Preto vždy, keď čítam presvedčeného ateistu, ako píše o svojej obrovskej spokojnosti, že nie je súčasťou žiadneho náboženského blúznenia, pripadá mi to, akoby človek velebil miestnosť s nízkym stropom, o ktorú si denne tlčie hlavu. Prekladateľka a literárna teoretička Michaela Jurovská kdesi napísala, že ľudia z chudobných a tradične nevzdelaných oblastí sa po štúdiách oddávajú až prílišnej fascinácii racionalitou. Preto v našich akademických končinách vládne taký strach z tvorby, ktorá je intuitívna, citová, iracionálna. A to platí aj o viere a strachu z nej. Aj ten horlivý ateizmus je stále len nepodarený útek z blata rodnej obce. Sú však duchovia, čo ho prekonali. Myslím na Tatarku a na jeho vieru ako vrúcnu, otvorenú náruč, čo sa valí ako potok z každej nadpozemskej vety, čo napísal. Človek cíti úľavu v objatí takých viet. Žeby spásu? Neverím v posmrtný život s tým istým pozemským vedomím. Neviem, nedokážem tomu uveriť. Ale verím, že energia sa nestráca, že dobro sa kdesi v poslednom možnom vesmíre spája v jeden celok a každá krásna a dobrá myšlienka má zmysel, aj keby ostala nevyslyšaná. Našťastie, zapísaných ich je mnoho. Aj Ewa Lipska má o tom báseň: Živí sú netrpezliví: „Urob konečne niečo./ Živí sú netrpezliví.// Pred všetkými skrývam tvoju smrť.// Ďalej sa spolu/ zúčastňujeme veľkých banketov.// Stieram všetky stopy/ za cintorínskou bránou.// Never smrti.// Večný odpočinok/ to sú iba prázdniny.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.