.jedna z vašich nových pesničiek je pomenovaná po svätej Kordule. Je to pomerne málo známa postava. Ako ste sa k nej dostali?
Raz sme sa bavili s mojimi muzikantmi, že Kordula je krásne meno. Pomyslela som si, že existuje aj svätá Kordula, niekde mi to uviazlo v hlave, asi som o tom niekde počula v súvislosti s morom a cestou, tak som po tom začala pátrať a nakoniec som zistila, kto svätá Kordula v skutočnosti bola.
.svätá Kordula podnikla spolu so svätou Voršulou púť do Ríma ako jej družička, cestou späť ich prepadli Húni, Voršulu a jej družičky pozabíjali. Kordula sa najprv skryla, ale keď videla, že ani jedna z družičiek sa nebojí smrti, pretože predtým prijali kresťanskú vieru, tak vyliezla z úkrytu a dala sa zabiť tiež. Dosť masaker, nie?
Áno, masaker. Vždy, keď bratovi poviem, že som napísala nejaký veselý text, on si ho prečíta a skonštatuje, že mu to až také veselé nepripadá. Ja to tak nevnímam. Beriem si z toho to pekné. Kordula svojou odvahou dokázala ľudskosť, čo sa mi veľmi páčilo, a snažila som sa dať to aj do tej piesne, ktorá je o vášni, láske, ceste, dobrodružstve. Kordula v nej vystupuje ako patrónka, ale aj ako žena s odvahou vstúpiť do situácie, ktorú by iní odmietli. Keď ostatní trpia, tak prečo by to ona mala prežiť? Je to taká súdržnosť s kolektívom. Rodina, priateľstvo, vernosť ľuďom, to všetko mi pri tom napadá. Je to úžasný príbeh.
.pýtajú sa vás na to, kto bola svätá Kordula?
Áno, stále sa pýtajú a ja stále odpovedám. (Smiech.) Dokonca som podpisovala CD a ona chcela, aby to bolo venované „milej Kordule”. Niektorí ľudia sa tak skutočne volajú, čo sa mi páči.
.váš nový album sa páči kritikom aj normálnym ľuďom. Prečo?
Sú to príbehy, s ktorými sa ľudia môžu stotožniť. Nie sú to žiadne veľké fantázie, stoja na základe, ktorý sa dá zažiť. Bolo to pre nás veľmi dôležité. Čerpali sme z nášho života, niektoré emócie nám pomohol vyjadriť aj symbolizmus. A samozrejme aj hudba, ktorá je taká „nalidovělá“, ale má svoje dramatické zlomy. Nájdeme tam aj orchestrálnu a komornú hudbu. Je to doposiaľ môj najpestrejší album. Predtým som šla skôr do folku, potom – s Honzom Muchowom – do elektroniky. Teraz sú to pesničky založené na téme a tomu sa prispôsobuje hudba. Najdôležitejšie je, že sme nechali tie príbehy vyzrieť a dôjsť až do konca. Človeku niečo napadne, potom nad tým rozmýšľa, ale zvoliť si tú správnu cestu je vždy najťažšie. Tá Kordula mohla v pesničke dopadnúť úplne inak. Nájsť správnu mieru medzi romantizmom, pátosom a skutočným životom je veľmi ťažké. To zabralo najviac času. Myslím, že je to na tej doske cítiť a ľudia sú to schopní prijať.
.spomínali ste ľudovosť pesničiek. Je to niečo, čo z vás len tak vypadlo alebo máte k tejto hudbe nejaký vzťah? Spievali ste vo folklórnom súbore?
Ani by som nepovedala, že som folklór hrala, keď som bola malá. Každá rodina má svoje obľúbené piesne, čo bolo aj u nás, ale mňa na tom najviac fascinuje tá dedinská nálada. Sú to príbehy o obyčajných ľuďoch z mäsa a kostí. Keďže som vyrastala na dedine, je mi to prostredie veľmi blízke. Aj Jakub Zitko, ktorý so mnou na albume pracoval, vyrastal na dedine, takže sme sa rozprávali o traktoroch, pásavkách, zemiakoch, o všetkých možných zvieratách, ale aj o tom, ako sa ten rok na dedine zázračne vystrieda cez všetky ročné obdobia. Má to svoj kolobeh a vždy to tak bude. Tá ľudovosť je skôr v spôsobe života ako v samotnej hudbe, ale slovanská ľudová melodika sa mi veľmi páči.
.víťazi Superstar väčšinou váhajú medzi tým, či sa dajú na mainstream, alebo na alternatívu, rock alebo elektroniku. Aj vy ste mali obdobie hľadania?
Áno. Výsledkom bol druhý album Dotyk, na ktorej som spolupracovala s Honzom Muchowom. Keď som za ním prišla, hovoril mi, aby som počítala s tým, že sa toho veľa nepredá. Ale o to predsa nejde. Jeho prístup k hudbe ma veľmi zaujal, je to milý človek, tiež hľadá svoju vlastnú cestu. Páčilo sa mi, že ma inšpiroval niečím, čo som dovtedy príliš nepoznala. Bol to taký môj experiment, kombinácie spevnej skladby s elektronickými efektmi, no zároveň sme sa zhodli na istých veciach, napríklad v tom, že pesnička musí byť hrateľná s gitarou alebo klavírom. To hľadanie bolo väčšie než je teraz.
