Šina s kapelou Longital hráva po svete nápaditú, neopočúvanú muziku. V roku 2001 na Slovensku založila nezávislé hudobné vydavateľstvo Slnko records.
.ako si spomínaš na začiatky vydavateľstva a vlastnoručnú tvorbu bookletov?
Začiatky sú vždy krásne, lebo ešte nevieš, kam presne ideš a čo ťa čaká. V mojom prípade som ani nevedela, do akej hlbokej vody som skočila. O hudobnom priemysle som nevedela vôbec nič: ako funguje, aké sú pravidlá, ľudia na mňa asi pozerali, že som šialená. Celý spôsob, akým som začala, bol postavený na rozhodnutí a rovnováhe. Rozhodla som sa, že sa budem venovať už len hudbe, čo znamenalo, že sme začali hrať, nahrávať a vydávať naraz. Bolo treba všetky tie veci udržať v časovej aj finančnej rovnováhe. Nemali sme nijakých sponzorov ani zásoby peňazí, tak vznikol nápad vyrábať CD „on demand“. Vždy som niekoľko desiatok vyrobila, predala, za utŕžené peniaze urobila ďalšie, a tak dokola. V prvej fáze som vyrobila ručne asi 3 000 CD, čo teda nebola sranda. Celý predaj som robila viac-menej osobne. V roku 2003 som stretla Oldřicha Šímu z pražského Black Point music, ktorý mi navrhol, že mi môže pomôcť, ale nemôžem to ďalej robiť takto. Keď sa chcem dostať do normálnej distribúcie, musím začať vyrábať CD, aby boli akceptovateľné v obehu. Odvtedy mi finančne sčasti pomáha Hudobný fond.
.čo sú z tvojho pohľadu míľniky v sedemročnej histórii Slnka?
Najdôležitejšie je rozhodnutie. Keď sa správne rozhodneš, vesmír ti pomôže, pootvára ti dvere a okolnosti ti začnú pomáhať. Na konci roku 1999 sme sa presťahovali na Dlhé diely, na kopec s krásnym výhľadom, to bolo niečo, čo ma určite naštartovalo. Pozerala som sa na veci akoby zhora a povedala som si: máš už dosť rokov na to, aby si trávila celý svoj život „náhradnými“ činnosťami. Je čas sa pustiť do toho, čo ťa naozaj baví, a to za každú cenu. Začiatkom roku 2001 som nahrala prvé pesničky u Kladiva v experimentálnom štúdiu. Dňa 13. februára večer sme s Dankom (Salontayom, pozn. red.) išli z Prašnej bašty domov a pod Novým mostom mi to vletelo do hlavy – najskôr „slnko“ a potom „records“. Na druhý deň som išla na živnostenský úrad a 1. apríla 2001 som dostala papier, že vydavateľstvo existuje. Nie je nič ľahšie na svete, ako robiť veci, čo nás naozaj bavia. (Smiech.) Rozhodnutie, akcia a vydržať. Dňa 1. septembra 2001 vyšiel prvý album pod názvom September a v každom obale bol vylisovaný list zo stromu ginko. Zatiaľ posledný (J. B. Kladivo: Rozhľadňa) je dvadsiaty prvý.
.takže nezávislý label tvorený s nadšením na kolene sa postupne zmenil na nezávislý label tvorený s nadšením, ale profesionálne...
