.je to mrazivé biele miesto v histórii. Petržalka v rokoch 1938 až 1945 patrila v dôsledku Mníchovskej dohody Nemeckej ríši a volala sa Engerau. Prevažnú časť jej obyvateľstva tvorili Nemci, ale aj Maďari a Slováci. Ku koncu vojny tu v decembri 1944 na šiestich miestach nacisti zriadili pracovný tábor pre približne 1 730 až 2 000 (presný údaj dodnes nie je známy) maďarských Židov, ktorí budovali tzv. juhovýchodný obranný val. V krutých podmienkach a vinou brutality rakúskych dozorcov z radov nacistickej strany NSDAP a jej ozbrojenej päste SA tu zahynulo približne 500 týchto väzňov (presný údaj dodnes nie je známy).
.naša história
Zo života v tábore sa nezachovala nijaká fotografia a zo všetkých šiestich miest, kde sa tábor nachádzal, stojí iba pôvodná maštaľ dnešnej reštaurácie a penziónu Leberfinger. Ostatné objekty tábora padli za obeť výstavbe najväčšieho sídliska v strednej Európe, nákupného centra, diaľnice či výstavného areálu. Nič sa nezachovalo ani z budovania juhovýchodného obranného valu. Pamäť, aspoň tá hmotná a viditeľná, sa tak vymazala. Súčasnú podobu bývalých miest tábora zaznamenala na výstave pôvodom holandská fotografka Illah Van Oijen.
Zložité bolo aj zistiť, kde sa vlastne tábor nachádzal. „Pokúsili sme sa na základe súdnych spisov zachytiť topografiu tábora, kde sa presne nachádzali podtábory. Nebolo to ľahké, zo starej Petržalke počas vojny neexistuje mapa. Na základe výpovedí svedkov počas povojnových súdnych procesov sme sa usilovali stotožniť niektoré ulice. Pomohli sme si porovnávaním s údajmi zo sčítania obyvateľstva z rokov 1930 a 1939. Tak napríklad, ak sa na súdoch spomína pani, ktorá údajne žila v susedstve jedného z podtáborov a podľa sčítania sme zistili, že bývala na Wiesengasse, tak sme vedeli, že to je dnes Jaroslavova ulica,“ uvádza pre .týždeň riaditeľ ŽKM Maroš Borský.
V roku 1945 sa Petržalka vrátila do obnoveného Československa. Exhumácie obetí tábora v masových hroboch ukázali na hrôzy, ktoré sa udiali na dohľad z Bratislavského hradu. Potom na desiatky rokov tento príbeh zmizol z našej kolektívnej pamäti. To iba na cintoríne v Petržalke stál od roku 1958 pamätník, ktorý pripomínal 497 obetí tábora. Stretávali sa pri ňom členovia židovskej komunity a odbojári. Inak nič, ticho. Áno, obete aj páchatelia boli občania cudzích štátov. Je to teda „naša“ alebo „ich“ história? Určite naša, spoločná. Slovenská, rakúska aj maďarská. Postupujme teda po časovej osi tohto zabudnutého príbehu.
.najhorší tábor zo všetkých
Na jar 1944 už bolo Maďarsko, dovtedy samostatný štát blízky tretej ríši, okupované Nemeckom. Regenta Miklósa Horthyho, ktorý masové deportácie do koncentračných táborov nepripustil, vystriedala otvorene fašistická Strana šípových krížov na čele s Ferencom Szálasim. Najmä pre maďarských Židov nastalo peklo: do marca 1945 ich nyilašovci, ako sa nazývali, zavraždili 50-tisíc. S podporou nemeckých úradov pri deportáciách do Auschwitzu zavraždili celkovo asi pol milióna Židov.
