Vrcholí brífing predsedu vlády a novinári sa o chvíľu rozbehnú do redakcií, aby správou na titulky spolupracovali na promócii „sociálneho balíčka No.2“, hlavného marketingového „produktu“ predvolebnej kampane Smeru.
Masívnym komunikačným zhmotnením „balíčka“ sa Ficovi podarilo nastoliť ilúziu sociálneho rozhodnutia mimoriadneho významu, hoci opäť len úspešne predáva teplú vodu. Tento balíček predsa nie je nič viac, než bežná operatíva, k akej čas od času pristupujú všetky rozhadzovačné a populistické vlády. Zvyšovanie minimálnej mzdy, materského či iných príspevkov tu bolo dokonca aj za iných vlád, než sú tieto Ficove. A bolo to bez kriku o „balíčku“ .
Iste, medzi 15 opatreniami sú aj niektoré novinky, veď dotovať lyžiarske zájazdy iste nenapadne každému. Charakterom opatrení, ktoré sú nesúrodou zmesou vychytávok z rôznych zdrojov a strán vrátane opozičných, a dokonca ani objemom (ide o 200 miliónov eur, pričom štát minie ročne 17 miliárd) však Fico nevytvoril nič také, čo by si zaslúžilo aktuálny mediálny sprievod a odozvu.
Skutočnosť, že 200 miliónov nie je rozpočtovo kritický peniaz, pričom niektoré opatrenia sú jednorazové a nebudú sa teda opakovať, však ani náhodou neznamená fiškálnu nevinnosť tohto volebného cumlíka Smeru. Slovenský rast, ktorým sa Fico vystatuje („Koho máme ešte v EÚ predstihnúť?“) totiž stojí takisto ako v celej eurozóne na vratkých nohách. Navyše, nášmu rozpočtu stále hrozia položky v ráde desiatok či stoviek miliónov, napríklad dlhy nemocníc (400 miliónov), ktoré sa môžu a takmer isto aj budú hromadiť. Takže v tlaku na ešte vyšší deficit – ak nie v roku 2015, tak 2016 a neskôr – bude mať „balíček“ svoj smutný podiel.
Debata, že nie všetky opatrenia sú zlé – klasicky sa myslí na zníženie DPH na potraviny – je zavádzajúca a zahmlieva podstatu. Odhliadnuc od expertného odhadu, že dve tretiny zníženia DPH zostanú u obchodníkov, zvyšuje zhluk opatrení bez koncepcie ešte aj súčasné iracionálne a nehospodárne míňanie štátu. V absolútnom protirečení s balíčkovým marketingom Fica totiž väčšina z tých 200 miliónov skončí u vrstiev a ľudí, ktorí nie sú sociálne odkázaní. Klasický príklad je práve DPH: Ušetrí viac manažér, ktorý si kúpi kilo uhorskej salámy, alebo robotník, ktorému musí stačiť 10 deka tlačenky? A ak bude štát náhodou diferencovať DPH v rovnakom sortimente, povedie to len k podvodom.
Ešte horšie než fiškálne sú však mentálne dopady neadresného rozhadzovania. Nielen u najpotrebnejších, ale aj u stredných a vyšších vrstiev vytvára Ficov model zaopatrovateľského štátu kultúru nároku a očakávaní, čo v konečnom dôsledku, najmä keď prídu horšie časy, bráni politikom vziať späť to, čo už raz rozdali.
Celú tragédiu korunujú politológovia, ktorí s povýšeným úsmevom vedia, že to celé je populizmus, zároveň ale dodávajú, že Fico sa správa len tak, ako iní politici pred voľbami. No áno – a preto je dlh eurozóny 90 percent HDP.
Masívnym komunikačným zhmotnením „balíčka“ sa Ficovi podarilo nastoliť ilúziu sociálneho rozhodnutia mimoriadneho významu, hoci opäť len úspešne predáva teplú vodu. Tento balíček predsa nie je nič viac, než bežná operatíva, k akej čas od času pristupujú všetky rozhadzovačné a populistické vlády. Zvyšovanie minimálnej mzdy, materského či iných príspevkov tu bolo dokonca aj za iných vlád, než sú tieto Ficove. A bolo to bez kriku o „balíčku“ .
Iste, medzi 15 opatreniami sú aj niektoré novinky, veď dotovať lyžiarske zájazdy iste nenapadne každému. Charakterom opatrení, ktoré sú nesúrodou zmesou vychytávok z rôznych zdrojov a strán vrátane opozičných, a dokonca ani objemom (ide o 200 miliónov eur, pričom štát minie ročne 17 miliárd) však Fico nevytvoril nič také, čo by si zaslúžilo aktuálny mediálny sprievod a odozvu.
Skutočnosť, že 200 miliónov nie je rozpočtovo kritický peniaz, pričom niektoré opatrenia sú jednorazové a nebudú sa teda opakovať, však ani náhodou neznamená fiškálnu nevinnosť tohto volebného cumlíka Smeru. Slovenský rast, ktorým sa Fico vystatuje („Koho máme ešte v EÚ predstihnúť?“) totiž stojí takisto ako v celej eurozóne na vratkých nohách. Navyše, nášmu rozpočtu stále hrozia položky v ráde desiatok či stoviek miliónov, napríklad dlhy nemocníc (400 miliónov), ktoré sa môžu a takmer isto aj budú hromadiť. Takže v tlaku na ešte vyšší deficit – ak nie v roku 2015, tak 2016 a neskôr – bude mať „balíček“ svoj smutný podiel.
Debata, že nie všetky opatrenia sú zlé – klasicky sa myslí na zníženie DPH na potraviny – je zavádzajúca a zahmlieva podstatu. Odhliadnuc od expertného odhadu, že dve tretiny zníženia DPH zostanú u obchodníkov, zvyšuje zhluk opatrení bez koncepcie ešte aj súčasné iracionálne a nehospodárne míňanie štátu. V absolútnom protirečení s balíčkovým marketingom Fica totiž väčšina z tých 200 miliónov skončí u vrstiev a ľudí, ktorí nie sú sociálne odkázaní. Klasický príklad je práve DPH: Ušetrí viac manažér, ktorý si kúpi kilo uhorskej salámy, alebo robotník, ktorému musí stačiť 10 deka tlačenky? A ak bude štát náhodou diferencovať DPH v rovnakom sortimente, povedie to len k podvodom.
Ešte horšie než fiškálne sú však mentálne dopady neadresného rozhadzovania. Nielen u najpotrebnejších, ale aj u stredných a vyšších vrstiev vytvára Ficov model zaopatrovateľského štátu kultúru nároku a očakávaní, čo v konečnom dôsledku, najmä keď prídu horšie časy, bráni politikom vziať späť to, čo už raz rozdali.
Celú tragédiu korunujú politológovia, ktorí s povýšeným úsmevom vedia, že to celé je populizmus, zároveň ale dodávajú, že Fico sa správa len tak, ako iní politici pred voľbami. No áno – a preto je dlh eurozóny 90 percent HDP.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.