Prečo sa ten koncert volal Maximum Black Festival, skutočne nechápem. Hudba piatich kapiel, ktoré v ten večer hrali vo viedenskej Arene, bola totiž oveľa podobnejšia dúhe ako čiernej diere.
„To je fakt tak blízko?“ neveriacky sa pýtala organizátorka Maximum Black Festival Susanne Herrndorf, keď jej hovorím, že Bratislavčania sledujú hudobné dianie vo Viedni a často sem chodia na koncerty. Pravdupovediac, aj ja som bol prekvapený, že vďaka diaľnici a opustenej colnici medzi tým, ako som si v Bratislave do auta sadal a pred viedenskou Arénou z neho vystúpil, prebehlo len 40 minút. Viedeň ja čoraz bližšie a s ňou sa k našej krajinke blíži aj svetová nezávislá scéna, ktorá inde ako vo veľkých mestách jednoducho neexistuje.
.plodné plagiátorstvo
Komunálne služby mesta Viedeň (Wiener Stadtwerke) si minulý rok objednali u medzinárodnej reklamnej agentúry imidžovú kampaň. Reklamným kreatívcom sa zapáčila jedna z piesní Owena Palletta, spolupracovníka Arcade Fire a frontmana jednočlennej skupiny Final Fantasy, ktorý však s jej použitím v kampani nesúhlasil. Šikovní kreatívci sa nedali a oslovili hudobného profíka, ktorý napísal a nahral pieseň podozrivo podobnú. Pallett im za túto čiernotu pohrozil súdom, ku ktorému nakoniec nedošlo. Wiener Stadtwerke pristali na jeho nápad a ako kompenzáciu za svoj plagiát zaplatili Maximum Black Festival vo Viedni, Berlíne a v Londýne. A kreatívni Viedenčania môžu v kampani používať Pallettovu pesničku. Aj takto sa organizujú festivaly.
.americká uletená krása
Vo veľkej sále pôvodne industriálneho, dnes kultúrneho centra Arena vystúpilo päť kapiel výborne ilustrujúcich tvorivé bublanie na americkej nezávislej scéne. Zdravá neúcta voči žánrovým kategóriám a samozrejmá profesionalita je zrejme súčasťou amerického prístupu k hudbe. Bolo to počuť u Beach Boys, k dokonalosti to priviedol Frank Zappa, dobrým príkladom by mohol byť aj v predchádzajúcom článku spomínaný dirigent a „hudobný vychovávateľ“ Leonard Bernstein.
Viedenský koncert otvorila kapela Frog Eyes, ktorej osou je manželský pár Melanie Campbell (bicie) a Spencer Krug (gitara a spev). Komplikovane vystavané piesne, občas takmer s ruskou melodikou, intenzívny spev,... Dobrý začiatok. Vzápätí jeden z dvoch vrcholov večera: po bokoch pódia stoja dievčatá s výrazom unudených gymnazistiek, ktoré profesor prinútil účinkovať na nejakom blbom koncerte. Jedna má na pleci gitaru, druhá basu. V strede splašene pobehuje excentrický elegán s pohľadom excitovaného šialenca. Tak som si veru skupinu Dirty Projectors nepredstavoval. Elegán (Dave Longstreth) odpočítal na štyri – a mne padla sánka. Z dievčat sa vykľuli speváčky s anjelsky zafarbenými, mimozemsky čistými a hlavne neuveriteľne silnými hlasmi. Pod Longstrethovou taktovkou kapela odohrala zappovsky komplikované, no pritom ľahko stráviteľné piesne s nepravidelnými rytmami, v ktorých sa striedali hlukové steny s lahodnými akustickými baladami a orgiastickými trojhlasnými chorálmi. Energia ako pri štiepení atómového jadra, hudobná dokonalosť, duša striedavo drásaná a hladená. Každý, kto by vystúpil po Dirty Projectors, by to mal ťažké. Pesničkárovi Benovi Chasnemu v sprievode gitarovej noisemakerky nepomohol ani výborný názov (Six Organs of Admittance), či povesť vychyteného koncertného gitaristu: hluková šeď po pár minútach nudila, falošný spev nútil na ústup na čerstvý vzduch.
Občerstvený prechádzkou po areáli Areny som pripravený na druhý vrchol: Deerhoof. Dvaja gitaristi, bubeník a maličká basgitaristka Satomi. Hudba, ktorá našincovi pripomenie slávny Dunaj s Ivou Bittovou: podobná virtuozita, podobné hudobné bláznovstvá, len v prípade Deerhoof oveľa viac radosti. Vysokorýchlostné unisona, zahustené harmónie, neurotické explózie bicích. V jednej chvíli hardcore, vzápätí čarodejnícke zvukové koláže, čo sa alchymisticky menia na krásne melódie, ktoré Satomi presne intonuje svojim čistým, detským hlasom.
Headlinerom koncertu bol, pochopiteľne, Owen Pallett, alias Fanial Fantasy. Keby hral prvý, bolo by to výborné. Keďže hral posledný, po hudobných orgiách Dirty Projectors a Deerhoof, jeho vystúpenie príliš nezaujalo. Owen hrá na husliach, ktoré si na začiatku každej skladby postupne nasampluje, čím získa zvuk celkom slušného komorného orchestra. No a potom nad tým všetkým spieva. Príjemné, pekné, pôsobivé. V sále sa však nedá dýchať a od dymu človeka pália oči. Odchod je jediným riešením.
Americká scéna je zaujímavá, bohatá a poriadne uletená. Minimum čiernej. Maximum všetkého ostatného.