.no práve.
Čím viac človek dospieva alebo vyvíja sa, tým viac sa stáva samým sebou, vie, čo mu robí dobre, čo chce spievať, čo nie. Myslím si, že to je ten mainstream, ktorého by sa mal každý držať. Každý človek má svoj vlastný mainstream, čiže svoj názor a tak by mala vyzerať aj jeho hudba.
.na Radosti je album, ktorý znie ako keby ste svoju vlastnú tvár našli.
Táto cesta sa asi nikdy neskončí, ale v tejto polohe sa cítim najlepšie a som za to rada, pretože keby to bolo inak, tak by to bolo dosť zlé. (Smiech.) Je dôležité, aby sa človek cítil dobre v tom, čo robí.
.ako ten album vznikol?
Bola to dlhá cesta. Odštartoval to projekt Pár míst, ktorý sa tiež rodil veľmi dlho v mojej hlave. Spravila som piesne vyslovene podľa seba, ako to vidím a cítim. Pomohol mi s tým Kuba (Jakub Zitko), ktorý to zaranžoval pre päticu ľudí – sláčikové trio, klavír, gitara. V tejto polohe som sa cítila veľmi dobre. Uvedomila som si, že to je tá cesta. Začala som sa sústreďovať na témy, ktoré sú mi blízke a na pocit, ktorý som si odniesla z tohto projektu. Tak začali vznikať piesne ako Divá Bára, ktorá nás na začiatku úplne oslnila, ale potom nás začala strašiť. Nakoniec sme ju na album ani nedali, pretože sme sa v nej hrabali tak dlho, že to už nešlo. Chudák Bára, až mi to prišlo ľúto. Ale ona odštartovala tému, ktorá sa na doske objavuje, statočnosť žien v piesni Svatá Kordula alebo Dívka. Tých tém bolo, samozrejme, viac.
.kde sa vo vás berú tieto smutné témy?
Nesmejeme sa celý deň, nie všetko sa nám páči a nie so všetkými si rozumieme. Nemáme žiadne trápenie a s ničím nemusíme zápasiť – tak to v živote nie je. Preto sa mi páči autentickosť piesní. Obdivujem, keď niekto dokáže napísať veselú pieseň bez toho, aby skĺzol k patetizmu. Napríklad kapela Buty, ktorú zbožňujem, má zopár takých piesní. Je to ľahkosť, nadhľad, ku ktorému by som sa chcela tiež raz dopracovať.
.v komerčných rádiách chcú práve také ľahké a bezstarostné pesničky.
Ide skôr o to, či si hudba nájde svoje publikum. Či vás hrá nejaké rádio, alebo nie, je vedľajšie. Dôležitejšie je osloviť ľudí na koncertoch a dať im možnosť nahliadnuť do vášho sveta. Buď sa im tam páči, alebo nie. Prerábať pesničky, aby boli hrané v rádiu, mi príde divné. Nedokázala by som tak pracovať, klamala by som samu seba.
.za desať rokov, čo ste v popmusic, sa angažujete v rôznych charitatívnych akciách a projektoch. Prečo?
Asi preto, že ma bavia aj iné veci ako hudba. Mám chuť vkladať svoju energiu aj niekam inam. Nemyslím tým okatým spôsobom, ale rada dávam svoju ruku tam, kde môžem pomôcť. To veľmi rada urobím. Nie preto, že mám z toho dobrý pocit, ale preto, že vidím, že sa niečo zlepšuje a vyvíja. Je to náš priestor, kde žijeme a čím viac budeme do neho prispievať niečím pozitívnym a dobrým, tým lepšie nám tu bude. Je to filozofia, ktorej sa držím a ktorej veria aj ľudia okolo mňa. Keď to spojíme, je to dosť veľká sila. Môžeme s niečím pohnúť.
.čiže sledujete, čo sa okolo vás deje?
Samozrejme. Neviem si predstaviť, že by som bola zavretá len vo svojom svete.
.na Slovensku sa hovorí také porekadlo: ja nič, ja muzikant.
Aha, takto! Ale aj to môže byť pekné – len tak niekomu hrať.
.ale to nie je váš prípad?
Vychádzam zo skúsenosti z nadačného fondu Světluška, ktorý pomáha nevidiacim ľuďom. Za tých deväť rokov, čo sme na projekte pracovali, som videla, čo sa dá urobiť, aké sú prekážky, ktoré treba zdolať. Veľmi dôležité je, aby projekty mali jasný cieľ, od ktorého netreba uhnúť. A dôležitá je aj osobná komunikácia, stretávanie sa. Aj v čase facebooku je dobré, keď sa ľudia stretnú, tak ako my teraz, pri stole a normálne sa rozprávajú. Mám taký sen, ktorý sa už začína napĺňať: stretávame sa u mňa doma s ľuďmi, ktorí sú si blízki, no pritom sú z rôznych oblastí života, upozorňujeme sa navzájom na zaujímavé veci, pustíme si nejaké dokumenty a filmy, dáme si pivo a je nám dobre. Takéto stretnutia – aj keď sa dejú len medzi pár ľuďmi – sú základom všetkého.
