.grant v súťaži Talenty novej Európy získajú každý rok len naozaj nadané decká. Ty si ten grant získal štyrikrát po sebe. To čím si tú porotu opakovane presvedčil, že stojí za to ťa podporovať?
Vždy im porozprávam o výkonoch, ktoré sa mi podarilo urobiť za predchádzajúci rok, a asi ich to presvedčí. Mne sa začalo tak viac dariť, keď som mal asi dvanásť rokov. Prekonal som tridsať slovenských rekordov v danej vekovej kategórii, ktoré dovtedy držal ešte Marcel Géry. O rok neskôr som znova prekonal tridsaťtri alebo tridsaťštyri rekordov. Potom som k slovenským rekordom a titulom majstra Slovenska pridal aj nejaké celkom úspešné zahraničné umiestnenia. Minulý rok sa mi ako jedinému chlapcovi zo Slovenska podarilo kvalifikovať sa na Olympijské hry mládeže v čínskom Nnajingu. Tam som ako šestnásťročný pretekal s osemnásťročnými a aj tak som na 50 metrov voľný spôsob postúpil do semifinále. A zlepšil som slovenský juniorský rekord.
.a odvtedy?
Mal som zranenie chrbta, čo znamenalo určitý výpadok, ale napriek tomu sa mi darilo. Získal som titul seniorského majstra Slovenska a podarilo sa mi kvalifikovať na majstrovsvá sveta juniorov, ktoré budú v septembri v Singapure. A tiež som sa kvalifikoval na prvé Európske hry v Baku, tie budú o mesiac.
.ako si sa k tomu plávaniu vlastne dostal?
Keď som bol úplne malý, tak som chcel byť futbalista. Dedko bol výborný futbalista, otec tiež hral futbal, mama bola hádzanárka, ale nakoniec bola rozhodujúca moja o štyri roky staršia sestra, ktorá bola plavkyňa. Ako päťročného ma pán tréner Ladislav Hlavatý a pán tréner Mikuláš Lihan zobrali, naučili ma plávať a pomerne rýchlo som začal vyhrávať súťaže. Tak už som pri tom zostal.
.celý ten čas trénuješ v Trnave. Aké sú tam podmienky?
Výborné. Chodím na športové gymnázium, ktoré ma veľmi podporuje. Sú tu naozaj dobré podmienky, na plávanie aj na štúdium. Pri každodennom trojfázovom tréningu – dvakrát vo vode, raz na suchu – je štúdium dosť náročné, ale dá sa to zvládať.
.čo spolužiaci? Tým sa tiež tak darí?
So mnou chodí do triedy atlétka Michaela Pešková, ktorá bola tiež na tých Olympijských hrách mládeže a skončila v behu na 400 metrov prekážky na vynikajúcom druhom mieste.
.čiže váš najbližší veľký cieľ by mali byť skutočné olympijské hry budúci rok v Brazílii.
Je to taký tajný sen, ale ja verím, že sa mi to podarí. Tam sú dva limity, áčkový a béčkový. Splnenie toho áčkového znamená jednozančný postup, ten béčkový splní asi viac plavcov a nie všetci sa na olympiádu dostanú. Do toho béčkového mi chýba štyridsať stotín, áčkový je ešte o osemdesiat stotín ostrejší.
.nechajme teraz plávanie na chvíľu bokom. Čo ťa baví okrem plávania?
Basketbal. Som dosť vysoký, mám dva metre, a basketbal ma naozaj baví. Ale to hrávam len tak s kamarátmi na jeden kôš.
.a okrem športu?
Videohry.
.aké?
Momentálne hrávam GTA päťku?
.to je Grand theft auto? Čiže automobilová hra, kde hráš za takého člena podsvetia, ktorý je ale v podstate kladný hrdina?
Áno, to je ono. A okrem toho hrávam ešte NBA.
.takže aj na počítači sú to automobilové preteky a basketbal, čiže opäť šport. Čo okrem športu?
Kamaráti. Akčné filmy, najviac Rýchlo a zbesilo. A hudba. Hlavne rap, americký aj slovenský.
.ešte niečo?
Zvieratá. Máme doma psa, kokršpaniela, volá sa Cindy, je to ona. A mám aj rybičku, tá sa volá Perník.