V novembri 1944 maďarské úrady transportovali do susedného Rakúska, ktoré bolo od roku 1938 súčasťou Nemeckej ríše, 70-tisíc židovských mužov. Asi polovica z nich bola nasadená na budovanie tzv. juhovýchodného obranného valu, ktorý mal zabrániť postupu Červenej armády. Už vtedy bolo zrejmé, že ide o zúfalý a neefektívny krok. Na celej obrannej línii – Engerau bol jej najsevernejší bod – vzniklo dvesto nacistických pracovných táborov. Riadila ich Organizácia Todt. „Dodnes nepoznáme presné číslo obetí týchto táborov. Uvádza sa, že zahynuli asi dve tretiny z 35-tisíc väznených a nasadených maďarských Židov,“ hovorí pre .týždeň Claudia Kuretsidis-Haider, riaditeľka Ústredného rakúskeho výskumného centra povojnovej justície, ktorá v tomto príbehu pred tromi desiatkami rokov objavila spisy povojnovej rakúskej justície. Vychádzala pritom aj z bádania maďarského historika Szabolcsa Szitu, ktorý ako prvý v roku 1983, teda ešte za socializmu, publikoval práce o poslednej fáze holokaustu. Pred ľudovými súdmi vo Viedni sa v roku 1945 objavili velitelia a dozorcovia z týchto táborov, Engerau bol najhorší z nich. Tomu zodpovedá aj fakt, že tridsať percent z vykonaných trestov smrti v Rakúsku za nacistické zločiny, to znamená deväť z tridsiatich, sú tresty za zločiny v Engerau. Rakúskou verejnou mienkou po vojne otriasli široko medializované príbehy piatich engerauských procesov, pri ktorých súdili dvadsať veliteľov a dozorcov tohto tábora z radov NSDAP a SA. Išlo o „obyčajných mužov“, pôvodnou profesiou kuchárov, maliarov či mäsiarov. Horlivo slúžili nacizmu, mnohí pre vyšší vek alebo zlý zdravotný stav nenarukovali do ozbrojených síl Wehrmachtu. O to viac si na väzňoch tábora ukájali svoje sadistické chúťky. Po vojne sa skrývali alebo pokojne žili, často priamo vo Viedni.
.aký tábor?
Vráťme sa do roku 1944. V priebehu decembra prišlo vlakmi alebo pešo do Engerau 1 730 až 2 000 maďarských židovských mužov. Podľa súdnych spisov povojnových viedenských ľudových súdov boli rozdelení do šiestich podtáborov v už existujúcich objektoch: Auliesel (Starý Háj), Fürst, Schinawek (miesta lokalizované v dnešnom areáli Incheby), Wiesengasse (Jaroslavova ulica), Leberfinger, Bahnhofstrasse (Nádražná ulica) a Krankenrevier, teda ošetrovňa v časti firmy Harsch na spracovanie dreva (v súčasnosti tiež areál Incheby). Tábor nemal klasickú, všeobecne známu podobu koncentráku ako povedzme Auschwitz, teda drevené baraky a ostnatý drôt nabitý elektrinou okolo. Niektorí väzni dokonca bývali na povalách v domoch obyvateľov Engerau, ktorí im poskytovali slamu na zohriatie alebo elektrinu. V jednom z objektov ich bolo toľko, že museli spať posediačky. Pravda, boli aj príklady náznaku ľudskosti. „Veliteľom podtábora na Bahnhofstrasse, kde väzni bývali v domoch obyvateľov Engerau, bol viedenský železničiar Walter Haury. Po vojne ho súd oslobodil, samotní väzni vypovedali v jeho prospech. Haury presvedčil miestnych, aby väzňom na povaly zaviedli elektrinu. Nechcete azda, aby vám zhoreli domy od sviečok, argumentoval. Podobne ich presvedčil, aby väzňom zohrievali vodu na udržiavanie hygieny s tým, že azda nechcú, aby mali zavšivavený celý dom,“ hovorí Borský.
