Ročné dievčatko Divine žije vo štvrti Luzon v meste Ángeles a netuší, aké očakávania do jej príchodu na svet kedysi vkladala jej matka. Austrálčan, s ktorým mala krátkodobý vzťah, si ju našiel na internete a chvíľu s ňou žil svoj sen o peknej, poddajnej Ázijčanke. Divinina matka si zase pestovala nádej, že s bielym partnerom sa jej podarí získať lepšie postavenie. Rozišli sa – aj keď ona mu stále posiela dcérkine fotografie.
Dnes malú Divine, ktorá má výrazne bielu pokožku, vychovávajú starí rodičia. Matka pracuje v bare a nemá na dcérku dosť času. Otec je v Austrálii, na rodinu neplatí a dievčatko od neho nemôže očakávať vôbec nič.
.máš matku prostitútku!
Portrét Divine vznikol počas projektu, ktorý na Filipínach realizovali nemeckí fotografi Insa Hagemann a Stefan Finger. Zhovárali sa s deťmi aj ich matkami, zachytávali rodiny v každodenných situáciách a za svoju prácu získali ocenenie „UNICEF fotografia roka“. Ich nevtieravý prístup a jedinečná autorská vízia prispeli k portrétom, z ktorých dýcha láska i melanchólia.
Osemročný James sa od svojich rovesníkov líši na prvý pohľad tmavou pleťou. Jeho otec je Američan, vojak, ktorý tu slúžil na vojenskej základni. Každý, kto Jamesa vidí, odhadne z jeho výzoru aj „profesiu“ jeho matky. Tu je to jednoducho tak – keď má žena dieťa s cudzincom, okolie ju automaticky považuje za prostitútku.
Dvadsaťročný William je tiež synom vojaka, Američana s nemeckými koreňmi, ktorý bol pred dvoma desaťročiami na americkej vojenskej základni na Filipínach. Má ešte nevlastného brata, s ktorým býva za matkiným domom v meste Olongapo.
Hanna Maria má sedem rokov a v podstate šťastie. Žije vo funkčnej rodine s matkou, otčimom a troma nevlastnými súrodencami. Jej matka ani nevie, ako sa volá Hannin otec – je to pre ňu len muž, s ktorým sa zoznámila v bare a strávili spolu jedinú noc.
Osemročná Mary Grace má bielu pokožku a krásne husté vlasy. Je to dieťa ako obrázok, dalo by sa povedať, že vyzerá ako ukážkové spojenie toho najkrajšieho, čo ponúkajú ázijské a európske gény. Dievčatko však so svojím výzorom spokojné nie je. Každý na prvý pohľad vidí, že je dieťaťom z nelegitímneho zväzku.
Rovnako ako ona sú dnes na tom tisíce detí na Filipínach. A pritom nie všetky boli splodené počas obchodnej transakcie. Príkladom je Alana. Tá má dnes dvanásť rokov a na svojho otca si prakticky nepamätá. Pred desiatimi rokmi opustil jej matku, s ktorou bol legálne zosobášený, a k dcére sa nehlási. Alana vyrastá s matkou a dvoma nevlastnými sestrami v Castillejos.
.smútok v meste zábavy
Prostitúcia patrí k pilierom – hoci tieňovým – filipínskej ekonomiky. Oficiálne ilegálna činnosť, ktorá sa podľa zákona proti obchodovaniu s ľuďmi trestá až doživotím, tu zamestnáva – či skôr vykorisťuje – až 800-tisíc ľudí.
Metropolou sexuálneho priemyslu je mesto Ángeles. Prostitúcia je v tejto vysoko urbanizovanej metropole všeobecne tolerovaná, svoje telá tu predávajú aj trinásťročné dievčatá, ktoré rodina prinútila, aby takouto „prácou“ prispievali do domáceho rozpočtu. Ale sú tu, paradoxne, aj dievčatá, ktoré z domu utiekli práve pred sexuálnym násilím – aby nakoniec skončili ako novodobé otrokyne v „baroch“ a iných „podnikoch“. Hoci získali pravidelný príjem, vymieňajú zaň vlastnú dôstojnosť.
Väčšina filipínskych prostitútok pri anonymných prieskumoch uvádza, že musí svojím príjmom podporovať chudobných rodičov, súrodencov, ale aj manželov či partnerov. Len dve percentá z nich sa chvália, že je to ľahká práca a vyhovuje im. Zato vyše tretina prostitútok priznáva, že musí znášať násilie či už zo strany polície, alebo gangstrov. Prieskum, ktorý urobila International Labor Organization, ukázal, že okolo dvadsať percent z filipínskych prostitútok trpí výčitkami svedomia, pretože sex s klientmi stále vnímajú ako hriech. Na otázku, ako sa psychicky cítia pri styku s klientom, polovica odvetila, že necítia vôbec nič, a druhá polovica, že cítia smútok.
Nijaký z týchto údajov nenájdete vo filipínskych sprievodcoch, kde sa Ángeles označuje ako „Entertainment City“ – mesto zábavy.