.čo by si chcel robiť keď skončíš s plávaním?
Trénera. Chcel by som trénovať profesionálnych plavcov.
.v tom ťa ovplyvnili aj tvoji tréneri?
Na nich som videl, aký je tréner dôležitý. Napríklad nebohý pán tréner Lihan ma úplne na začiatku vyhodil, pretože som nevedel skákať do vody a on so mnou stratil trpezlivosť. Mal som päť alebo šesť rokov a stále som skákal pupkáče, až mi ten pupok tak napuchol, že mi ho museli operovať. A on ma jednoducho poslal preč, že nech ma to naučia rodičia a potom nech sa vrátim. Oni ma to naozaj naučili a keď som sa potom vrátil, tak sa mi tréner Lihan začal naplno venovať. Videl vo mne ten talent a veľmi mi pomáhal ho rozvíjať. A jemu vďačím aj za najväčší a najdôležitejší zlom v celej svojej plaveckej kariére. Keď som mal nejakých jedenásť alebo dvanásť rokov, tak mi raz na pretekoch v Nových Zámkoch poradil pri stovke voľný spôsob, že to mám ísť úplne naplno, skoro až bez nádychu, že do toho mám dať úplne všetko. Poslúchol som ho, išiel som naozaj možno na dva nádychy, po doplávaní som tuším aj na chvíľku stratil vedomie. Ale prvý raz som to zaplával pod minútu a zlepšil som slovenský rekord o päť sekúnd. On mi v tom jednom preteku ukázal, že moje hranice sú niekde úplne inde, ako som si dovtedy myslel. Myslím, že to bol moment, ktorý ma nakopol najviac v živote. Bol to skutočný zlom.
.čiže keď tréner decku verí a dá to v pravej chvíli najavo, tak to môže prinášať až takéto neuveriteľné zlepšenia?
Áno. A on mi naozaj veril. Vždy napríklad veril, že sa dostanem na olympiádu. A ja som mu sľúbil, že sa tam naozaj dostanem. Keď pred rokom zomrel, dal som mu do truhly svoju prvú medailu a môj najväčší životný sen je, aby som mu tam raz mohol priniesť aj tú olympijskú.
Vždy im porozprávam o výkonoch, ktoré sa mi podarilo urobiť za predchádzajúci rok, a asi ich to presvedčí. Mne sa začalo tak viac dariť, keď som mal asi dvanásť rokov. Prekonal som tridsať slovenských rekordov v danej vekovej kategórii, ktoré dovtedy držal ešte Marcel Géry. O rok neskôr som znova prekonal tridsaťtri alebo tridsaťštyri rekordov. Potom som k slovenským rekordom a titulom majstra Slovenska pridal aj nejaké celkom úspešné zahraničné umiestnenia. Minulý rok sa mi ako jedinému chlapcovi zo Slovenska podarilo kvalifikovať sa na Olympijské hry mládeže v čínskom Nnajingu. Tam som ako šestnásťročný pretekal s osemnásťročnými a aj tak som na 50 metrov voľný spôsob postúpil do semifinále. A zlepšil som slovenský juniorský rekord.
.a odvtedy?
Mal som zranenie chrbta, čo znamenalo určitý výpadok, ale napriek tomu sa mi darilo. Získal som titul seniorského majstra Slovenska a podarilo sa mi kvalifikovať na majstrovsvá sveta juniorov, ktoré budú v septembri v Singapure. A tiež som sa kvalifikoval na prvé Európske hry v Baku, tie budú o mesiac.
.ako si sa k tomu plávaniu vlastne dostal?
Keď som bol úplne malý, tak som chcel byť futbalista. Dedko bol výborný futbalista, otec tiež hral futbal, mama bola hádzanárka, ale nakoniec bola rozhodujúca moja o štyri roky staršia sestra, ktorá bola plavkyňa. Ako päťročného ma pán tréner Ladislav Hlavatý a pán tréner Mikuláš Lihan zobrali, naučili ma plávať a pomerne rýchlo som začal vyhrávať súťaže. Tak už som pri tom zostal.
.celý ten čas trénuješ v Trnave. Aké sú tam podmienky?