Môj pohľad na vec sa začal radikálne meniť minulý rok v zime a mali na to vplyv dve veci: redigovala som knihu listov Deža Ursinyho a potom, čo som to štyrikrát prečítala, sa vo mne začalo niečo lámať. Dotkla sa ma hlavne jeho poznámka, že celý prípad popmusic hodil za hlavu, čo môže znamenať všeličo, ale pre mňa to bolo o tom, že keď robíme akúkoľvek hudbu, v každej je obsah a odkaz pre množstvo ďalších ľudí, je našou povinnosťou im tú hudbu sprístupniť, dodať, rozširovať, nech už si my sami o nej myslíme čokoľvek. Povedala som si, že to moje nenápadné vydavateľstvo dovediem po všetkých stránkach na oveľa lepšiu úroveň, na najvyššiu možnú. A druhá vec bola šnúra s The Frames. Pred rokom sme s Markétou Irglovou, ktorá práve na našom koncerte v Olomouci oslavovala 19. narodeniny, odcestovali na spoločné koncerty s The Frames do Rakúska. Ten týždeň nám úplne stačil na to, aby sa v nás všetko otočilo. Neviem to ani presne pomenovať, ale ako keby do mňa nasadili raketový pohon. Tento rok Markéta s Glenom Hansardom dostali Oscara za pesničku Falling Slowly z filmu Once, ktorý bol vyrobený za extrémne málo peňazí. Pre tých, ktorí tento príbeh poznajú (a nie z filmu), to bol deň s veľkým D. Popoluška si obliekla svoje najlepšie šaty, vybrala sa na bál a stretla svojho princa...
.čo chystá vydavateľstvo do budúcnosti?
Predovšetkým chceme rozšíriť digitálny predaj na stránke www.slnkodigital.sk o všetky kapely, muzikantov, ktorí o to budú mať záujem, aj z iných krajín. Sú tam tri formáty ako kedysi: LP, EP, SP plus booklet vo formáte PDF. Celý svet hudby sa v týchto rokoch radikálne mení, hlavne spôsob, akým ľudia hudbu vyhľadávajú, ako ju počúvajú, ako sa kontaktujú so svojimi obľúbenými skupinami. Teraz je všade množstvo hudby zadarmo, takže dúfať, že si ju budú ľudia kupovať, vyzerá opäť ako šialené, ale mne to neprekáža. Viem, čo je za tým, kapela potrebuje na nahranie a vydanie albumu minimálne 50-tisíc, a to nehovorím o čase, ktorý strávi komponovaním, aranžovaním a „zhrávaním“, niekedy to môžu byť aj dva roky. Je naozaj šialené chcieť za túto hodnotu protihodnotu? Hudba nesie v sebe zároveň tie najlepšie emócie a odkaz platný niekedy až do konca nášho života, to je oveľa väčšia služba, akú ti urobí trebárs zubná pasta, za ktorú zaplatíš vždy.
.slnko records sa stáva vo svete čoraz známejšie. Aké sú skúsenosti so záujmom o interpretov v zahraničí?
Nie je to viazané na napredovanie vydavateľstva, ale na napredovanie samotných kapiel. Zatiaľ máme skúsenosti len s Longitalom, tým, že v zahraničí hráme, je záujem aj o CD. Máme dva albumy v americkej distribúcii CD Baby, digital download na iTunes a asi na dvadsiatich ďalších hudobných serveroch po celom svete. To však môže urobiť akákoľvek kapela, návod je na www.longital.com v sekcii read. Okrem toho posielam každú chvíľu albumy na požiadanie rôznych rádií do celého sveta.
.máš ešte vôbec čas na vlastné pesničky?
Určite, sme hlavne muzikanti a hráme aj sto koncertov do roka v celej Európe. Vydavateľstvo je nástroj šírenia, netreba ho preceňovať, nie je to činnosť sama osebe, aspoň pre mňa. A to, že môže obslúžiť ešte aj ďalšie kapely, je pridaná hodnota. V súčasnosti mám troch ďalších pomocníkov a máme vyriešené základné veci, škoda by bola nepomôcť aj ďalším muzikantom. Všetku tú hudbu, čo som vydala, mám predovšetkým rada. Mám rada aj jej interpretov, spôsob, akým sa vyjadrujú. Veľmi často sa mi stáva, že počujem niektoré z tých cédečiek (okrem vlastných) a som dojatá a zároveň hrdá, že môžem byť pri tom. Oni ani nevedia, ako veľmi ma obohacujú, a nie sú v tom peniaze.
.ako si spomínaš na začiatky vydavateľstva a vlastnoručnú tvorbu bookletov?