Tú si na Filipíny prichádzajú vychutnávať muži, ktorí by mohli byť podľa veku otcami či starými otcami mnohým mladistvým prostitútkam. Je im úplne jedno, že majú neraz sexuálny styk s maloletými a pravdepodobne sa vôbec nepovažujú za pedofilov – veď sa prišli len dovolenkovo pobaviť. Sú to Američania aj Západoeurópania, Nemci, Briti, Íri... Niektorí z nich tu už stihli rozšíriť aj svoje gény, no o osud detí, ktoré splodili, sa nezaujímajú.
Lenže ich potomkovia na nich myslia. „Tieto deti snívajú o rodinnom živote s otcom,“ hovoria autori fotografií. „Všetky, bez ohľadu na to, či ich otec chodil s ich matkou niekoľko týždňov, alebo spolu strávili len jednu noc v bare, alebo či je doma dokonca ženatý.“
Knižný projekt, ktorý na základe fotografií Insy Hagermannovej a Stefana Fingera vznikol, sa nazýva Wanna have Love?! a objednať si ho možno už dnes na internetovej stránke www.wannahavelove.de . Zisk z predaja pôjde na konto organizácie PREDA, ktorá sa venuje záchrane dievčat a žien z osídiel sexbiznisu.
.koľko percent sexturistov
„Vieme, že štyridsať percent mužov zo zahraničia, ktorí prichádzajú na Filipíny, a sú medzi nimi aj Američania, sem idú za sexuálnou turistikou,“ povedal na verejnom podujatí americký veľvyslanec na Filipínach Harry Thomas Jr. „Nie je to nič, na čo by som bol hrdý. Na to by ste ani vy (Filipínci) nemali byť hrdí,“ dodal. Jeho vyjadrenie spôsobilo škandál a musel sa ospravedlniť – neodvolal však základné tvrdenie, len pripustil, že nemal použiť presné číslo, keďže ho nevie štatisticky doložiť.
Už tento spor poukázal na základný problém – je ťažké zistiť presné údaje a filipínska vláda podľa všetkého nemá ani záujem po nich pátrať. Sexuálnu turistiku síce vláda oficiálne odsudzuje, ale obáva sa, aby príliš otvoreným bojom proti nej nepotopila filipínsky cestovný ruch.
Na nižšej úrovni, najmä v radoch polície a miestnej samosprávy, pritom bujnie korupcia spojená s prostitúciou. Nie sú výnimkou prípady, keď policajti alebo miestni úradníci priamo vyhľadávajú a „ochraňujú“ prostitútky. Samozrejme, nerobia to zadarmo. A Filipíny zostávajú mekkou pochybnej zábavy, ktorej obete len pribúdajú.
Dnes malú Divine, ktorá má výrazne bielu pokožku, vychovávajú starí rodičia. Matka pracuje v bare a nemá na dcérku dosť času. Otec je v Austrálii, na rodinu neplatí a dievčatko od neho nemôže očakávať vôbec nič.
.máš matku prostitútku!
Portrét Divine vznikol počas projektu, ktorý na Filipínach realizovali nemeckí fotografi Insa Hagemann a Stefan Finger. Zhovárali sa s deťmi aj ich matkami, zachytávali rodiny v každodenných situáciách a za svoju prácu získali ocenenie „UNICEF fotografia roka“. Ich nevtieravý prístup a jedinečná autorská vízia prispeli k portrétom, z ktorých dýcha láska i melanchólia.
Osemročný James sa od svojich rovesníkov líši na prvý pohľad tmavou pleťou. Jeho otec je Američan, vojak, ktorý tu slúžil na vojenskej základni. Každý, kto Jamesa vidí, odhadne z jeho výzoru aj „profesiu“ jeho matky. Tu je to jednoducho tak – keď má žena dieťa s cudzincom, okolie ju automaticky považuje za prostitútku.
Dvadsaťročný William je tiež synom vojaka, Američana s nemeckými koreňmi, ktorý bol pred dvoma desaťročiami na americkej vojenskej základni na Filipínach. Má ešte nevlastného brata, s ktorým býva za matkiným domom v meste Olongapo.
Hanna Maria má sedem rokov a v podstate šťastie. Žije vo funkčnej rodine s matkou, otčimom a troma nevlastnými súrodencami. Jej matka ani nevie, ako sa volá Hannin otec – je to pre ňu len muž, s ktorým sa zoznámila v bare a strávili spolu jedinú noc.
Osemročná Mary Grace má bielu pokožku a krásne husté vlasy. Je to dieťa ako obrázok, dalo by sa povedať, že vyzerá ako ukážkové spojenie toho najkrajšieho, čo ponúkajú ázijské a európske gény. Dievčatko však so svojím výzorom spokojné nie je. Každý na prvý pohľad vidí, že je dieťaťom z nelegitímneho zväzku.