.ste jednou z hlavných protagonistiek dokumentárneho filmu Magický hlas rebelky, ktorý Olga Sommerová natočila o Marte Kubišovej. Ako ste sa s ňou zoznámili?
Už ako malé dievča som s mamou počúvala jej piesne. Vždy sme to dali na plné pecky na našej malej hifi veži, za čo nás susedia, samozrejme, mali veľmi „radi“. Tam niekde tá sympatia k Marte začala. Chcela som ju raz v živote spoznať – to som ešte netušila, že raz budem sama spievať. Nakoniec to dopadlo tak, že sme spievali spolu, myslím, že to bolo na nejakej akcii na podporu Světlušky alebo to bol jej recitál v divadle Ungelt. Tam sme sa zoznámili, padli sme si do oka, porozprávali sme sa o svojich ľudských hodnotách, došlo medzi nami k „súzneniu”. Potom som bola oslovená v súvislosti s projektom Touha jménem Einaudis. Je to príbeh mimoriadne statočnej ženy, barónky Sidonie Nádhernej. Je to venované jednak tej Sidonii, ale zároveň aj Marte a jej postojom v ťažkých časoch. Je pre mňa veľkým potešením stáť vedľa takejto veľkej osobnosti.
.čím vás pani Marta najviac inšpiruje?
Marta je veľmi priamy človek. U nej nie je jediné krivé či lživé slovo. Je otvorená, čo si myslí, to povie. Ja vždy nad všetkým dumám, hlavu v dlaniach a ona hovorí: „Co děláš, normálně to vyřeš! Běž a udělej to!” Takáto priamosť sa mi na nej páči. Marta ma podporuje v tom, aby som sa nezaoberala zbytočnosťami, malichernosťami a jednoducho išla a konala.
.však aj vy ste otvorený človek – napríklad v súvislosti s vaším coming outom, s tým ako idete svojou vlastnou cestou.
To áno, ale vždy mi to trvá dlhšie. V hlave je dráma. (Smiech.) Bolo by zaujímavé mať nejaké sondy v mozgu, ktoré by snímali, o čom všetkom človek premýšľa a nad čím všetkým potí krv a z čoho sa nemôže dostať, aj keď je to často úplná blbosť.
.ale ten proces sám má často veľký význam.
To určite áno, ale niekedy je to nekonečné.
.pred tromi rokmi ste hrali na LGBT párty v Bratislave, nedávno sme tu mali dramatické referendum o týchto veciach. Ako ste to z Prahy vnímali?
Sledovala som to, samozrejme. Mňa však najviac potešila tá samotná akcia, na ktorej som hrala. Ja nie som nejaká exhibicionistka. Som normálna žena a žijem si svoj život po svojom. Exhibicionizmus mi nie je vlastný. Preto sa niekedy takýmto akciám radšej vyhnem, aj keď sama tak žijem. Tá bratislavská akcia však bola iná ako podobné akcie. Tu to bolo ešte plienkach. Keď za mnou prišli usporiadateľky toho koncertu, bolo mi to sympatické. Bolo to otvorené voči všetkým ľuďom a bola to aj výzva na toleranciu. Tak to bolo aj na tej akcii – boli tam rôzni ľudia, bol tam muž so ženou, ktorí sa držali za ruky, napríklad. Tolerancia bola pre mňa tým najdôležitejším, prečo som vtedy do Bratislavy prišla. Som rada, že sa to na Slovensku odvtedy posunulo – nie kvôli sebe, ale kvôli ľuďom, ktorí tu takto žijú.
.marta Kubišová bola najväčšia hviezda československej popmusic a napriek tomu našla v sebe silu povedať im nie, zo dňa na deň sa jej zmenil život a z popmusic bola prakticky vymazaná. Viete si predstaviť, že by ste niečo takéto podstúpila?
Samozrejme, že nie. To si človek nevie predstaviť, kým sa mu to nestane. Obdivujem, akým spôsobom sa s tým Marta vyrovnala. Ona hovorieva: „A co jsem měla dělat?” Jednoducho nemohla robiť, to, čo od nej chceli. Ja jej hovorím, že musela prejsť hroznými vecami. Ona hovorí: „Ano, ale pořád jsem se cítila jako člověk.” To ma na nej fascinuje. Keby k niečomu takému v mojom živote došlo, tak by som sa asi o niečo podobné snažila. Hoci neviem, či by sa mi to podarilo. Dúfam, že áno.
.ďalšia osobnosť, ktorej sa v poslednej dobe venujete, je Anna Barkovová, ruská poetka, ktorá prežila viac než 20 rokov v komunistických lágroch. Boli ste na krste jej knihy, hráte ju vo filme 8 hlav šílenství...
Najprv som mala iba zaspievať pieseň do filmu. Mala to byť „lágrová odrhovačka” do záverečných titulkov. Režisérku filmu, rusistku Martu Novákovú zaujal príbeh Anny Barkovovej, veľa sme sa o nej bavili. Až tak, že mi prirástla k srdcu a Marta Nováková sa ma opýtala, či by som ju nechcela hrať. Pýtala som sa, že ako „hrať”, veď ja predsa neviem „hrať”. A ona hovorí, že práve to potrebuje: niekoho, kto nevie hrať. Pýtala som sa, čo pre to môžem urobiť a ona mi povedala, že mám byť jednoducho autentická. „Predstav si Annu a vpusť ju do seba,” hovorila. Tak som Annu do seba vpustila.
