.častým argumentom, prečo sa dnes neobjavujú reformné nápady, je, že po nich nie je dopyt od voličov. Súhlasíte?
Tých dôvodov je viac. Jeden dôvod je objektívny: keď robíte reformy v krajine v takom stave, ako bola po Mečiarovi, alebo v akom je dnes Ukrajina, tak tých potrebných zmien je obrovské množstvo. Ale keď už bola nastolená makroekonomická stabilita a keď už boli urobené najdôležitejšie štrukturálne reformy, tak už nie je také množstvo viditeľných reformných možností. To však neznamená, že reformy by sa nemali robiť. Lebo reformy sú nekončiaci sa proces a krajina, ktorá ich prestane robiť, alebo sa dokonca vydá v protismere, ako sa deje dnes za Fica, na to doplatí. Myslím si, že oveľa dôležitejšie ako to, prečo tých nápadov je menej, je to, prečo sa Slovensku nepodarilo dosiahnuť dlhodobejší konsenzus o potrebe reforiem, ako sa to podarilo napríklad Estónsku, alebo ďalším pobaltským krajinám, Írsku či Novému Zélandu.
.je možné udržať dlhodobejší konsenzus, keď sa pri moci striedajú rôzne politické garnitúry?
Príklady Írska, Nového Zélandu, Estónska ukazujú, že sa to deje. Mimochodom, reformy na Novom Zélande spustila ľavicová vláda a to smerovanie bolo rešpektované aj po výmene vlády. To isté sa dialo v Írsku či v Estónsku, takže napokon to nie je ani o ľavicovosti či pravicovosti, ale o zodpovednosti a nezodpovednosti. Je to populizmus verzus zodpovedná politika.
.prečo sa takýto konsenzus nepodaril na Slovensku?
Nepodarilo sa to ani v Maďarsku, čiastočne ani v Poľsku, nedarí sa to ani v Česku. My sme boli výnimoční tým, čo sa udialo za druhej Dzurindovej vlády. Zrejme to bolo tým, že po roku 1998 sa proreformné a prozápadné elity dokázali zmobilizovať, pretože krajina bola naozaj v existenčnom ohrození. A teraz takéto ohrozenie nikto necíti, a preto k takejto mobilizácii nedochádza.
.druhá Dzurindova vláda si mohla jasne zadefinovať cieľ: chceme byť v EÚ, chceme byť v eurozóne. Dnes je ťažšie zadefinovať cieľ. Nie je aj toto dôvod, prečo sa nevolá po reformách?
Dnes môže byť cieľom, že budeme mať efektívny verejný sektor alebo e-government. Estónsko si našlo agendu aj po urobení štrukturálnych reforiem. Povedalo si, že chce byť lídrom v e-governmente a stalo sa. Vieme pomerne presne zadefinovať, čo sú kľúčové veci pre to, aby sme dokázali byť dlhodobo úspešní. Sú to zdravé a udržateľné financie, ale nie znižovanie deficitu, ako to robí Robert Fico. Je to efektívny verejný sektor a zlepšujúce sa podnikateľské prostredie. A je to znalostná spoločnosť, veda, vzdelanie, inovácie. Je teda zrejmé, kde treba robiť reformy. Samozrejme, nie sú tak ľahko pomenovateľné a pochopiteľné, ako bola napríklad daňová reforma, ale sú jasné.
.ľudia však majú pocit, že nefungujú školy a nemocnice, to sú sektory, kde ani vaša garnitúra nedotiahla veci do konca. Sú to zložité sektory, kde sa nedajú ľahko kopírovať zahraničné riešenia.
Áno, lebo bolo málo času. Vo všetkých oblastiach, ktoré ste menovali, sa robia reformy ťažšie, ale vôbec to neznamená, že sa to nedá a že sa nedajú využiť zahraničné skúsenosti. Ani daňovú reformu sme neurobili tak, že sme okopírovali nejaký model zo zahraničia. Rozdiely medzi našou rovnou daňou a rovnou daňou v Estónsku sú významné.
.v pomečiarovských časoch dobre fungovalo prepojenie mimovládok a politiky. Nápady ľahšie prenikali do politiky. Prečo to dnes už tak nefunguje?
Neviem, či to tak je. Musela by tu byť štyri roky vláda, od ktorej by sa reformy dali očakávať. Od Ficovej vlády sa to očakávať nedá. Ak sa zostaví nejaká stredopravá vláda, tak potom budeme vidieť, či to tak je. Otázka je, či chýba dopyt alebo ponuka. Asi neexistuje v takej miere ani ponuka ako predtým, a zrejme ani dopyt.
.dnes pravicovým stranám – napriek nedostatku dopytu od voličov – akoby chýbala aj odvaha prísť s nejakou ponuku.
Dopyt od voličov tu nie je aj preto, že to politické strany neponúkajú. Lebo voličov treba aj presvedčiť, že tie reformy sú dôležité, a to za Mečiara tie mimovládne organizácie robili. Ony nielen pripravovali podklady pre opozičné strany, ale formovali aj verejnú mienku v prospech reforiem, získavali na svoju stranu ekonomických novinárov, presviedčali ich o dôležitosti reforiem. Ten dopyt a ponuka spolu súvisia.
.myslíte si, že sa ešte na Slovensko vráti taká proreformná atmosféra, ako bola na konci mečiarizmu?
Absencia reforiem bude čoraz viac prekážkou rastu, rozvoja, kvality života, dobiehania vyspelých krajín. Ešte to až tak nevidieť, ale časom bude zreteľné, ako sa líši vývoj na Slovensku a napríklad v Estónsku. Dôležité je, aké schopné a vplyvné budú tie politické strany, ktoré majú vôľu robiť reformy, ale nielen technicky ich urobiť, ale presvedčiť o ich potrebe aj ľudí.