Maximum Black Festival, 28. február 2008, Arena, Viedeň.
„To je fakt tak blízko?“ neveriacky sa pýtala organizátorka Maximum Black Festival Susanne Herrndorf, keď jej hovorím, že Bratislavčania sledujú hudobné dianie vo Viedni a často sem chodia na koncerty. Pravdupovediac, aj ja som bol prekvapený, že vďaka diaľnici a opustenej colnici medzi tým, ako som si v Bratislave do auta sadal a pred viedenskou Arénou z neho vystúpil, prebehlo len 40 minút. Viedeň ja čoraz bližšie a s ňou sa k našej krajinke blíži aj svetová nezávislá scéna, ktorá inde ako vo veľkých mestách jednoducho neexistuje.
.plodné plagiátorstvo
Komunálne služby mesta Viedeň (Wiener Stadtwerke) si minulý rok objednali u medzinárodnej reklamnej agentúry imidžovú kampaň. Reklamným kreatívcom sa zapáčila jedna z piesní Owena Palletta, spolupracovníka Arcade Fire a frontmana jednočlennej skupiny Final Fantasy, ktorý však s jej použitím v kampani nesúhlasil. Šikovní kreatívci sa nedali a oslovili hudobného profíka, ktorý napísal a nahral pieseň podozrivo podobnú. Pallett im za túto čiernotu pohrozil súdom, ku ktorému nakoniec nedošlo. Wiener Stadtwerke pristali na jeho nápad a ako kompenzáciu za svoj plagiát zaplatili Maximum Black Festival vo Viedni, Berlíne a v Londýne. A kreatívni Viedenčania môžu v kampani používať Pallettovu pesničku. Aj takto sa organizujú festivaly.
.americká uletená krása
Vo veľkej sále pôvodne industriálneho, dnes kultúrneho centra Arena vystúpilo päť kapiel výborne ilustrujúcich tvorivé bublanie na americkej nezávislej scéne. Zdravá neúcta voči žánrovým kategóriám a samozrejmá profesionalita je zrejme súčasťou amerického prístupu k hudbe. Bolo to počuť u Beach Boys, k dokonalosti to priviedol Frank Zappa, dobrým príkladom by mohol byť aj v predchádzajúcom článku spomínaný dirigent a „hudobný vychovávateľ“ Leonard Bernstein.
Viedenský koncert otvorila kapela Frog Eyes, ktorej osou je manželský pár Melanie Campbell (bicie) a Spencer Krug (gitara a spev). Komplikovane vystavané piesne, občas takmer s ruskou melodikou, intenzívny spev,... Dobrý začiatok. Vzápätí jeden z dvoch vrcholov večera: po bokoch pódia stoja dievčatá s výrazom unudených gymnazistiek, ktoré profesor prinútil účinkovať na nejakom blbom koncerte. Jedna má na pleci gitaru, druhá basu. V strede splašene pobehuje excentrický elegán s pohľadom excitovaného šialenca. Tak som si veru skupinu Dirty Projectors nepredstavoval. Elegán (Dave Longstreth) odpočítal na štyri – a mne padla sánka. Z dievčat sa vykľuli speváčky s anjelsky zafarbenými, mimozemsky čistými a hlavne neuveriteľne silnými hlasmi. Pod Longstrethovou taktovkou kapela odohrala zappovsky komplikované, no pritom ľahko stráviteľné piesne s nepravidelnými rytmami, v ktorých sa striedali hlukové steny s lahodnými akustickými baladami a orgiastickými trojhlasnými chorálmi. Energia ako pri štiepení atómového jadra, hudobná dokonalosť, duša striedavo drásaná a hladená. Každý, kto by vystúpil po Dirty Projectors, by to mal ťažké. Pesničkárovi Benovi Chasnemu v sprievode gitarovej noisemakerky nepomohol ani výborný názov (Six Organs of Admittance), či povesť vychyteného koncertného gitaristu: hluková šeď po pár minútach nudila, falošný spev nútil na ústup na čerstvý vzduch.
Občerstvený prechádzkou po areáli Areny som pripravený na druhý vrchol: Deerhoof. Dvaja gitaristi, bubeník a maličká basgitaristka Satomi. Hudba, ktorá našincovi pripomenie slávny Dunaj s Ivou Bittovou: podobná virtuozita, podobné hudobné bláznovstvá, len v prípade Deerhoof oveľa viac radosti. Vysokorýchlostné unisona, zahustené harmónie, neurotické explózie bicích. V jednej chvíli hardcore, vzápätí čarodejnícke zvukové koláže, čo sa alchymisticky menia na krásne melódie, ktoré Satomi presne intonuje svojim čistým, detským hlasom.
Headlinerom koncertu bol, pochopiteľne, Owen Pallett, alias Fanial Fantasy. Keby hral prvý, bolo by to výborné. Keďže hral posledný, po hudobných orgiách Dirty Projectors a Deerhoof, jeho vystúpenie príliš nezaujalo. Owen hrá na husliach, ktoré si na začiatku každej skladby postupne nasampluje, čím získa zvuk celkom slušného komorného orchestra. No a potom nad tým všetkým spieva. Príjemné, pekné, pôsobivé. V sále sa však nedá dýchať a od dymu človeka pália oči. Odchod je jediným riešením.
Americká scéna je zaujímavá, bohatá a poriadne uletená. Minimum čiernej. Maximum všetkého ostatného.
Maximum Black Festival, 28. február 2008, Arena, Viedeň.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.