.to muselo byť dosť nebezpečné.
To teda bolo. Herci asi majú nejaký trik na to, ako skončiť s osobnosťou, ktorú hrajú. Je to veľmi náročná práca a ja to obdivujem. Neviem predstierať, hrať sa na niečo, nie to ešte niekoho iného. (Smiech.) Bránila som sa tomu, no nakoniec som to prijala a vyskúšala som si to. Natáčanie bolo veľmi zaujímavé a zaujímavý bude aj ten film. Jeho scenár nie je postavený na dialógoch, ale skôr na vnútornom premýšľaní, na rozhovoroch so sebou samou. Anna Barkovová nemala v lágri veľa priateľov, stále bola uzavretá vo svojom svete. Zavreli ju napríklad na samotku. Nemala tam jedlo, pitie, skoro tam zmrzla. Ale ona bola spokojná, lebo tam mala svoj svet, vytvárala si tam svoje básne a s ich pomocou prekonávala fyzickú bolesť.
.ďalšia statočná žena.
Rozmýšľala som nad tým, prečo je to tak. Prečo ma zaujímajú väčšinou staršie ženy, ktoré sa odvážne vyrovnávajú so svojím osudom. Asi mi v niečom nahradzujú moju mamu, ktorá mi chýba. Ja ju hľadám a čiastočne aj nachádzam v týchto statočných ženách. Nikomu som to doteraz takto nepovedala. Až teraz vám.
.čím ste chceli byť, keď ste mali 15 rokov?
Mala som vysnené kvetinárstvo, kde budem medzi živými – nie rezanými – kyticami kvetov, budem ich pestovať. Príroda bola pre mňa v detstve veľmi dôležitá – sadila som zemiaky, jazdila som na traktore. Vyrastala som v bio svete. (Smiech.) Som za to svojim rodičom veľmi vďačná.
.pesničky na nový album ste skladali na Šumave. Bol to v istom zmysle návrat do detstva?
Áno. Dá sa to tak povedať. Je tam jedna pieseň, ktorá má názov Bříza. Spomínam v nej práve na tú dedinskú krásu. Tá breza tam skutočne je. Otec mi ju kedysi dávno zasadil. Mala som pri naj taký drevený domček s výhľadom na lesy. V ňom som sedávala, raz som rodičom dokonca ukradla fajku a pofajčievala som si tam. Mala som tam svoj svet. Keď sa tam teraz vrátim, mám tam stále svoju kamošku brezu, ktorá má pevné korene. Je mojou najlepšou priateľkou. (Smiech.)
.viete si spomenúť, kedy vás prvý raz zasiahla hudba?
Keď som mala asi desať rokov počula som piesne Ironic a You Learn od Alanis Morisette. Nahrala som si to z rádia na kazetu a počúvala som to stále dokola. Bolo to nádherne nespútané, fascinovala ma to. Ženskosť a zároveň rebélia. To mi potom zostalo.
.ako sa vám darí brániť si svoje súkromie pred bulvárnymi médiami?
Najlepšie si človek uchráni súkromie tým, že sa správa prirodzene, že sa nesnaží nič utajiť, no zároveň nehovorí neznámym ľuďom veci, do ktorých im nič nie je. Je mi ľúto ľudí, ktorí sa musia stále špárať v životoch iných namiesto toho, aby sa venovali svojmu životu.
.keď ste prezradili, že žijete so svojou priateľkou, ovplyvnilo to nejako vašu kariéru? Teda predajnosť albumov alebo návštevnosť koncertov?
Nie. Ja som sa toho ani neobávala, žijem úplne normálne svoj život, čo sa odráža v tom, o čom spievam. Ľudia okolo mňa si, naopak, všimli, že som pokojnejšia, komunikatívnejšia, že nežijem v strachu. Nehovorila som o svojej orientácii, kým som sa s tým sama nevyrovnala. Potom sa ma na to raz niekto opýtal a ja som mu to povedala. A to bolo všetko. Čo sa mojich fanúšikov týka, stretlo sa to skôr s pozitívnym ohlasom.
.ľudia vás majú radi takú, aká ste.
Ide o to byť dobrým človekom, robiť si dobre svoju prácu, urobiť pri tom aj nejaké chyby a tie sa snažiť napraviť. Takáto cesta mi je najpríjemnejšia a považujem ju aj za najlepší spôsob, ako ľudí zbaviť predsudkov.
Aneta Langerová/
Narodila sa v roku 1986 v Benešove. Je česká speváčka a herečka. V roku 2004 sa stala víťazkou prvého ročníka českej verzie Superstar, vďaka čomu nahrala debutový album Spousta andělů. Doteraz vydala štyri radové albumy, posledný Na Radosti vyšiel koncom roka 2014. Takmer desať rokov bola patrónkou projektu Světluška Nadace Českého rozhlasu, zameraného na pomoc nevidiacim a slabozrakým. V roku 2010 priznala svoju homosexuálnu orientáciu. V súčasnosti sa dokončuje film 8 hlav šílenství, kde si zahrala poetku Annu Barkovovú, ktorá strávila viac než 20 rokov v gulagu. V muzikáli Touha jménem Einodis vystupuje po boku Marty Kubišovej, s ktorou naspievala duet Život není pes pre dokument Magický hlas rebelky.