Etnologička Monika Vrzgulová dvadsať rokov skúma holokaust a tiež sa podieľa na tejto výstave a katalógu. Napriek tomu, že malo ísť o pracovný tábor, hovorí o Engerau ako o koncentračnom tábore. „Hroznými podmienkami napĺňal Engerau definíciu koncentračného tábora,“ tvrdí Monika Vrzgulová. „Pre mňa to bola špeciálna téma. Prvýkrát som bola konfrontovaná s fenoménom geta, s tým, že väzni žili v tesnej blízkosti obyvateľov alebo dokonca v ich stodolách, pivniciach alebo na povalách. Vtedy sa opäť ukázalo, že hraničná situácia, akou holokaust a vojna nepochybne boli, preverí to, čo v nás je. Mnohí obyvatelia svojou pomocou väzňom, keď im dali kúsok jedla alebo horúcu vodu, riskovali.“
Väzni boli nasadení na ťažkú prácu, v mrazoch kopali obranný protitankový val. Podvyživení a zavšivavení bývali v neľudských podmienkach v stodolách, v maštaliach či v iných objektoch. Mnohí, ktorí to zdravotne nevydržali, boli zastrelení alebo na smrť ubití priamo v tábore opitými dozorcami. Ostatných zabili počas Pochodu smrti 29. marca, keď pred príchodom Červenej armády dozorcovia evakuovali tábor. Väzni z Engerau išli sedemnásť kilometrov pešo do rakúskej dedinky Bad Deutch-Altenburg, kde sa na Dunaji nalodili a pokračovali do koncentračného tábora v Mauthausene.
.obete a páchatelia
Už krátko po vojne exhumovali obete z Engerau, o prípade informovali denníky Čas a Pravda. Pod nánosom ďalších udalostí táto téma čoskoro upadla do zabudnutia. Až v roku 1965 ju objavili dvaja novinári z Večerníka, Tibor Michal a Martin Hric, ktorí napísali dvojdielnu reportáž. Tá sa začína hrôzostrašnými spomienkami robotníka Štefana Knežíka z vtedajšej Semperitky, ktorý videl na Veľký piatok 1945 pri ceste telá zavraždených mužov z tábora Engerau. „Pri príležitosti 20. výročia oslobodenia Bratislavy sme s kolegom Hricom hľadali nejakú originálnu tému,“ spomína pre .týždeň Michal. „Obrátili sme sa na viacero múdrych ľudí, nikto ale o tábore Engerau nič nevedel. Potom ktosi poznamenal, že v Petržalke bol za vojny nejaký tábor. Išli sme za starými Petržalčanmi, ale tí vedeli iba o zbernom tábore pre Nemcov a Maďarov, ktorých po vojne odsunuli. Asi vďaka intuícii sme sa potom dostali k hrobárovi Leopoldovi Prepelicovi. Boli sme prví novinári, ktorí ho navštívili. On nám otvoril oči. Ukázal nám miesta, kde bol tábor Engerau, dokonca mal odložené osobné veci väzňov, ktoré sa neskôr stali súčasťou tzv. Bárkányovej zbierky. Preživších väzňov tábora sme vtedy nenašli, no vďaka kolegom novinárom z Budapešti sme získali príbehy troch z nich.“
Žiaľ, objavné reportáže vo Večerníku nevyvolali ani v roku 1965 nijakú spoločenskú odozvu. To trvalo aj v polovici 90. rokov, keď vyšiel na tému tábora Engerau článok od Ľudovíta Dojča v časopise Fragment. Od tej doby nebolo nič. Ak, pravda, nepočítame každoročné spomienky pri pamätníku na petržalskom cintoríne. Po roku 2000 na toto miesto z iniciatívy pani Kuretsidis-Haider prichádzali na pietnu spomienku desiatky hostí z Rakúska. Téma Engerau sa tak stala súčasťou verejnej diskusie v našej susednej krajine, ktorá sa dlho považovala iba za obeť, nie za páchateľa z éry národného socializmu. „K nášmu vyrovnaniu sa s minulosťou prispelo v druhej polovici 80. rokov aj zvolenie Kurta Waldheima, ktorý bol predtým generálny tajomník OSN, za spolkového prezidenta. Dokumenty z archívov preukázali, že zatajoval svoju nacistickú minulosť. Za vojny slúžil ako člen SA a Wehrmachtu v Grécku. Neskôr tvrdil, že nevedel o deportáciách 50-tisíc tamojších Židov. Nebol síce do nich priamo zapojený, ale bol v pozícii, že musel o nich vedieť. Mnohí Rakúšania vtedy povedali, že ho zvolia napriek tomu. Pretože bol podľa nich iba obyčajný vojak,“ dodáva pre .týždeň Kuretsidis-Haider.
