Hovoria, že je francúzskym Frankom Sinatrom, no Charles Aznavour je oveľa komplexnejším umelcom ako jeho americký kolega. Francúzsky spevák pochádza z rodiny arménských emigrantov, ktorá utiekla pred arménskou genocídou v Turecku. Jeho rodičia sa dostali do Francúzska cez Grécko, kde sa im narodila dcéra Aida, a potom chceli cez Francúzsko odísť do USA. V Paríži ich zdržali problémy s vízami a keď sa 22. mája 1924 narodil syn menom Shahnour Vaghinag Azavourian, neskôr Charles Aznavour, rodina sa rozhodla zostať.
.malý, chudý, ťarbavý
Jeho otec bol skvelým barovým hudobníkom, ktorý živil rodinu hraním po reštauráciách. Neskôr si založil vlastný podnik, ktorý nakoniec skrachoval, pretože hudba mu podľa Aznavoura šla lepšie ako reštauračný biznis. Mladý Charles bol zázračným dieťaťom. V desiatich rokoch odišiel zo školy, aby sa mohol venovať tancovaniu, divadlu a spievaniu. Keď mal pätnásť, vystupoval po nočných kluboch, no vo svojich začiatkoch musel zápasiť s odmietavými postojmi. Aznavour dnes tvrdí, že bol opakom dokonalého zabávača – malý, chudý, ťarbavý, bez vzdelania a nedostatku osobnosti. Ľudom sa spočiatku nepozdával ani jeho hlas s chrapľavým zafarbením, ktoré spôsobovala nedovieravosť hlasiviek. Keď šiel na konkurz do koncertnej agentúry, jej šéf mu povedal, že s takýmto vystupovaním mal prísť o tridsať rokov skôr: „V nemom filme by ste boli úžasný.“ Tento problém najprv vyriešil tým, že začal písať pesničky pre druhých. Jedným z nich bola aj hviezda francúzskeho šansónu Edith Piaf. Podľa jej memoárov sa zoznámili cez okno, pretože obaja bývali na rovnakej ulici. Keď sa dozvedela, že nemá ani halier, povedala mu, aby sa nasťahoval k nej. Charles nebol jej frajerom, akýkoľvek hlbší vzťah odmieta, no robil jej robil šoféra, klaviristu, rekvizitára, textára a nakoniec jej predskakoval aj na americkom turné. Keď sa ho neskôr pýtali, či od nej dostal nejaké rady ohľadne jeho budúcej kariéry, Charles povedal: „Nie. Ona radila len svojim milencom. Ale istým spôsobom milovala moje piesne, čo mi dávalo odvahu.“
Edith Piaf mala pravdu. Publikum si iba meter šesťdesiat vysokého speváka so všetkými jeho nedostatkami zamilovalo. „Majú ma radi, pretože mám hlas aj problémy ako každý druhý,“ povedal spevák, ktorý do francúzskeho šansónu, utápajúceho sa v melanchólii, vniesol ďalší rozmer – drámu obyčajného človeka, zápasiaceho s osudom, ktorý je nad jeho sily. V roku 1956 napísal svoj prvý veľký hit Sur Ma Vie. Na svojej stránke spomína jeden dôležitý incident, ktorý nakoniec rozhodol o jeho celej kariére. V roku 1960 v parížskej Olympii mu koncert nešiel podľa predstáv a publikum sa mu zdalo chladné. Keď dospieval poslednú pieseň Je m’voyais déjà o skrachovanom umelcovi, v sále nastalo úplné ticho. Aznavour odišiel do šatne s tým, že s hudbou definitívne končí. Keď sa vrátil, aby sa ešte raz poklonil, sála v momente vybuchla do obrovského triumfálneho aplauzu.
