Nedávno som vyhľadal nielen dotyčnú Holanďanku, ale aj Angličanku z rybárskej loby. Tieto ženy nemali veľa spoločného: obe pochádzali z podpriemerne zastúpených provincií, z Groningenu a Yorkshire, a keď padla otázka na svetonázorový základ ich angažovania sa, obe bleskovo odvetili: „Som ateistka.“
Anja Hazekamp, poslankyňa „Strany za zvieratá,“ ma prijala v európskej frakcii ľavičiarov v kancelárii 02M039 nového bočného krídla s názvom „Willy Brandt“. Vychudnutá žena na konci štyridsiatky, s tmavými partiami okolo očí, s vypätým pohľadom. Vegetariánka mi sama priblížila údiv, ktorý sa rozhostil vo výbore pre rybolov. „Ostatní nikdy predtým niečo také nepočuli. Portugalčania a Francúzi tam sedia za rybárov, ja som tam za oceány a ryby.“
Nebolo treba čakať, kým sa dostane do ráže. Sťažovala sa na spotrebu vody pri výrobe mäsa, na agrárnu loby propagujúcu tri poháre mlieka za deň, na poľovačky, ktoré sú v Holandsku tak či onak z veľkej časti zakázané. „Zelený rast je vlastne tiež ilúziou. Nedá sa trvalo rásť na planéte s konečnými zdrojmi. A malé kroky – na tie naša planéta nemôže čakať.“ Interview mi nedalo príliš zabrať, svoju jednoduchú holandčinu som používal len na jednoduché podotázky: „Ste aj za líšky?“ – „Áno.“
Biologička, výskumná oblasť močiare, sa nezaoberala profesijne nikdy ničím iným. To ma priviedlo k najhorúcejšej otázke: „Nenapadne vám niekedy ráno, to musím zase celý deň rečniť iba o zvieratách? Necítite sa obmedzená?“ Rázne oponovala. „Obmedzení sú ostatní politici. Hovoria, že im ide o ľudí, ale rečnia len o peniazoch.“
Z Kathryn Stack, Managing Director bruselského zastúpenia veľkých prímorských štátov, sa vykľula blondína. Bola mladá a pekná, nahodená pekne žensky, so zvodným parfumom. Trval som na tom, že ju vyzdvihnem v kancelárii. „Europêche“ mala iba jednu izbu, ktorú Stack zdieľala s istým malým Španielom. „Hazekamp ide na to zoširoka,“ povedala neskôr Stack v samoobslužnej kaviarni. Nebola ten typ, ktorý by sa priveľmi pitval vo veciach: „Ryby sú na jedenie.“ Vždy, keď som sa nadýchol k otázke a ešte som si ani nebol istý jej obsahom, môj náprotivok už prudko prikyvoval. Zrejme anglosaská komunikačná technika. Inak pôsobila autenticky. S urazeným dievčenským vzdorom mi vyratúvala: „Zelení nás nemajú radi,“ rybárske flotily sa démonizujú ako „monštrá“, prísnejšie kritériá proti prerybneniu sú zneužívané na vymýšľanie „apokalyptických rozprávok“, posledná komisárka chcela „poslať celú branžu do bankrotu“, a britský televízny kuchár robí kampaň proti odhadzovaniu nadbytočných rýb do mora. „To je frustrujúce! Pritom varí a nechytá ryby.“
Výbor pre rybolov zažila ako asistentka pána Stevensona, vnuka autora Ostrovu pokladov, posledného škótskeho europoslanca toryovcov. Výbor pre rybolov bol vraj kedysi veľmi mužský a konzervatívny, dominovali mu Francúzi a Španieli, „s druhou Barrosovou komisiou som pozorovala, ako sa čoraz viac zelenal“. Dnes už nie sú viac vydedencami Zelení, ale rybári. Nariekala: „Stále sa musím obhajovať.“ Za to, že je mladá. Za to, že je blondína. Za to, že jej v Bruseli nadávajú za britskú europolitiku. Za to, že háji rybolov. „To je také neférové!“
Na moju prvú otázku nemala milá lobistka žiadny názor. „Nikdy som si nekládla otázku, či majú ryby pocity.“ Nuž, možno práve vstupujeme do novej etapy v dejinách ľudstva. „Je studený ako ryba,“ hovorievalo sa o ľuďoch. Teraz sa ľudia po prvý raz vciťujú do rýb.