Na tomto projekte so Židovským komunitným múzeom spolupracovali Dokumentačné centrum holokaustu, Slovenský národný archív a Bratislavský samosprávny kraj.
.naša história
Zo života v tábore sa nezachovala nijaká fotografia a zo všetkých šiestich miest, kde sa tábor nachádzal, stojí iba pôvodná maštaľ dnešnej reštaurácie a penziónu Leberfinger. Ostatné objekty tábora padli za obeť výstavbe najväčšieho sídliska v strednej Európe, nákupného centra, diaľnice či výstavného areálu. Nič sa nezachovalo ani z budovania juhovýchodného obranného valu. Pamäť, aspoň tá hmotná a viditeľná, sa tak vymazala. Súčasnú podobu bývalých miest tábora zaznamenala na výstave pôvodom holandská fotografka Illah Van Oijen.
Zložité bolo aj zistiť, kde sa vlastne tábor nachádzal. „Pokúsili sme sa na základe súdnych spisov zachytiť topografiu tábora, kde sa presne nachádzali podtábory. Nebolo to ľahké, zo starej Petržalke počas vojny neexistuje mapa. Na základe výpovedí svedkov počas povojnových súdnych procesov sme sa usilovali stotožniť niektoré ulice. Pomohli sme si porovnávaním s údajmi zo sčítania obyvateľstva z rokov 1930 a 1939. Tak napríklad, ak sa na súdoch spomína pani, ktorá údajne žila v susedstve jedného z podtáborov a podľa sčítania sme zistili, že bývala na Wiesengasse, tak sme vedeli, že to je dnes Jaroslavova ulica,“ uvádza pre .týždeň riaditeľ ŽKM Maroš Borský.
V roku 1945 sa Petržalka vrátila do obnoveného Československa. Exhumácie obetí tábora v masových hroboch ukázali na hrôzy, ktoré sa udiali na dohľad z Bratislavského hradu. Potom na desiatky rokov tento príbeh zmizol z našej kolektívnej pamäti. To iba na cintoríne v Petržalke stál od roku 1958 pamätník, ktorý pripomínal 497 obetí tábora. Stretávali sa pri ňom členovia židovskej komunity a odbojári. Inak nič, ticho. Áno, obete aj páchatelia boli občania cudzích štátov. Je to teda „naša“ alebo „ich“ história? Určite naša, spoločná. Slovenská, rakúska aj maďarská. Postupujme teda po časovej osi tohto zabudnutého príbehu.
.najhorší tábor zo všetkých
Na jar 1944 už bolo Maďarsko, dovtedy samostatný štát blízky tretej ríši, okupované Nemeckom. Regenta Miklósa Horthyho, ktorý masové deportácie do koncentračných táborov nepripustil, vystriedala otvorene fašistická Strana šípových krížov na čele s Ferencom Szálasim. Najmä pre maďarských Židov nastalo peklo: do marca 1945 ich nyilašovci, ako sa nazývali, zavraždili 50-tisíc. S podporou nemeckých úradov pri deportáciách do Auschwitzu zavraždili celkovo asi pol milióna Židov.