Raz sme sa bavili s mojimi muzikantmi, že Kordula je krásne meno. Pomyslela som si, že existuje aj svätá Kordula, niekde mi to uviazlo v hlave, asi som o tom niekde počula v súvislosti s morom a cestou, tak som po tom začala pátrať a nakoniec som zistila, kto svätá Kordula v skutočnosti bola.
.svätá Kordula podnikla spolu so svätou Voršulou púť do Ríma ako jej družička, cestou späť ich prepadli Húni, Voršulu a jej družičky pozabíjali. Kordula sa najprv skryla, ale keď videla, že ani jedna z družičiek sa nebojí smrti, pretože predtým prijali kresťanskú vieru, tak vyliezla z úkrytu a dala sa zabiť tiež. Dosť masaker, nie?
Áno, masaker. Vždy, keď bratovi poviem, že som napísala nejaký veselý text, on si ho prečíta a skonštatuje, že mu to až také veselé nepripadá. Ja to tak nevnímam. Beriem si z toho to pekné. Kordula svojou odvahou dokázala ľudskosť, čo sa mi veľmi páčilo, a snažila som sa dať to aj do tej piesne, ktorá je o vášni, láske, ceste, dobrodružstve. Kordula v nej vystupuje ako patrónka, ale aj ako žena s odvahou vstúpiť do situácie, ktorú by iní odmietli. Keď ostatní trpia, tak prečo by to ona mala prežiť? Je to taká súdržnosť s kolektívom. Rodina, priateľstvo, vernosť ľuďom, to všetko mi pri tom napadá. Je to úžasný príbeh.
.pýtajú sa vás na to, kto bola svätá Kordula?
Áno, stále sa pýtajú a ja stále odpovedám. (Smiech.) Dokonca som podpisovala CD a ona chcela, aby to bolo venované „milej Kordule”. Niektorí ľudia sa tak skutočne volajú, čo sa mi páči.
.váš nový album sa páči kritikom aj normálnym ľuďom. Prečo?
Sú to príbehy, s ktorými sa ľudia môžu stotožniť. Nie sú to žiadne veľké fantázie, stoja na základe, ktorý sa dá zažiť. Bolo to pre nás veľmi dôležité. Čerpali sme z nášho života, niektoré emócie nám pomohol vyjadriť aj symbolizmus. A samozrejme aj hudba, ktorá je taká „nalidovělá“, ale má svoje dramatické zlomy. Nájdeme tam aj orchestrálnu a komornú hudbu. Je to doposiaľ môj najpestrejší album. Predtým som šla skôr do folku, potom – s Honzom Muchowom – do elektroniky. Teraz sú to pesničky založené na téme a tomu sa prispôsobuje hudba. Najdôležitejšie je, že sme nechali tie príbehy vyzrieť a dôjsť až do konca. Človeku niečo napadne, potom nad tým rozmýšľa, ale zvoliť si tú správnu cestu je vždy najťažšie. Tá Kordula mohla v pesničke dopadnúť úplne inak. Nájsť správnu mieru medzi romantizmom, pátosom a skutočným životom je veľmi ťažké. To zabralo najviac času. Myslím, že je to na tej doske cítiť a ľudia sú to schopní prijať.
.spomínali ste ľudovosť pesničiek. Je to niečo, čo z vás len tak vypadlo alebo máte k tejto hudbe nejaký vzťah? Spievali ste vo folklórnom súbore?
Ani by som nepovedala, že som folklór hrala, keď som bola malá. Každá rodina má svoje obľúbené piesne, čo bolo aj u nás, ale mňa na tom najviac fascinuje tá dedinská nálada. Sú to príbehy o obyčajných ľuďoch z mäsa a kostí. Keďže som vyrastala na dedine, je mi to prostredie veľmi blízke. Aj Jakub Zitko, ktorý so mnou na albume pracoval, vyrastal na dedine, takže sme sa rozprávali o traktoroch, pásavkách, zemiakoch, o všetkých možných zvieratách, ale aj o tom, ako sa ten rok na dedine zázračne vystrieda cez všetky ročné obdobia. Má to svoj kolobeh a vždy to tak bude. Tá ľudovosť je skôr v spôsobe života ako v samotnej hudbe, ale slovanská ľudová melodika sa mi veľmi páči.
.víťazi Superstar väčšinou váhajú medzi tým, či sa dajú na mainstream, alebo na alternatívu, rock alebo elektroniku. Aj vy ste mali obdobie hľadania?
Áno. Výsledkom bol druhý album Dotyk, na ktorej som spolupracovala s Honzom Muchowom. Keď som za ním prišla, hovoril mi, aby som počítala s tým, že sa toho veľa nepredá. Ale o to predsa nejde. Jeho prístup k hudbe ma veľmi zaujal, je to milý človek, tiež hľadá svoju vlastnú cestu. Páčilo sa mi, že ma inšpiroval niečím, čo som dovtedy príliš nepoznala. Bol to taký môj experiment, kombinácie spevnej skladby s elektronickými efektmi, no zároveň sme sa zhodli na istých veciach, napríklad v tom, že pesnička musí byť hrateľná s gitarou alebo klavírom. To hľadanie bolo väčšie než je teraz.
