vied. Kultúrnosť, civilizácia, spravodlivosť nám ešte nejdú.
Oveľa otvorenejšie je to s otázkou, či sme už vybojovali základné reformy. Je to naozaj tak, že to najťažšie už máme za sebou a teraz nás čaká už iba večné vylaďovanie a hľadanie balansu? Sú bolestivé paradigmatické zmeny minulosťou a prídu už len tie jemnejšie, parametrické?
Václav Klaus pred niekoľkými rokmi povedal, že radikálne slovenské reformy zo začiatku druhého tisícročia by sa v štruktúrovanejšej krajine v takom množstve robiť nedali. Trochu tým odhalil, ako veľmi zvrchu sa na Slovensko pozerá a trochu si tým tiež odôvodnil, prečo on podobné reformy zanedbal. Ale samotné slovenské reformy tým nechtiac veľmi vyzdvihol. Právom? Boli sme v rokoch 1998 až 2006 naozaj reformným tigrom Európy?
V niečom naozaj áno. Nebáli sme sa privatizovať dovtedy rozkrádané štátne banky a podniky, prekonali sme ostych zo súkromného vlastníctva v zdravotníctve, pokúšali sme sa znižovať dane a dotkli sme sa aj neudržateľného modelu dôchodkov. Katastrofálne sme zanedbali školstvo a naivne sme podcenili morálny rozklad justície, ale spolu s bolestivou opravou štátnych financií stačili štyri hlavné reformy na obraz reformného tigra. No nešlo len o obraz. Krajinu tieto zmeny reálne posúvali dopredu a dialo by sa to aj bez vtedajšej svetovej konjunktúry, hoci trochu pomalšie.
Od roku 2006 dodnes sa už nič podobné nedeje. Už desiaty rok reformne mlčíme, brilantných nápadov je skromne, chýba reformná ponuka, ale aj širší dopyt. Prečo je to tak?
Od Smeru reformy nikto nikdy nečakal. Napokon, táto strana je dodnes skôr kritikom Novembra a zmien po ňom, než ich obhajcom či nebodaj konštruktérom. Kedysi sa tomuto skutočnému DNA Smeru hovorilo antisystémovosť, dnes sa bezstarostne uspokojujeme s pojmom pragmatickosť. Mäkneme.
Ale kde sú reformné nápady a ťah všetkých ostatných? Je aj všetko liberálne či konzervatívne mŕtvym priestorom pre reformy?
Celkom si to nemyslím. Vnímam viacero prostredí, ktoré cítia ťaživý problém školstva, zdravotníctva či spravodlivosti a súčasne rozumejú, že práve v týchto sektoroch je zakopaný väčší potenciál Slovenska. Vidím tiež rastúci počet ľudí, ktorí sa zaujímajú o svet okolo Slovenska, a fenomenálny úspech slovenského bezpečnostného fóra GLOBSEC je iba jedným z prejavov týchto debát. Napokon, aj zvolenie Andreja Kisku a jeho veľmi slušné pôsobenie či aktivita hviezd okolo Richarda Lintnera smerom k razantnej zmene pomerov v našom hokeji svedčia o istej vitalite.
Ale čosi tu naozaj umrelo. Keď sa z reformátorov stali technológovia moci, nebola to vyhorenosť. Iba sme nezodpovedne zakopali sny o krajine.
Viac o téme na stranách 4-11.
Oveľa otvorenejšie je to s otázkou, či sme už vybojovali základné reformy. Je to naozaj tak, že to najťažšie už máme za sebou a teraz nás čaká už iba večné vylaďovanie a hľadanie balansu? Sú bolestivé paradigmatické zmeny minulosťou a prídu už len tie jemnejšie, parametrické?
Václav Klaus pred niekoľkými rokmi povedal, že radikálne slovenské reformy zo začiatku druhého tisícročia by sa v štruktúrovanejšej krajine v takom množstve robiť nedali. Trochu tým odhalil, ako veľmi zvrchu sa na Slovensko pozerá a trochu si tým tiež odôvodnil, prečo on podobné reformy zanedbal. Ale samotné slovenské reformy tým nechtiac veľmi vyzdvihol. Právom? Boli sme v rokoch 1998 až 2006 naozaj reformným tigrom Európy?
V niečom naozaj áno. Nebáli sme sa privatizovať dovtedy rozkrádané štátne banky a podniky, prekonali sme ostych zo súkromného vlastníctva v zdravotníctve, pokúšali sme sa znižovať dane a dotkli sme sa aj neudržateľného modelu dôchodkov. Katastrofálne sme zanedbali školstvo a naivne sme podcenili morálny rozklad justície, ale spolu s bolestivou opravou štátnych financií stačili štyri hlavné reformy na obraz reformného tigra. No nešlo len o obraz. Krajinu tieto zmeny reálne posúvali dopredu a dialo by sa to aj bez vtedajšej svetovej konjunktúry, hoci trochu pomalšie.
Od roku 2006 dodnes sa už nič podobné nedeje. Už desiaty rok reformne mlčíme, brilantných nápadov je skromne, chýba reformná ponuka, ale aj širší dopyt. Prečo je to tak?
Od Smeru reformy nikto nikdy nečakal. Napokon, táto strana je dodnes skôr kritikom Novembra a zmien po ňom, než ich obhajcom či nebodaj konštruktérom. Kedysi sa tomuto skutočnému DNA Smeru hovorilo antisystémovosť, dnes sa bezstarostne uspokojujeme s pojmom pragmatickosť. Mäkneme.
Ale kde sú reformné nápady a ťah všetkých ostatných? Je aj všetko liberálne či konzervatívne mŕtvym priestorom pre reformy?
Celkom si to nemyslím. Vnímam viacero prostredí, ktoré cítia ťaživý problém školstva, zdravotníctva či spravodlivosti a súčasne rozumejú, že práve v týchto sektoroch je zakopaný väčší potenciál Slovenska. Vidím tiež rastúci počet ľudí, ktorí sa zaujímajú o svet okolo Slovenska, a fenomenálny úspech slovenského bezpečnostného fóra GLOBSEC je iba jedným z prejavov týchto debát. Napokon, aj zvolenie Andreja Kisku a jeho veľmi slušné pôsobenie či aktivita hviezd okolo Richarda Lintnera smerom k razantnej zmene pomerov v našom hokeji svedčia o istej vitalite.
Ale čosi tu naozaj umrelo. Keď sa z reformátorov stali technológovia moci, nebola to vyhorenosť. Iba sme nezodpovedne zakopali sny o krajine.
Viac o téme na stranách 4-11.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.