.pieseň pre Arménsko
Francúzsky spevák zložil stovky piesní, nahral desiatky albumov a účinkoval v mnohých filmoch. Nikdy nešiel na istotu a vo svojej tvorbe sa nevyhýbal ani kontroverzným témam. Napríklad zložil skladbu Aprés l’amour, pojednávajúcu o orgazme, ktorú zakázalo francúzske rádio. V roku 1972 nahral pieseň Comme ils disent o homosexuálnej láske. Bola to jedna z prvých skladieb tohto druhu vo Francúzsku, kde sa o ľuďoch inej orientácie hovorilo s porozumením. Okolie ho od vydania odhováralo, že mu poškodí jeho imidž. „Vždy som chcel písať originálne piesne. Som otvorený, rád riskujem, nebojím sa toho, že by mi moju kariéru zničila jedna pieseň. Nenechám sa pritlačil publikom, aby rozhodovalo o tom, čo môžem a čo nie. Iba tak sa človek môže vyvíjať a s ním aj jeho publikum.“ V šesťdesiatych rokoch zožal veľký úspech v Amerike. O desaťročie neskôr s piesňou She vyhral britskú hitparádu. V roku 1968 mal vystúpiť v Československu iba niekoľko dní po tom, čo sa 16. januára upálil Jan Palach. Keď sa po prílete do Prahy dozvedel, čo sa stalo, koncert zrušil. Agentúra Pragokoncert zúrila, no Aznavour sa namiesto vystúpenia vybral k Palachovej rakve s tým, že sa chce pokloniť tomuto hrdinovi. „Mám pocit, že tento nepochopiteľný čin chápem. Nezabúdajte, že som Armén, aj keď som sa narodil v Paríži. Náš národ má tiež skúsenosť s nenávistnou totalitou a nadvládou cudzej moci,“ citoval jeho slová po rokoch český denník Dnes.
So svojou materskou krajinou dodnes udržuje blízky vzťah. V roku 1988 založil nadáciu Aznavour pre Arménsko, ktorá zbierala peniaze pre obete ničivého zemetrasenia, ktoré pripravilo o život 25-tisíc ľudí. Okrem toho Aznavour zložil pre krajinu pieseň Tebe, Arménsko, ktorú si kúpilo päť miliónov ľudí. V Jerevane má svoje námestie a aj múzeum. Arménsko mu udelilo čestné občianstvo a v roku 2009 sa umelec, ktorý v súčasnosti žije vo Švajčiarsku so svojou treťou ženou, stal arménskym veľvyslancom v tejto krajine. S pribúdajúcim vekom trochu zvoľnil. Tvrdil, že po šesťdesiatke už nenapíše žiadnu novú pieseň. Nestalo sa a skladá ďalej. Keď mal sedemdesiatpäť, vyhlásil, že ide na svoje posledné turné. Ani to neplatí, koncertuje dodnes. Potom oznámil, že bude pracovať do deväťdesiatky. Dnes má 91 a v apríli vydal svoj nový album Encores s piesňami, cez ktoré sa pozerá na svoj celý život od detstva arménskeho utečenca cez druhú svetovú vojnu, obľúbené bary až po súčasnosť. Slovom encores sa na koncertoch označujú prídavky, no vyzerá to, že aj napriek svojmu veku je tento skvelý spevák odhodlaný žiť s hudbou až do konca života.
.malý, chudý, ťarbavý
Jeho otec bol skvelým barovým hudobníkom, ktorý živil rodinu hraním po reštauráciách. Neskôr si založil vlastný podnik, ktorý nakoniec skrachoval, pretože hudba mu podľa Aznavoura šla lepšie ako reštauračný biznis. Mladý Charles bol zázračným dieťaťom. V desiatich rokoch odišiel zo školy, aby sa mohol venovať tancovaniu, divadlu a spievaniu. Keď mal pätnásť, vystupoval po nočných kluboch, no vo svojich začiatkoch musel zápasiť s odmietavými postojmi. Aznavour dnes tvrdí, že bol opakom dokonalého zabávača – malý, chudý, ťarbavý, bez vzdelania a nedostatku osobnosti. Ľudom sa spočiatku nepozdával ani jeho hlas s chrapľavým zafarbením, ktoré spôsobovala nedovieravosť hlasiviek. Keď šiel na konkurz do koncertnej agentúry, jej šéf mu povedal, že s takýmto vystupovaním mal prísť o tridsať rokov skôr: „V nemom filme by ste boli úžasný.“ Tento problém najprv vyriešil tým, že začal písať pesničky pre druhých. Jedným z nich bola aj hviezda francúzskeho šansónu Edith Piaf. Podľa jej memoárov sa zoznámili cez okno, pretože obaja bývali na rovnakej ulici. Keď sa dozvedela, že nemá ani halier, povedala mu, aby sa nasťahoval k nej. Charles nebol jej frajerom, akýkoľvek hlbší vzťah odmieta, no robil jej robil šoféra, klaviristu, rekvizitára, textára a nakoniec jej predskakoval aj na americkom turné. Keď sa ho neskôr pýtali, či od nej dostal nejaké rady ohľadne jeho budúcej kariéry, Charles povedal: „Nie. Ona radila len svojim milencom. Ale istým spôsobom milovala moje piesne, čo mi dávalo odvahu.“
Edith Piaf mala pravdu. Publikum si iba meter šesťdesiat vysokého speváka so všetkými jeho nedostatkami zamilovalo. „Majú ma radi, pretože mám hlas aj problémy ako každý druhý,“ povedal spevák, ktorý do francúzskeho šansónu, utápajúceho sa v melanchólii, vniesol ďalší rozmer – drámu obyčajného človeka, zápasiaceho s osudom, ktorý je nad jeho sily. V roku 1956 napísal svoj prvý veľký hit Sur Ma Vie. Na svojej stránke spomína jeden dôležitý incident, ktorý nakoniec rozhodol o jeho celej kariére. V roku 1960 v parížskej Olympii mu koncert nešiel podľa predstáv a publikum sa mu zdalo chladné. Keď dospieval poslednú pieseň Je m’voyais déjà o skrachovanom umelcovi, v sále nastalo úplné ticho. Aznavour odišiel do šatne s tým, že s hudbou definitívne končí. Keď sa vrátil, aby sa ešte raz poklonil, sála v momente vybuchla do obrovského triumfálneho aplauzu.