.no práve.
Čím viac človek dospieva alebo vyvíja sa, tým viac sa stáva samým sebou, vie, čo mu robí dobre, čo chce spievať, čo nie. Myslím si, že to je ten mainstream, ktorého by sa mal každý držať. Každý človek má svoj vlastný mainstream, čiže svoj názor a tak by mala vyzerať aj jeho hudba.
.na Radosti je album, ktorý znie ako keby ste svoju vlastnú tvár našli.
Táto cesta sa asi nikdy neskončí, ale v tejto polohe sa cítim najlepšie a som za to rada, pretože keby to bolo inak, tak by to bolo dosť zlé. (Smiech.) Je dôležité, aby sa človek cítil dobre v tom, čo robí.
.ako ten album vznikol?
Bola to dlhá cesta. Odštartoval to projekt Pár míst, ktorý sa tiež rodil veľmi dlho v mojej hlave. Spravila som piesne vyslovene podľa seba, ako to vidím a cítim. Pomohol mi s tým Kuba (Jakub Zitko), ktorý to zaranžoval pre päticu ľudí – sláčikové trio, klavír, gitara. V tejto polohe som sa cítila veľmi dobre. Uvedomila som si, že to je tá cesta. Začala som sa sústreďovať na témy, ktoré sú mi blízke a na pocit, ktorý som si odniesla z tohto projektu. Tak začali vznikať piesne ako Divá Bára, ktorá nás na začiatku úplne oslnila, ale potom nás začala strašiť. Nakoniec sme ju na album ani nedali, pretože sme sa v nej hrabali tak dlho, že to už nešlo. Chudák Bára, až mi to prišlo ľúto. Ale ona odštartovala tému, ktorá sa na doske objavuje, statočnosť žien v piesni Svatá Kordula alebo Dívka. Tých tém bolo, samozrejme, viac.
.kde sa vo vás berú tieto smutné témy?
Nesmejeme sa celý deň, nie všetko sa nám páči a nie so všetkými si rozumieme. Nemáme žiadne trápenie a s ničím nemusíme zápasiť – tak to v živote nie je. Preto sa mi páči autentickosť piesní. Obdivujem, keď niekto dokáže napísať veselú pieseň bez toho, aby skĺzol k patetizmu. Napríklad kapela Buty, ktorú zbožňujem, má zopár takých piesní. Je to ľahkosť, nadhľad, ku ktorému by som sa chcela tiež raz dopracovať.
.v komerčných rádiách chcú práve také ľahké a bezstarostné pesničky.
Ide skôr o to, či si hudba nájde svoje publikum. Či vás hrá nejaké rádio, alebo nie, je vedľajšie. Dôležitejšie je osloviť ľudí na koncertoch a dať im možnosť nahliadnuť do vášho sveta. Buď sa im tam páči, alebo nie. Prerábať pesničky, aby boli hrané v rádiu, mi príde divné. Nedokázala by som tak pracovať, klamala by som samu seba.
.za desať rokov, čo ste v popmusic, sa angažujete v rôznych charitatívnych akciách a projektoch. Prečo?
Asi preto, že ma bavia aj iné veci ako hudba. Mám chuť vkladať svoju energiu aj niekam inam. Nemyslím tým okatým spôsobom, ale rada dávam svoju ruku tam, kde môžem pomôcť. To veľmi rada urobím. Nie preto, že mám z toho dobrý pocit, ale preto, že vidím, že sa niečo zlepšuje a vyvíja. Je to náš priestor, kde žijeme a čím viac budeme do neho prispievať niečím pozitívnym a dobrým, tým lepšie nám tu bude. Je to filozofia, ktorej sa držím a ktorej veria aj ľudia okolo mňa. Keď to spojíme, je to dosť veľká sila. Môžeme s niečím pohnúť.
.čiže sledujete, čo sa okolo vás deje?
Samozrejme. Neviem si predstaviť, že by som bola zavretá len vo svojom svete.
.na Slovensku sa hovorí také porekadlo: ja nič, ja muzikant.
Aha, takto! Ale aj to môže byť pekné – len tak niekomu hrať.
.ale to nie je váš prípad?
Vychádzam zo skúsenosti z nadačného fondu Světluška, ktorý pomáha nevidiacim ľuďom. Za tých deväť rokov, čo sme na projekte pracovali, som videla, čo sa dá urobiť, aké sú prekážky, ktoré treba zdolať. Veľmi dôležité je, aby projekty mali jasný cieľ, od ktorého netreba uhnúť. A dôležitá je aj osobná komunikácia, stretávanie sa. Aj v čase facebooku je dobré, keď sa ľudia stretnú, tak ako my teraz, pri stole a normálne sa rozprávajú. Mám taký sen, ktorý sa už začína napĺňať: stretávame sa u mňa doma s ľuďmi, ktorí sú si blízki, no pritom sú z rôznych oblastí života, upozorňujeme sa navzájom na zaujímavé veci, pustíme si nejaké dokumenty a filmy, dáme si pivo a je nám dobre. Takéto stretnutia – aj keď sa dejú len medzi pár ľuďmi – sú základom všetkého.
.ste jednou z hlavných protagonistiek dokumentárneho filmu Magický hlas rebelky, ktorý Olga Sommerová natočila o Marte Kubišovej. Ako ste sa s ňou zoznámili?