Začiatky sú vždy krásne, lebo ešte nevieš, kam presne ideš a čo ťa čaká. V mojom prípade som ani nevedela, do akej hlbokej vody som skočila. O hudobnom priemysle som nevedela vôbec nič: ako funguje, aké sú pravidlá, ľudia na mňa asi pozerali, že som šialená. Celý spôsob, akým som začala, bol postavený na rozhodnutí a rovnováhe. Rozhodla som sa, že sa budem venovať už len hudbe, čo znamenalo, že sme začali hrať, nahrávať a vydávať naraz. Bolo treba všetky tie veci udržať v časovej aj finančnej rovnováhe. Nemali sme nijakých sponzorov ani zásoby peňazí, tak vznikol nápad vyrábať CD „on demand“. Vždy som niekoľko desiatok vyrobila, predala, za utŕžené peniaze urobila ďalšie, a tak dokola. V prvej fáze som vyrobila ručne asi 3 000 CD, čo teda nebola sranda. Celý predaj som robila viac-menej osobne. V roku 2003 som stretla Oldřicha Šímu z pražského Black Point music, ktorý mi navrhol, že mi môže pomôcť, ale nemôžem to ďalej robiť takto. Keď sa chcem dostať do normálnej distribúcie, musím začať vyrábať CD, aby boli akceptovateľné v obehu. Odvtedy mi finančne sčasti pomáha Hudobný fond.
.čo sú z tvojho pohľadu míľniky v sedemročnej histórii Slnka?
Najdôležitejšie je rozhodnutie. Keď sa správne rozhodneš, vesmír ti pomôže, pootvára ti dvere a okolnosti ti začnú pomáhať. Na konci roku 1999 sme sa presťahovali na Dlhé diely, na kopec s krásnym výhľadom, to bolo niečo, čo ma určite naštartovalo. Pozerala som sa na veci akoby zhora a povedala som si: máš už dosť rokov na to, aby si trávila celý svoj život „náhradnými“ činnosťami. Je čas sa pustiť do toho, čo ťa naozaj baví, a to za každú cenu. Začiatkom roku 2001 som nahrala prvé pesničky u Kladiva v experimentálnom štúdiu. Dňa 13. februára večer sme s Dankom (Salontayom, pozn. red.) išli z Prašnej bašty domov a pod Novým mostom mi to vletelo do hlavy – najskôr „slnko“ a potom „records“. Na druhý deň som išla na živnostenský úrad a 1. apríla 2001 som dostala papier, že vydavateľstvo existuje. Nie je nič ľahšie na svete, ako robiť veci, čo nás naozaj bavia. (Smiech.) Rozhodnutie, akcia a vydržať. Dňa 1. septembra 2001 vyšiel prvý album pod názvom September a v každom obale bol vylisovaný list zo stromu ginko. Zatiaľ posledný (J. B. Kladivo: Rozhľadňa) je dvadsiaty prvý.
| Slnko records Nezávislé vydavateľstvo Slnko records oslávilo sedem rokov existencie ďalším albumom – bratislavský pesničkový kráľ Ján Boleslav Kladivo tu pred pár dňami vydal platňu Rozhľadňa. Jej uvedeniu do života patril večer na konci februára v klube Soniclab. Na pomyselnej priamke je medzi posledným a prvým albumom v katalógu labelu rozdiel dvoch desiatok platní. V roku 2001 založili Daniel Salontay, Šina, Maťo Zajko a Ajdži Sabo skupinu Dlhé diely a Šina v ten istý rok odštartovala činnosť Slnko records. Vtedy to bolo euforické obdobie výroby napaľovaných cédečiek s originálnymi bookletmi z ekologického a voňavého papiera a krásnymi obrázkami. Rovnaký rok sa podarilo vydať platňu Master a Margaréta, na ktorej Šina spolupracovala s Martinom Burlasom, vlastný album Šinadisk (spolu s Dlhými dielmi a Slavom Solovicom) či hudbu zo Solovicovej divadelnej hry Discopigs. Vydavateľstvo s netradičným prístupom sa úspešne rozbehlo, o rok neskôr prišla prvá významná spolupráca s pražsko-americkým distribútorom Tamizdat, zabezpečujúcim posielanie platní do Európy a USA, a v roku 2003 zasa s pražským labelom Black Point music. Do katalógu vydavateľstva postupne prichádzali interpreti alternatívnych žánrov a zo Slnko records sa stávala známa značka s kvalitnou hudbou. V kategórii žánrových cien si jej produkciu všimli akademici zodpovední za ocenenia Aurel a v marci 2006 soškami ohodnotili platne Sone Horňákovej a Slide & Udu (Pozdrav z Teonatu) a Zuzany Homolovej (Tvojej duši zahynúť nedám). O rok neskôr sa Slnko records rozhodlo vydať na digitálne cestičky, spustilo predaj hudby online (aj v MP3 formáte) v rámci projektu Slnko digital. Dnes sa v ponuke vydavateľstva bok po boku dobre cítia folkoví/novodobo folkoví, indie, experimentátorskí, elektronickí, gitaroví a iní interpreti. Ján Boleslav Kladivo považuje Slnko records za ojedinelý zjav, pretože vydávaných interpretov netlačí do vecí, ktoré by robiť nechceli. „Mám na mysli koncerty, firemné večierky a iné aktivity, do ktorých nútia iné vydavateľstvá. V Slnko records sa otvára priestor na rozmýšľanie o spôsobe cesty pesničiek k poslucháčom, ktorý je možné slobodne rozvíjať. Hoci takmer každý z interpretov či skupín hrá iný štýl, spoločnú majú snahu spraviť neobohranú hudbu s textami, ktoré vyjadrujú ich živý svet. Teda svet, ktorý nie je fabrikovaný požiadavkami umeleckého priemyslu,“ vraví Kladivo. Podľa bubeníčky Živých kvetov Agnes Loveckej je vo vzťahu medzi kapelou a vydavateľstvom najdôležitejšia dôvera. „Slnko records je nezávislé vydavateľstvo. Tvoria ho dvaja ľudia, ktorí sami robia hudbu, a dá sa to vycítiť. Možno by sme mohli uzatvoriť nejakú lukratívnu zmluvu, ale s takou prichádzajú aj cudzie predstavy o tom, ako to má vyzerať. My nechceme viac, ako nahrať album, s radosťou ho odniesť na Dlhé diely a nestriehnuť, odkiaľ vyletí podraz. Tú ušetrenú energiu si radi odložíme na koncert.“ Spevák kapely Kolowrat Rasťo Rusnák hovorí, že svoje posledné, štvrté demo poslali iba Šine a až keby ich odmietla, skúsili by to v iných vydavateľstvách. „Chvalabohu, páčilo sa jej to a my sme veľmi hrdí, že sme súčasťou Slnka.“ Rasťo ďalej priznáva kamarátstvo s kapelami Živé kvety a Longital. „Soňu Horňákovú som počúval od svojich šestnástich rokov, bola pre mňa jediným slovenským ohnivkom oproti silnému českému pesničkárstvu,“ dodáva. Soňa Horňáková vraví s úsmevom na tvári: „Škoda, že s ľuďmi zo Slnko records som sa nestretla už oveľa skôr, napríklad pri nahrávaní môjho debutu v roku 1993. (Smiech.) Vtedy zrejme Šina ešte chodila na základnú alebo strednú školu a o „tete Soni“ ani nechyrovala. Ale našťastie sme sa nakoniec predsa len stretli. Slnko je energia, sloboda mysle, obrovské krídla, priatelia, priestor na fantáziu a nové vízie, pre mňa všetko veľmi dôležité veci na to, aby sa mi chcelo ďalej tvoriť.“ |
Môj pohľad na vec sa začal radikálne meniť minulý rok v zime a mali na to vplyv dve veci: redigovala som knihu listov Deža Ursinyho a potom, čo som to štyrikrát prečítala, sa vo mne začalo niečo lámať. Dotkla sa ma hlavne jeho poznámka, že celý prípad popmusic hodil za hlavu, čo môže znamenať všeličo, ale pre mňa to bolo o tom, že keď robíme akúkoľvek hudbu, v každej je obsah a odkaz pre množstvo ďalších ľudí, je našou povinnosťou im tú hudbu sprístupniť, dodať, rozširovať, nech už si my sami o nej myslíme čokoľvek. Povedala som si, že to moje nenápadné vydavateľstvo dovediem po všetkých stránkach na oveľa lepšiu úroveň, na najvyššiu možnú. A druhá vec bola šnúra s The Frames. Pred rokom sme s Markétou Irglovou, ktorá práve na našom koncerte v Olomouci oslavovala 19. narodeniny, odcestovali na spoločné koncerty s The Frames do Rakúska. Ten týždeň nám úplne stačil na to, aby sa v nás všetko otočilo. Neviem to ani presne pomenovať, ale ako keby do mňa nasadili raketový pohon. Tento rok Markéta s Glenom Hansardom dostali Oscara za pesničku Falling Slowly z filmu Once, ktorý bol vyrobený za extrémne málo peňazí. Pre tých, ktorí tento príbeh poznajú (a nie z filmu), to bol deň s veľkým D. Popoluška si obliekla svoje najlepšie šaty, vybrala sa na bál a stretla svojho princa...