Výborné. Chodím na športové gymnázium, ktoré ma veľmi podporuje. Sú tu naozaj dobré podmienky, na plávanie aj na štúdium. Pri každodennom trojfázovom tréningu – dvakrát vo vode, raz na suchu – je štúdium dosť náročné, ale dá sa to zvládať.
.čo spolužiaci? Tým sa tiež tak darí?
So mnou chodí do triedy atlétka Michaela Pešková, ktorá bola tiež na tých Olympijských hrách mládeže a skončila v behu na 400 metrov prekážky na vynikajúcom druhom mieste.
.čiže váš najbližší veľký cieľ by mali byť skutočné olympijské hry budúci rok v Brazílii.
Je to taký tajný sen, ale ja verím, že sa mi to podarí. Tam sú dva limity, áčkový a béčkový. Splnenie toho áčkového znamená jednozančný postup, ten béčkový splní asi viac plavcov a nie všetci sa na olympiádu dostanú. Do toho béčkového mi chýba štyridsať stotín, áčkový je ešte o osemdesiat stotín ostrejší.
.nechajme teraz plávanie na chvíľu bokom. Čo ťa baví okrem plávania?
Basketbal. Som dosť vysoký, mám dva metre, a basketbal ma naozaj baví. Ale to hrávam len tak s kamarátmi na jeden kôš.
.a okrem športu?
Videohry.
.aké?
Momentálne hrávam GTA päťku?
.to je Grand theft auto? Čiže automobilová hra, kde hráš za takého člena podsvetia, ktorý je ale v podstate kladný hrdina?
Áno, to je ono. A okrem toho hrávam ešte NBA.
.takže aj na počítači sú to automobilové preteky a basketbal, čiže opäť šport. Čo okrem športu?
Kamaráti. Akčné filmy, najviac Rýchlo a zbesilo. A hudba. Hlavne rap, americký aj slovenský.
.ešte niečo?
Zvieratá. Máme doma psa, kokršpaniela, volá sa Cindy, je to ona. A mám aj rybičku, tá sa volá Perník.
.čo by si chcel robiť keď skončíš s plávaním?
Trénera. Chcel by som trénovať profesionálnych plavcov.
.v tom ťa ovplyvnili aj tvoji tréneri?
Na nich som videl, aký je tréner dôležitý. Napríklad nebohý pán tréner Lihan ma úplne na začiatku vyhodil, pretože som nevedel skákať do vody a on so mnou stratil trpezlivosť. Mal som päť alebo šesť rokov a stále som skákal pupkáče, až mi ten pupok tak napuchol, že mi ho museli operovať. A on ma jednoducho poslal preč, že nech ma to naučia rodičia a potom nech sa vrátim. Oni ma to naozaj naučili a keď som sa potom vrátil, tak sa mi tréner Lihan začal naplno venovať. Videl vo mne ten talent a veľmi mi pomáhal ho rozvíjať. A jemu vďačím aj za najväčší a najdôležitejší zlom v celej svojej plaveckej kariére. Keď som mal nejakých jedenásť alebo dvanásť rokov, tak mi raz na pretekoch v Nových Zámkoch poradil pri stovke voľný spôsob, že to mám ísť úplne naplno, skoro až bez nádychu, že do toho mám dať úplne všetko. Poslúchol som ho, išiel som naozaj možno na dva nádychy, po doplávaní som tuším aj na chvíľku stratil vedomie. Ale prvý raz som to zaplával pod minútu a zlepšil som slovenský rekord o päť sekúnd. On mi v tom jednom preteku ukázal, že moje hranice sú niekde úplne inde, ako som si dovtedy myslel. Myslím, že to bol moment, ktorý ma nakopol najviac v živote. Bol to skutočný zlom.
.čiže keď tréner decku verí a dá to v pravej chvíli najavo, tak to môže prinášať až takéto neuveriteľné zlepšenia?
Áno. A on mi naozaj veril. Vždy napríklad veril, že sa dostanem na olympiádu. A ja som mu sľúbil, že sa tam naozaj dostanem. Keď pred rokom zomrel, dal som mu do truhly svoju prvú medailu a môj najväčší životný sen je, aby som mu tam raz mohol priniesť aj tú olympijskú.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.