Už ako malé dievča som s mamou počúvala jej piesne. Vždy sme to dali na plné pecky na našej malej hifi veži, za čo nás susedia, samozrejme, mali veľmi „radi“. Tam niekde tá sympatia k Marte začala. Chcela som ju raz v živote spoznať – to som ešte netušila, že raz budem sama spievať. Nakoniec to dopadlo tak, že sme spievali spolu, myslím, že to bolo na nejakej akcii na podporu Světlušky alebo to bol jej recitál v divadle Ungelt. Tam sme sa zoznámili, padli sme si do oka, porozprávali sme sa o svojich ľudských hodnotách, došlo medzi nami k „súzneniu”. Potom som bola oslovená v súvislosti s projektom Touha jménem Einaudis. Je to príbeh mimoriadne statočnej ženy, barónky Sidonie Nádhernej. Je to venované jednak tej Sidonii, ale zároveň aj Marte a jej postojom v ťažkých časoch. Je pre mňa veľkým potešením stáť vedľa takejto veľkej osobnosti.
.čím vás pani Marta najviac inšpiruje?
Marta je veľmi priamy človek. U nej nie je jediné krivé či lživé slovo. Je otvorená, čo si myslí, to povie. Ja vždy nad všetkým dumám, hlavu v dlaniach a ona hovorí: „Co děláš, normálně to vyřeš! Běž a udělej to!” Takáto priamosť sa mi na nej páči. Marta ma podporuje v tom, aby som sa nezaoberala zbytočnosťami, malichernosťami a jednoducho išla a konala.
.však aj vy ste otvorený človek – napríklad v súvislosti s vaším coming outom, s tým ako idete svojou vlastnou cestou.
To áno, ale vždy mi to trvá dlhšie. V hlave je dráma. (Smiech.) Bolo by zaujímavé mať nejaké sondy v mozgu, ktoré by snímali, o čom všetkom človek premýšľa a nad čím všetkým potí krv a z čoho sa nemôže dostať, aj keď je to často úplná blbosť.
.ale ten proces sám má často veľký význam.
To určite áno, ale niekedy je to nekonečné.
.pred tromi rokmi ste hrali na LGBT párty v Bratislave, nedávno sme tu mali dramatické referendum o týchto veciach. Ako ste to z Prahy vnímali?
Sledovala som to, samozrejme. Mňa však najviac potešila tá samotná akcia, na ktorej som hrala. Ja nie som nejaká exhibicionistka. Som normálna žena a žijem si svoj život po svojom. Exhibicionizmus mi nie je vlastný. Preto sa niekedy takýmto akciám radšej vyhnem, aj keď sama tak žijem. Tá bratislavská akcia však bola iná ako podobné akcie. Tu to bolo ešte plienkach. Keď za mnou prišli usporiadateľky toho koncertu, bolo mi to sympatické. Bolo to otvorené voči všetkým ľuďom a bola to aj výzva na toleranciu. Tak to bolo aj na tej akcii – boli tam rôzni ľudia, bol tam muž so ženou, ktorí sa držali za ruky, napríklad. Tolerancia bola pre mňa tým najdôležitejším, prečo som vtedy do Bratislavy prišla. Som rada, že sa to na Slovensku odvtedy posunulo – nie kvôli sebe, ale kvôli ľuďom, ktorí tu takto žijú.
.marta Kubišová bola najväčšia hviezda československej popmusic a napriek tomu našla v sebe silu povedať im nie, zo dňa na deň sa jej zmenil život a z popmusic bola prakticky vymazaná. Viete si predstaviť, že by ste niečo takéto podstúpila?
Samozrejme, že nie. To si človek nevie predstaviť, kým sa mu to nestane. Obdivujem, akým spôsobom sa s tým Marta vyrovnala. Ona hovorieva: „A co jsem měla dělat?” Jednoducho nemohla robiť, to, čo od nej chceli. Ja jej hovorím, že musela prejsť hroznými vecami. Ona hovorí: „Ano, ale pořád jsem se cítila jako člověk.” To ma na nej fascinuje. Keby k niečomu takému v mojom živote došlo, tak by som sa asi o niečo podobné snažila. Hoci neviem, či by sa mi to podarilo. Dúfam, že áno.
.ďalšia osobnosť, ktorej sa v poslednej dobe venujete, je Anna Barkovová, ruská poetka, ktorá prežila viac než 20 rokov v komunistických lágroch. Boli ste na krste jej knihy, hráte ju vo filme 8 hlav šílenství...
Najprv som mala iba zaspievať pieseň do filmu. Mala to byť „lágrová odrhovačka” do záverečných titulkov. Režisérku filmu, rusistku Martu Novákovú zaujal príbeh Anny Barkovovej, veľa sme sa o nej bavili. Až tak, že mi prirástla k srdcu a Marta Nováková sa ma opýtala, či by som ju nechcela hrať. Pýtala som sa, že ako „hrať”, veď ja predsa neviem „hrať”. A ona hovorí, že práve to potrebuje: niekoho, kto nevie hrať. Pýtala som sa, čo pre to môžem urobiť a ona mi povedala, že mám byť jednoducho autentická. „Predstav si Annu a vpusť ju do seba,” hovorila. Tak som Annu do seba vpustila.