.čo chystá vydavateľstvo do budúcnosti?
Predovšetkým chceme rozšíriť digitálny predaj na stránke www.slnkodigital.sk o všetky kapely, muzikantov, ktorí o to budú mať záujem, aj z iných krajín. Sú tam tri formáty ako kedysi: LP, EP, SP plus booklet vo formáte PDF. Celý svet hudby sa v týchto rokoch radikálne mení, hlavne spôsob, akým ľudia hudbu vyhľadávajú, ako ju počúvajú, ako sa kontaktujú so svojimi obľúbenými skupinami. Teraz je všade množstvo hudby zadarmo, takže dúfať, že si ju budú ľudia kupovať, vyzerá opäť ako šialené, ale mne to neprekáža. Viem, čo je za tým, kapela potrebuje na nahranie a vydanie albumu minimálne 50-tisíc, a to nehovorím o čase, ktorý strávi komponovaním, aranžovaním a „zhrávaním“, niekedy to môžu byť aj dva roky. Je naozaj šialené chcieť za túto hodnotu protihodnotu? Hudba nesie v sebe zároveň tie najlepšie emócie a odkaz platný niekedy až do konca nášho života, to je oveľa väčšia služba, akú ti urobí trebárs zubná pasta, za ktorú zaplatíš vždy.
.slnko records sa stáva vo svete čoraz známejšie. Aké sú skúsenosti so záujmom o interpretov v zahraničí?
Nie je to viazané na napredovanie vydavateľstva, ale na napredovanie samotných kapiel. Zatiaľ máme skúsenosti len s Longitalom, tým, že v zahraničí hráme, je záujem aj o CD. Máme dva albumy v americkej distribúcii CD Baby, digital download na iTunes a asi na dvadsiatich ďalších hudobných serveroch po celom svete. To však môže urobiť akákoľvek kapela, návod je na www.longital.com v sekcii read. Okrem toho posielam každú chvíľu albumy na požiadanie rôznych rádií do celého sveta.
.máš ešte vôbec čas na vlastné pesničky?
Určite, sme hlavne muzikanti a hráme aj sto koncertov do roka v celej Európe. Vydavateľstvo je nástroj šírenia, netreba ho preceňovať, nie je to činnosť sama osebe, aspoň pre mňa. A to, že môže obslúžiť ešte aj ďalšie kapely, je pridaná hodnota. V súčasnosti mám troch ďalších pomocníkov a máme vyriešené základné veci, škoda by bola nepomôcť aj ďalším muzikantom. Všetku tú hudbu, čo som vydala, mám predovšetkým rada. Mám rada aj jej interpretov, spôsob, akým sa vyjadrujú. Veľmi často sa mi stáva, že počujem niektoré z tých cédečiek (okrem vlastných) a som dojatá a zároveň hrdá, že môžem byť pri tom. Oni ani nevedia, ako veľmi ma obohacujú, a nie sú v tom peniaze.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.