V novembri 1944 maďarské úrady transportovali do susedného Rakúska, ktoré bolo od roku 1938 súčasťou Nemeckej ríše, 70-tisíc židovských mužov. Asi polovica z nich bola nasadená na budovanie tzv. juhovýchodného obranného valu, ktorý mal zabrániť postupu Červenej armády. Už vtedy bolo zrejmé, že ide o zúfalý a neefektívny krok. Na celej obrannej línii – Engerau bol jej najsevernejší bod – vzniklo dvesto nacistických pracovných táborov. Riadila ich Organizácia Todt. „Dodnes nepoznáme presné číslo obetí týchto táborov. Uvádza sa, že zahynuli asi dve tretiny z 35-tisíc väznených a nasadených maďarských Židov,“ hovorí pre .týždeň Claudia Kuretsidis-Haider, riaditeľka Ústredného rakúskeho výskumného centra povojnovej justície, ktorá v tomto príbehu pred tromi desiatkami rokov objavila spisy povojnovej rakúskej justície. Vychádzala pritom aj z bádania maďarského historika Szabolcsa Szitu, ktorý ako prvý v roku 1983, teda ešte za socializmu, publikoval práce o poslednej fáze holokaustu. Pred ľudovými súdmi vo Viedni sa v roku 1945 objavili velitelia a dozorcovia z týchto táborov, Engerau bol najhorší z nich. Tomu zodpovedá aj fakt, že tridsať percent z vykonaných trestov smrti v Rakúsku za nacistické zločiny, to znamená deväť z tridsiatich, sú tresty za zločiny v Engerau. Rakúskou verejnou mienkou po vojne otriasli široko medializované príbehy piatich engerauských procesov, pri ktorých súdili dvadsať veliteľov a dozorcov tohto tábora z radov NSDAP a SA. Išlo o „obyčajných mužov“, pôvodnou profesiou kuchárov, maliarov či mäsiarov. Horlivo slúžili nacizmu, mnohí pre vyšší vek alebo zlý zdravotný stav nenarukovali do ozbrojených síl Wehrmachtu. O to viac si na väzňoch tábora ukájali svoje sadistické chúťky. Po vojne sa skrývali alebo pokojne žili, často priamo vo Viedni.
.aký tábor?
Vráťme sa do roku 1944. V priebehu decembra prišlo vlakmi alebo pešo do Engerau 1 730 až 2 000 maďarských židovských mužov. Podľa súdnych spisov povojnových viedenských ľudových súdov boli rozdelení do šiestich podtáborov v už existujúcich objektoch: Auliesel (Starý Háj), Fürst, Schinawek (miesta lokalizované v dnešnom areáli Incheby), Wiesengasse (Jaroslavova ulica), Leberfinger, Bahnhofstrasse (Nádražná ulica) a Krankenrevier, teda ošetrovňa v časti firmy Harsch na spracovanie dreva (v súčasnosti tiež areál Incheby). Tábor nemal klasickú, všeobecne známu podobu koncentráku ako povedzme Auschwitz, teda drevené baraky a ostnatý drôt nabitý elektrinou okolo. Niektorí väzni dokonca bývali na povalách v domoch obyvateľov Engerau, ktorí im poskytovali slamu na zohriatie alebo elektrinu. V jednom z objektov ich bolo toľko, že museli spať posediačky. Pravda, boli aj príklady náznaku ľudskosti. „Veliteľom podtábora na Bahnhofstrasse, kde väzni bývali v domoch obyvateľov Engerau, bol viedenský železničiar Walter Haury. Po vojne ho súd oslobodil, samotní väzni vypovedali v jeho prospech. Haury presvedčil miestnych, aby väzňom na povaly zaviedli elektrinu. Nechcete azda, aby vám zhoreli domy od sviečok, argumentoval. Podobne ich presvedčil, aby väzňom zohrievali vodu na udržiavanie hygieny s tým, že azda nechcú, aby mali zavšivavený celý dom,“ hovorí Borský.
Etnologička Monika Vrzgulová dvadsať rokov skúma holokaust a tiež sa podieľa na tejto výstave a katalógu. Napriek tomu, že malo ísť o pracovný tábor, hovorí o Engerau ako o koncentračnom tábore. „Hroznými podmienkami napĺňal Engerau definíciu koncentračného tábora,“ tvrdí Monika Vrzgulová. „Pre mňa to bola špeciálna téma. Prvýkrát som bola konfrontovaná s fenoménom geta, s tým, že väzni žili v tesnej blízkosti obyvateľov alebo dokonca v ich stodolách, pivniciach alebo na povalách. Vtedy sa opäť ukázalo, že hraničná situácia, akou holokaust a vojna nepochybne boli, preverí to, čo v nás je. Mnohí obyvatelia svojou pomocou väzňom, keď im dali kúsok jedla alebo horúcu vodu, riskovali.“
Väzni boli nasadení na ťažkú prácu, v mrazoch kopali obranný protitankový val. Podvyživení a zavšivavení bývali v neľudských podmienkach v stodolách, v maštaliach či v iných objektoch. Mnohí, ktorí to zdravotne nevydržali, boli zastrelení alebo na smrť ubití priamo v tábore opitými dozorcami. Ostatných zabili počas Pochodu smrti 29. marca, keď pred príchodom Červenej armády dozorcovia evakuovali tábor. Väzni z Engerau išli sedemnásť kilometrov pešo do rakúskej dedinky Bad Deutch-Altenburg, kde sa na Dunaji nalodili a pokračovali do koncentračného tábora v Mauthausene.