.to muselo byť dosť nebezpečné.
To teda bolo. Herci asi majú nejaký trik na to, ako skončiť s osobnosťou, ktorú hrajú. Je to veľmi náročná práca a ja to obdivujem. Neviem predstierať, hrať sa na niečo, nie to ešte niekoho iného. (Smiech.) Bránila som sa tomu, no nakoniec som to prijala a vyskúšala som si to. Natáčanie bolo veľmi zaujímavé a zaujímavý bude aj ten film. Jeho scenár nie je postavený na dialógoch, ale skôr na vnútornom premýšľaní, na rozhovoroch so sebou samou. Anna Barkovová nemala v lágri veľa priateľov, stále bola uzavretá vo svojom svete. Zavreli ju napríklad na samotku. Nemala tam jedlo, pitie, skoro tam zmrzla. Ale ona bola spokojná, lebo tam mala svoj svet, vytvárala si tam svoje básne a s ich pomocou prekonávala fyzickú bolesť.
.ďalšia statočná žena.
Rozmýšľala som nad tým, prečo je to tak. Prečo ma zaujímajú väčšinou staršie ženy, ktoré sa odvážne vyrovnávajú so svojím osudom. Asi mi v niečom nahradzujú moju mamu, ktorá mi chýba. Ja ju hľadám a čiastočne aj nachádzam v týchto statočných ženách. Nikomu som to doteraz takto nepovedala. Až teraz vám.
.čím ste chceli byť, keď ste mali 15 rokov?
Mala som vysnené kvetinárstvo, kde budem medzi živými – nie rezanými – kyticami kvetov, budem ich pestovať. Príroda bola pre mňa v detstve veľmi dôležitá – sadila som zemiaky, jazdila som na traktore. Vyrastala som v bio svete. (Smiech.) Som za to svojim rodičom veľmi vďačná.
.pesničky na nový album ste skladali na Šumave. Bol to v istom zmysle návrat do detstva?
Áno. Dá sa to tak povedať. Je tam jedna pieseň, ktorá má názov Bříza. Spomínam v nej práve na tú dedinskú krásu. Tá breza tam skutočne je. Otec mi ju kedysi dávno zasadil. Mala som pri naj taký drevený domček s výhľadom na lesy. V ňom som sedávala, raz som rodičom dokonca ukradla fajku a pofajčievala som si tam. Mala som tam svoj svet. Keď sa tam teraz vrátim, mám tam stále svoju kamošku brezu, ktorá má pevné korene. Je mojou najlepšou priateľkou. (Smiech.)
.viete si spomenúť, kedy vás prvý raz zasiahla hudba?
Keď som mala asi desať rokov počula som piesne Ironic a You Learn od Alanis Morisette. Nahrala som si to z rádia na kazetu a počúvala som to stále dokola. Bolo to nádherne nespútané, fascinovala ma to. Ženskosť a zároveň rebélia. To mi potom zostalo.
.ako sa vám darí brániť si svoje súkromie pred bulvárnymi médiami?
Najlepšie si človek uchráni súkromie tým, že sa správa prirodzene, že sa nesnaží nič utajiť, no zároveň nehovorí neznámym ľuďom veci, do ktorých im nič nie je. Je mi ľúto ľudí, ktorí sa musia stále špárať v životoch iných namiesto toho, aby sa venovali svojmu životu.
.keď ste prezradili, že žijete so svojou priateľkou, ovplyvnilo to nejako vašu kariéru? Teda predajnosť albumov alebo návštevnosť koncertov?
Nie. Ja som sa toho ani neobávala, žijem úplne normálne svoj život, čo sa odráža v tom, o čom spievam. Ľudia okolo mňa si, naopak, všimli, že som pokojnejšia, komunikatívnejšia, že nežijem v strachu. Nehovorila som o svojej orientácii, kým som sa s tým sama nevyrovnala. Potom sa ma na to raz niekto opýtal a ja som mu to povedala. A to bolo všetko. Čo sa mojich fanúšikov týka, stretlo sa to skôr s pozitívnym ohlasom.
.ľudia vás majú radi takú, aká ste.
Ide o to byť dobrým človekom, robiť si dobre svoju prácu, urobiť pri tom aj nejaké chyby a tie sa snažiť napraviť. Takáto cesta mi je najpríjemnejšia a považujem ju aj za najlepší spôsob, ako ľudí zbaviť predsudkov.
Aneta Langerová/
Narodila sa v roku 1986 v Benešove. Je česká speváčka a herečka. V roku 2004 sa stala víťazkou prvého ročníka českej verzie Superstar, vďaka čomu nahrala debutový album Spousta andělů. Doteraz vydala štyri radové albumy, posledný Na Radosti vyšiel koncom roka 2014. Takmer desať rokov bola patrónkou projektu Světluška Nadace Českého rozhlasu, zameraného na pomoc nevidiacim a slabozrakým. V roku 2010 priznala svoju homosexuálnu orientáciu. V súčasnosti sa dokončuje film 8 hlav šílenství, kde si zahrala poetku Annu Barkovovú, ktorá strávila viac než 20 rokov v gulagu. V muzikáli Touha jménem Einodis vystupuje po boku Marty Kubišovej, s ktorou naspievala duet Život není pes pre dokument Magický hlas rebelky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.