Význam tejto diskusie rastie minimálne z troch dôvodov. Prvým je spomenutý vstup China Energy Company (CEFC) do holdingu J&T Finance Group. Číňania by mali na začiatok získať v holdingu päťpercentný podiel, ktorý by mal podľa Hospodárskych novín neskôr narásť možno na 30 percent, možno ešte viac, rozhodnutie vraj ešte nepadlo. Číňania sa týmto stávajú spoluvlastníkmi niekoľkých bánk v Česku a na Slovensku a dá sa očakávať, že ich angažovanie sa môže týkať aj ďalších oblastí, napríklad energetiky. Hoci ide o súkromnú čínsku spoločnosť, čínsky režim si dokáže zabezpečiť vstup do každej čínskej firmy, preto by mal vstup Číňanov do J&T zaujímať aj slovenské štátne orgány a slovenský parlament. Podobne ako iné krajiny, aj Slovensko bude potrebovať regulačný rámec a dohľad, kam je výhodné Číňanov pustiť a kde to potenciálne ohrozuje naše národné záujmy. Entuziazmus ministra Kažimíra a predsedu parlamentu Pellegriniho z ich minulotýždňovej návštevy Pekingu treba dať do širších súvislostí. V čínsko-slovenskej spolupráci totiž nepôjde len o peniaze a zamestnanosť.
Druhým dôvodom je nová iniciatíva čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga, ktorá môže zmeniť svetový poriadok, ako ho poznáme po roku 1945 aj 1989. Si Ťin-pching hovorí o Jednom pásme a jednej ceste (One Belt, One Road), ktoré by mali zjednotiť eurázijský priestor. Niekoľko krokov sa už uskutočnilo, niektoré boli ohlásené, ako napríklad dohoda s Pakistanom, ktorej súčasťou je pomoc vo výške 42 miliárd dolárov pre Pakistan a masívne investície v krajine. Všeobecné očakávanie je, že čínske aktivity ďaleko presiahnu záujem o stavanie ciest a železnice, bude ich zaujímať predovšetkým energetika, obchod a podpora čínskeho exportu. A tiež vojenská spolupráca. Dohoda s Pakistanom by podľa Philipa Stephensa z denníka Financial Times mohla byť motivovaná aj snahou „obmedziť podporu islamistických extrémistov v Pakistane pre ujgurských separatistov“ v Číne. Téma Ujgurov však nie je to isté ako islamský terorizmus, práve naopak, násilne sa v čínsko-ujgurskom konflikte správajú najmä Číňania. Otázku ľudských práv preto treba považovať za súčasť debaty.
Geopoliticky samozrejme, ako to v svojom texte v denníku Financial Times minulý týždeň spomenul aj čínsky veľvyslanec v Londýne, môže mnohým pripomínať geopolitickú teóriu Halforda Mackindera o tzv. heartlande, podľa ktorej kto vládne východnej Európe, vládne eurázijskému heartlandu, kto vládne heartlandu, kontroluje svetový ostrov a ten vládne svetu. Číňania hovoria, že ich snaha prepojiť Šanghaj s Hamburgom, Peking s Budapešťou, čínske vnútrozemie s arabským polostrovom, je predovšetkým príležitosť pre všetkých. O iných dôsledkoch hovoria skôr nečínski autori. Ivan Krastev a Mark Leonard v tom vidia reálnu hrozbu rozkladu východnej hranice EÚ. Ohromná moc Číny, samozrejme, neodstráni tradičné napätia a spory medzi ázijskými krajinami. Otázkou je, ako sa k nim postaví Washington. Desať z pätnástich prípadov, ako píše Kissinger v knihe World Order, keď sa v dejinách stretli nová rastúca mocnosť s etablovanou mocnosťou, sa skončilo vojnou. Hľadanie rovnováhy a vzájomné vyvažovanie moci Pekingu mnohí – podľa Kissingera mylne – porovnávajú so Sovietskym zväzom. Kissinger považuje za aktuálnejšie porovnanie so situáciou pred prvou svetovou vojnou.
A napokon, zmienku si zaslúži aj text Koniec reforiem v Číne, ktorý pre aktuálne vydanie Foreign Affairs napísal čínsky autor skrývajúci sa za pseudonymom Youwei. Tento autor píše, že hlavnou lekciou, ktorú si z roku 1989 vzalo čínske vedenie, je snaha stabilizovať moc a predchádzať problémom. Zatiaľ čo doteraz to vytváralo predpoklady na isté reformy, napríklad v podpore podnikania či obchodu, teraz sa situácia mení: „To čo zostalo, sú ťažké zmeny, ako odstránenie štátneho monopolu v kritických sektoroch hospodárstva, privatizácie pôdy, posilnenie čínskeho kongresu fiškálnymi právomocami či vznik nezávislého súdneho systému.“ Youwei v svojom texte opisuje, prečo a kde dochádza k stagnácii čínskeho modelu, a prečo treba aj protikorupčnú politiku prezidenta Si Ťin-pchinga považovať za utuženie centralizácie v štáte. A to napriek tomu, že bolo odsúdených viac skorumpovaných politikov a úradníkov komunistického režimu ako za tri desaťročia predtým. Demokratizáciu a westernizáciu Číny považuje Youwei za nepravdepodobnú, očakáva skôr pokračovanie súčasného modelu s jeho postupnou premenou, kde už neaktuálnu ideológiu marxizmu-leninizmu postupne nahradí hierarchická kvázikonfuciánska ideológia. Ďalší dôvod na ostražitosť, aj v strede Európy.