Rovnako ako ona sú dnes na tom tisíce detí na Filipínach. A pritom nie všetky boli splodené počas obchodnej transakcie. Príkladom je Alana. Tá má dnes dvanásť rokov a na svojho otca si prakticky nepamätá. Pred desiatimi rokmi opustil jej matku, s ktorou bol legálne zosobášený, a k dcére sa nehlási. Alana vyrastá s matkou a dvoma nevlastnými sestrami v Castillejos.
.smútok v meste zábavy
Prostitúcia patrí k pilierom – hoci tieňovým – filipínskej ekonomiky. Oficiálne ilegálna činnosť, ktorá sa podľa zákona proti obchodovaniu s ľuďmi trestá až doživotím, tu zamestnáva – či skôr vykorisťuje – až 800-tisíc ľudí.
Metropolou sexuálneho priemyslu je mesto Ángeles. Prostitúcia je v tejto vysoko urbanizovanej metropole všeobecne tolerovaná, svoje telá tu predávajú aj trinásťročné dievčatá, ktoré rodina prinútila, aby takouto „prácou“ prispievali do domáceho rozpočtu. Ale sú tu, paradoxne, aj dievčatá, ktoré z domu utiekli práve pred sexuálnym násilím – aby nakoniec skončili ako novodobé otrokyne v „baroch“ a iných „podnikoch“. Hoci získali pravidelný príjem, vymieňajú zaň vlastnú dôstojnosť.
Väčšina filipínskych prostitútok pri anonymných prieskumoch uvádza, že musí svojím príjmom podporovať chudobných rodičov, súrodencov, ale aj manželov či partnerov. Len dve percentá z nich sa chvália, že je to ľahká práca a vyhovuje im. Zato vyše tretina prostitútok priznáva, že musí znášať násilie či už zo strany polície, alebo gangstrov. Prieskum, ktorý urobila International Labor Organization, ukázal, že okolo dvadsať percent z filipínskych prostitútok trpí výčitkami svedomia, pretože sex s klientmi stále vnímajú ako hriech. Na otázku, ako sa psychicky cítia pri styku s klientom, polovica odvetila, že necítia vôbec nič, a druhá polovica, že cítia smútok.
Nijaký z týchto údajov nenájdete vo filipínskych sprievodcoch, kde sa Ángeles označuje ako „Entertainment City“ – mesto zábavy.
Tú si na Filipíny prichádzajú vychutnávať muži, ktorí by mohli byť podľa veku otcami či starými otcami mnohým mladistvým prostitútkam. Je im úplne jedno, že majú neraz sexuálny styk s maloletými a pravdepodobne sa vôbec nepovažujú za pedofilov – veď sa prišli len dovolenkovo pobaviť. Sú to Američania aj Západoeurópania, Nemci, Briti, Íri... Niektorí z nich tu už stihli rozšíriť aj svoje gény, no o osud detí, ktoré splodili, sa nezaujímajú.
Lenže ich potomkovia na nich myslia. „Tieto deti snívajú o rodinnom živote s otcom,“ hovoria autori fotografií. „Všetky, bez ohľadu na to, či ich otec chodil s ich matkou niekoľko týždňov, alebo spolu strávili len jednu noc v bare, alebo či je doma dokonca ženatý.“
Knižný projekt, ktorý na základe fotografií Insy Hagermannovej a Stefana Fingera vznikol, sa nazýva Wanna have Love?! a objednať si ho možno už dnes na internetovej stránke www.wannahavelove.de . Zisk z predaja pôjde na konto organizácie PREDA, ktorá sa venuje záchrane dievčat a žien z osídiel sexbiznisu.
.koľko percent sexturistov
„Vieme, že štyridsať percent mužov zo zahraničia, ktorí prichádzajú na Filipíny, a sú medzi nimi aj Američania, sem idú za sexuálnou turistikou,“ povedal na verejnom podujatí americký veľvyslanec na Filipínach Harry Thomas Jr. „Nie je to nič, na čo by som bol hrdý. Na to by ste ani vy (Filipínci) nemali byť hrdí,“ dodal. Jeho vyjadrenie spôsobilo škandál a musel sa ospravedlniť – neodvolal však základné tvrdenie, len pripustil, že nemal použiť presné číslo, keďže ho nevie štatisticky doložiť.
Už tento spor poukázal na základný problém – je ťažké zistiť presné údaje a filipínska vláda podľa všetkého nemá ani záujem po nich pátrať. Sexuálnu turistiku síce vláda oficiálne odsudzuje, ale obáva sa, aby príliš otvoreným bojom proti nej nepotopila filipínsky cestovný ruch.
Na nižšej úrovni, najmä v radoch polície a miestnej samosprávy, pritom bujnie korupcia spojená s prostitúciou. Nie sú výnimkou prípady, keď policajti alebo miestni úradníci priamo vyhľadávajú a „ochraňujú“ prostitútky. Samozrejme, nerobia to zadarmo. A Filipíny zostávajú mekkou pochybnej zábavy, ktorej obete len pribúdajú.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.