Anja Hazekamp, poslankyňa „Strany za zvieratá,“ ma prijala v európskej frakcii ľavičiarov v kancelárii 02M039 nového bočného krídla s názvom „Willy Brandt“. Vychudnutá žena na konci štyridsiatky, s tmavými partiami okolo očí, s vypätým pohľadom. Vegetariánka mi sama priblížila údiv, ktorý sa rozhostil vo výbore pre rybolov. „Ostatní nikdy predtým niečo také nepočuli. Portugalčania a Francúzi tam sedia za rybárov, ja som tam za oceány a ryby.“
Nebolo treba čakať, kým sa dostane do ráže. Sťažovala sa na spotrebu vody pri výrobe mäsa, na agrárnu loby propagujúcu tri poháre mlieka za deň, na poľovačky, ktoré sú v Holandsku tak či onak z veľkej časti zakázané. „Zelený rast je vlastne tiež ilúziou. Nedá sa trvalo rásť na planéte s konečnými zdrojmi. A malé kroky – na tie naša planéta nemôže čakať.“ Interview mi nedalo príliš zabrať, svoju jednoduchú holandčinu som používal len na jednoduché podotázky: „Ste aj za líšky?“ – „Áno.“
Biologička, výskumná oblasť močiare, sa nezaoberala profesijne nikdy ničím iným. To ma priviedlo k najhorúcejšej otázke: „Nenapadne vám niekedy ráno, to musím zase celý deň rečniť iba o zvieratách? Necítite sa obmedzená?“ Rázne oponovala. „Obmedzení sú ostatní politici. Hovoria, že im ide o ľudí, ale rečnia len o peniazoch.“
Z Kathryn Stack, Managing Director bruselského zastúpenia veľkých prímorských štátov, sa vykľula blondína. Bola mladá a pekná, nahodená pekne žensky, so zvodným parfumom. Trval som na tom, že ju vyzdvihnem v kancelárii. „Europêche“ mala iba jednu izbu, ktorú Stack zdieľala s istým malým Španielom. „Hazekamp ide na to zoširoka,“ povedala neskôr Stack v samoobslužnej kaviarni. Nebola ten typ, ktorý by sa priveľmi pitval vo veciach: „Ryby sú na jedenie.“ Vždy, keď som sa nadýchol k otázke a ešte som si ani nebol istý jej obsahom, môj náprotivok už prudko prikyvoval. Zrejme anglosaská komunikačná technika. Inak pôsobila autenticky. S urazeným dievčenským vzdorom mi vyratúvala: „Zelení nás nemajú radi,“ rybárske flotily sa démonizujú ako „monštrá“, prísnejšie kritériá proti prerybneniu sú zneužívané na vymýšľanie „apokalyptických rozprávok“, posledná komisárka chcela „poslať celú branžu do bankrotu“, a britský televízny kuchár robí kampaň proti odhadzovaniu nadbytočných rýb do mora. „To je frustrujúce! Pritom varí a nechytá ryby.“
Výbor pre rybolov zažila ako asistentka pána Stevensona, vnuka autora Ostrovu pokladov, posledného škótskeho europoslanca toryovcov. Výbor pre rybolov bol vraj kedysi veľmi mužský a konzervatívny, dominovali mu Francúzi a Španieli, „s druhou Barrosovou komisiou som pozorovala, ako sa čoraz viac zelenal“. Dnes už nie sú viac vydedencami Zelení, ale rybári. Nariekala: „Stále sa musím obhajovať.“ Za to, že je mladá. Za to, že je blondína. Za to, že jej v Bruseli nadávajú za britskú europolitiku. Za to, že háji rybolov. „To je také neférové!“
Na moju prvú otázku nemala milá lobistka žiadny názor. „Nikdy som si nekládla otázku, či majú ryby pocity.“ Nuž, možno práve vstupujeme do novej etapy v dejinách ľudstva. „Je studený ako ryba,“ hovorievalo sa o ľuďoch. Teraz sa ľudia po prvý raz vciťujú do rýb.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.