Druhým dôvodom je nová iniciatíva čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga, ktorá môže zmeniť svetový poriadok, ako ho poznáme po roku 1945 aj 1989. Si Ťin-pching hovorí o Jednom pásme a jednej ceste (One Belt, One Road), ktoré by mali zjednotiť eurázijský priestor. Niekoľko krokov sa už uskutočnilo, niektoré boli ohlásené, ako napríklad dohoda s Pakistanom, ktorej súčasťou je pomoc vo výške 42 miliárd dolárov pre Pakistan a masívne investície v krajine. Všeobecné očakávanie je, že čínske aktivity ďaleko presiahnu záujem o stavanie ciest a železnice, bude ich zaujímať predovšetkým energetika, obchod a podpora čínskeho exportu. A tiež vojenská spolupráca. Dohoda s Pakistanom by podľa Philipa Stephensa z denníka Financial Times mohla byť motivovaná aj snahou „obmedziť podporu islamistických extrémistov v Pakistane pre ujgurských separatistov“ v Číne. Téma Ujgurov však nie je to isté ako islamský terorizmus, práve naopak, násilne sa v čínsko-ujgurskom konflikte správajú najmä Číňania. Otázku ľudských práv preto treba považovať za súčasť debaty.
Geopoliticky samozrejme, ako to v svojom texte v denníku Financial Times minulý týždeň spomenul aj čínsky veľvyslanec v Londýne, môže mnohým pripomínať geopolitickú teóriu Halforda Mackindera o tzv. heartlande, podľa ktorej kto vládne východnej Európe, vládne eurázijskému heartlandu, kto vládne heartlandu, kontroluje svetový ostrov a ten vládne svetu. Číňania hovoria, že ich snaha prepojiť Šanghaj s Hamburgom, Peking s Budapešťou, čínske vnútrozemie s arabským polostrovom, je predovšetkým príležitosť pre všetkých. O iných dôsledkoch hovoria skôr nečínski autori. Ivan Krastev a Mark Leonard v tom vidia reálnu hrozbu rozkladu východnej hranice EÚ. Ohromná moc Číny, samozrejme, neodstráni tradičné napätia a spory medzi ázijskými krajinami. Otázkou je, ako sa k nim postaví Washington. Desať z pätnástich prípadov, ako píše Kissinger v knihe World Order, keď sa v dejinách stretli nová rastúca mocnosť s etablovanou mocnosťou, sa skončilo vojnou. Hľadanie rovnováhy a vzájomné vyvažovanie moci Pekingu mnohí – podľa Kissingera mylne – porovnávajú so Sovietskym zväzom. Kissinger považuje za aktuálnejšie porovnanie so situáciou pred prvou svetovou vojnou.
A napokon, zmienku si zaslúži aj text Koniec reforiem v Číne, ktorý pre aktuálne vydanie Foreign Affairs napísal čínsky autor skrývajúci sa za pseudonymom Youwei. Tento autor píše, že hlavnou lekciou, ktorú si z roku 1989 vzalo čínske vedenie, je snaha stabilizovať moc a predchádzať problémom. Zatiaľ čo doteraz to vytváralo predpoklady na isté reformy, napríklad v podpore podnikania či obchodu, teraz sa situácia mení: „To čo zostalo, sú ťažké zmeny, ako odstránenie štátneho monopolu v kritických sektoroch hospodárstva, privatizácie pôdy, posilnenie čínskeho kongresu fiškálnymi právomocami či vznik nezávislého súdneho systému.“ Youwei v svojom texte opisuje, prečo a kde dochádza k stagnácii čínskeho modelu, a prečo treba aj protikorupčnú politiku prezidenta Si Ťin-pchinga považovať za utuženie centralizácie v štáte. A to napriek tomu, že bolo odsúdených viac skorumpovaných politikov a úradníkov komunistického režimu ako za tri desaťročia predtým. Demokratizáciu a westernizáciu Číny považuje Youwei za nepravdepodobnú, očakáva skôr pokračovanie súčasného modelu s jeho postupnou premenou, kde už neaktuálnu ideológiu marxizmu-leninizmu postupne nahradí hierarchická kvázikonfuciánska ideológia. Ďalší dôvod na ostražitosť, aj v strede Európy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.