.obete a páchatelia
Už krátko po vojne exhumovali obete z Engerau, o prípade informovali denníky Čas a Pravda. Pod nánosom ďalších udalostí táto téma čoskoro upadla do zabudnutia. Až v roku 1965 ju objavili dvaja novinári z Večerníka, Tibor Michal a Martin Hric, ktorí napísali dvojdielnu reportáž. Tá sa začína hrôzostrašnými spomienkami robotníka Štefana Knežíka z vtedajšej Semperitky, ktorý videl na Veľký piatok 1945 pri ceste telá zavraždených mužov z tábora Engerau. „Pri príležitosti 20. výročia oslobodenia Bratislavy sme s kolegom Hricom hľadali nejakú originálnu tému,“ spomína pre .týždeň Michal. „Obrátili sme sa na viacero múdrych ľudí, nikto ale o tábore Engerau nič nevedel. Potom ktosi poznamenal, že v Petržalke bol za vojny nejaký tábor. Išli sme za starými Petržalčanmi, ale tí vedeli iba o zbernom tábore pre Nemcov a Maďarov, ktorých po vojne odsunuli. Asi vďaka intuícii sme sa potom dostali k hrobárovi Leopoldovi Prepelicovi. Boli sme prví novinári, ktorí ho navštívili. On nám otvoril oči. Ukázal nám miesta, kde bol tábor Engerau, dokonca mal odložené osobné veci väzňov, ktoré sa neskôr stali súčasťou tzv. Bárkányovej zbierky. Preživších väzňov tábora sme vtedy nenašli, no vďaka kolegom novinárom z Budapešti sme získali príbehy troch z nich.“
Žiaľ, objavné reportáže vo Večerníku nevyvolali ani v roku 1965 nijakú spoločenskú odozvu. To trvalo aj v polovici 90. rokov, keď vyšiel na tému tábora Engerau článok od Ľudovíta Dojča v časopise Fragment. Od tej doby nebolo nič. Ak, pravda, nepočítame každoročné spomienky pri pamätníku na petržalskom cintoríne. Po roku 2000 na toto miesto z iniciatívy pani Kuretsidis-Haider prichádzali na pietnu spomienku desiatky hostí z Rakúska. Téma Engerau sa tak stala súčasťou verejnej diskusie v našej susednej krajine, ktorá sa dlho považovala iba za obeť, nie za páchateľa z éry národného socializmu. „K nášmu vyrovnaniu sa s minulosťou prispelo v druhej polovici 80. rokov aj zvolenie Kurta Waldheima, ktorý bol predtým generálny tajomník OSN, za spolkového prezidenta. Dokumenty z archívov preukázali, že zatajoval svoju nacistickú minulosť. Za vojny slúžil ako člen SA a Wehrmachtu v Grécku. Neskôr tvrdil, že nevedel o deportáciách 50-tisíc tamojších Židov. Nebol síce do nich priamo zapojený, ale bol v pozícii, že musel o nich vedieť. Mnohí Rakúšania vtedy povedali, že ho zvolia napriek tomu. Pretože bol podľa nich iba obyčajný vojak,“ dodáva pre .týždeň Kuretsidis-Haider.
Na tomto projekte so Židovským komunitným múzeom spolupracovali Dokumentačné centrum holokaustu, Slovenský národný archív a Bratislavský samosprávny kraj.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.