.pieseň pre Arménsko
Francúzsky spevák zložil stovky piesní, nahral desiatky albumov a účinkoval v mnohých filmoch. Nikdy nešiel na istotu a vo svojej tvorbe sa nevyhýbal ani kontroverzným témam. Napríklad zložil skladbu Aprés l’amour, pojednávajúcu o orgazme, ktorú zakázalo francúzske rádio. V roku 1972 nahral pieseň Comme ils disent o homosexuálnej láske. Bola to jedna z prvých skladieb tohto druhu vo Francúzsku, kde sa o ľuďoch inej orientácie hovorilo s porozumením. Okolie ho od vydania odhováralo, že mu poškodí jeho imidž. „Vždy som chcel písať originálne piesne. Som otvorený, rád riskujem, nebojím sa toho, že by mi moju kariéru zničila jedna pieseň. Nenechám sa pritlačil publikom, aby rozhodovalo o tom, čo môžem a čo nie. Iba tak sa človek môže vyvíjať a s ním aj jeho publikum.“ V šesťdesiatych rokoch zožal veľký úspech v Amerike. O desaťročie neskôr s piesňou She vyhral britskú hitparádu. V roku 1968 mal vystúpiť v Československu iba niekoľko dní po tom, čo sa 16. januára upálil Jan Palach. Keď sa po prílete do Prahy dozvedel, čo sa stalo, koncert zrušil. Agentúra Pragokoncert zúrila, no Aznavour sa namiesto vystúpenia vybral k Palachovej rakve s tým, že sa chce pokloniť tomuto hrdinovi. „Mám pocit, že tento nepochopiteľný čin chápem. Nezabúdajte, že som Armén, aj keď som sa narodil v Paríži. Náš národ má tiež skúsenosť s nenávistnou totalitou a nadvládou cudzej moci,“ citoval jeho slová po rokoch český denník Dnes.
So svojou materskou krajinou dodnes udržuje blízky vzťah. V roku 1988 založil nadáciu Aznavour pre Arménsko, ktorá zbierala peniaze pre obete ničivého zemetrasenia, ktoré pripravilo o život 25-tisíc ľudí. Okrem toho Aznavour zložil pre krajinu pieseň Tebe, Arménsko, ktorú si kúpilo päť miliónov ľudí. V Jerevane má svoje námestie a aj múzeum. Arménsko mu udelilo čestné občianstvo a v roku 2009 sa umelec, ktorý v súčasnosti žije vo Švajčiarsku so svojou treťou ženou, stal arménskym veľvyslancom v tejto krajine. S pribúdajúcim vekom trochu zvoľnil. Tvrdil, že po šesťdesiatke už nenapíše žiadnu novú pieseň. Nestalo sa a skladá ďalej. Keď mal sedemdesiatpäť, vyhlásil, že ide na svoje posledné turné. Ani to neplatí, koncertuje dodnes. Potom oznámil, že bude pracovať do deväťdesiatky. Dnes má 91 a v apríli vydal svoj nový album Encores s piesňami, cez ktoré sa pozerá na svoj celý život od detstva arménskeho utečenca cez druhú svetovú vojnu, obľúbené bary až po súčasnosť. Slovom encores sa na koncertoch označujú prídavky, no vyzerá to, že aj napriek svojmu veku je tento skvelý spevák odhodlaný žiť s hudbou až do konca života.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.