Tých dôvodov je viac. Jeden dôvod je objektívny: keď robíte reformy v krajine v takom stave, ako bola po Mečiarovi, alebo v akom je dnes Ukrajina, tak tých potrebných zmien je obrovské množstvo. Ale keď už bola nastolená makroekonomická stabilita a keď už boli urobené najdôležitejšie štrukturálne reformy, tak už nie je také množstvo viditeľných reformných možností. To však neznamená, že reformy by sa nemali robiť. Lebo reformy sú nekončiaci sa proces a krajina, ktorá ich prestane robiť, alebo sa dokonca vydá v protismere, ako sa deje dnes za Fica, na to doplatí. Myslím si, že oveľa dôležitejšie ako to, prečo tých nápadov je menej, je to, prečo sa Slovensku nepodarilo dosiahnuť dlhodobejší konsenzus o potrebe reforiem, ako sa to podarilo napríklad Estónsku, alebo ďalším pobaltským krajinám, Írsku či Novému Zélandu.
.je možné udržať dlhodobejší konsenzus, keď sa pri moci striedajú rôzne politické garnitúry?
Príklady Írska, Nového Zélandu, Estónska ukazujú, že sa to deje. Mimochodom, reformy na Novom Zélande spustila ľavicová vláda a to smerovanie bolo rešpektované aj po výmene vlády. To isté sa dialo v Írsku či v Estónsku, takže napokon to nie je ani o ľavicovosti či pravicovosti, ale o zodpovednosti a nezodpovednosti. Je to populizmus verzus zodpovedná politika.
.prečo sa takýto konsenzus nepodaril na Slovensku?
Nepodarilo sa to ani v Maďarsku, čiastočne ani v Poľsku, nedarí sa to ani v Česku. My sme boli výnimoční tým, čo sa udialo za druhej Dzurindovej vlády. Zrejme to bolo tým, že po roku 1998 sa proreformné a prozápadné elity dokázali zmobilizovať, pretože krajina bola naozaj v existenčnom ohrození. A teraz takéto ohrozenie nikto necíti, a preto k takejto mobilizácii nedochádza.
.druhá Dzurindova vláda si mohla jasne zadefinovať cieľ: chceme byť v EÚ, chceme byť v eurozóne. Dnes je ťažšie zadefinovať cieľ. Nie je aj toto dôvod, prečo sa nevolá po reformách?
Dnes môže byť cieľom, že budeme mať efektívny verejný sektor alebo e-government. Estónsko si našlo agendu aj po urobení štrukturálnych reforiem. Povedalo si, že chce byť lídrom v e-governmente a stalo sa. Vieme pomerne presne zadefinovať, čo sú kľúčové veci pre to, aby sme dokázali byť dlhodobo úspešní. Sú to zdravé a udržateľné financie, ale nie znižovanie deficitu, ako to robí Robert Fico. Je to efektívny verejný sektor a zlepšujúce sa podnikateľské prostredie. A je to znalostná spoločnosť, veda, vzdelanie, inovácie. Je teda zrejmé, kde treba robiť reformy. Samozrejme, nie sú tak ľahko pomenovateľné a pochopiteľné, ako bola napríklad daňová reforma, ale sú jasné.
.ľudia však majú pocit, že nefungujú školy a nemocnice, to sú sektory, kde ani vaša garnitúra nedotiahla veci do konca. Sú to zložité sektory, kde sa nedajú ľahko kopírovať zahraničné riešenia.
Áno, lebo bolo málo času. Vo všetkých oblastiach, ktoré ste menovali, sa robia reformy ťažšie, ale vôbec to neznamená, že sa to nedá a že sa nedajú využiť zahraničné skúsenosti. Ani daňovú reformu sme neurobili tak, že sme okopírovali nejaký model zo zahraničia. Rozdiely medzi našou rovnou daňou a rovnou daňou v Estónsku sú významné.
.v pomečiarovských časoch dobre fungovalo prepojenie mimovládok a politiky. Nápady ľahšie prenikali do politiky. Prečo to dnes už tak nefunguje?
Neviem, či to tak je. Musela by tu byť štyri roky vláda, od ktorej by sa reformy dali očakávať. Od Ficovej vlády sa to očakávať nedá. Ak sa zostaví nejaká stredopravá vláda, tak potom budeme vidieť, či to tak je. Otázka je, či chýba dopyt alebo ponuka. Asi neexistuje v takej miere ani ponuka ako predtým, a zrejme ani dopyt.
.dnes pravicovým stranám – napriek nedostatku dopytu od voličov – akoby chýbala aj odvaha prísť s nejakou ponuku.
Dopyt od voličov tu nie je aj preto, že to politické strany neponúkajú. Lebo voličov treba aj presvedčiť, že tie reformy sú dôležité, a to za Mečiara tie mimovládne organizácie robili. Ony nielen pripravovali podklady pre opozičné strany, ale formovali aj verejnú mienku v prospech reforiem, získavali na svoju stranu ekonomických novinárov, presviedčali ich o dôležitosti reforiem. Ten dopyt a ponuka spolu súvisia.
.myslíte si, že sa ešte na Slovensko vráti taká proreformná atmosféra, ako bola na konci mečiarizmu?
Absencia reforiem bude čoraz viac prekážkou rastu, rozvoja, kvality života, dobiehania vyspelých krajín. Ešte to až tak nevidieť, ale časom bude zreteľné, ako sa líši vývoj na Slovensku a napríklad v Estónsku. Dôležité je, aké schopné a vplyvné budú tie politické strany, ktoré majú vôľu robiť reformy, ale nielen technicky ich urobiť, ale presvedčiť o ich potrebe aj ľudí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.