.burgtheater: Celibát
Pred začiatkom predstavenia Celibát v Burgtheatri som sa trochu čudoval, prečo sú niektorí viedenskí diváci ochotní sledovať túto inscenáciu aj z miest „na stojáka". Čo z toho môžu mať? Prečo si nepočkajú pár mesiacov na lístky na sedenie? Po predstavení som sa im už veľmi nečudoval. Hra mladého rakúskeho dramatika Ewalda Palmetshofera v sebe spája veľké dejiny s intímnym rodinným príbehom. Útla babička, ktorá pôsobí na javisku nesmierne krehko a zraniteľne, si z minulosti nesie hroznú vinu spolupráce s nacistami. Táto vina poznamenala nielen jej život, ale aj život celého jej rodu – dcéry a vnučky, ktoré aj 70 rokov po vojne žijú život bez vzťahov, bez mužov, akoby si niesli rodový trest za dávny zločin. Všetko sa odohráva medzi týmito tromi ženami – starou mamou, mamou a vnučkou. To, čo je na tejto inscenácii najsilnejšie, sú práve herečky, ktoré tieto postavy stvárňujú. Sú herci a herečky, ktorí keď vyjdú na javisko, akoby – ako hovorieval Jozef Bednárik – rovno aj odišli, ale sú herci a herečky, na ktorých sa musíte pozerať. Stefanie Reinsperger, Christiane von Poelnitz a Elisabeth Orth sú herečky, na ktoré by ste sa pozerali hoci aj postojačky.
.daniel Majling, dramaturg Činohry SND.
.théâtre de Liège: Prečo Eva?
Slovenskí pivári vedia, že Belgičania majú skvelé pivo. Slovenské ženy na diéte odolávajú, občas márne, chutným belgickým pralinkám. A občas si nejaký slovenský domased myslí, že sa v Belgicku rozpráva po belgicky a nikdy inak. A zrazu je tu šanca, aby sme spoznali malé belgické divadlo v priamom prenose. Vôbec nie je slávne a vôbec nezahrá známu klasiku či moderný kasaštyk. Je „iba“ výnimočne osviežujúce (ako to pivo), mimoriadne chutné (ako tie pralinky), a rozpráva sa v ňom krásnou a nápaditou francúzštinou (so slovenskými titulkami pre domasedky). Osamelý Adam 21. storočia sa schoval do svojho malého sveta. Svoj anonymný život trávi decentne oblečený vo svojej supranaturalistickej dielničke, ktorá sa skladá z neuveriteľného množstva detailných predmetov a fascinujúcich vecičiek. Žije slušne, stereotypne, dobrovoľne nudne a sebatrýznivo nenápadne. Vo svojom mentálnom laboratóriu si majstruje svoj život z predstáv, snov, túžob, knižiek, filmov, nočných môr. Netuší, že ho ako v reality šou sledujeme v jeho sklenenej kobke a odpočúvame vnútro jeho lebky. Adam čaká na zázrak a ten sa nečakane zjavuje a mizne v podobe záhadnej Evy. Ich stretnutie, konverzácia a vyvíjajúci sa vzťah sú grotesknou citáciou, ponáškou a kombináciou šarmu Woody Allena, labyrintov Ingmara Bergmana, absurdnosti Kafku a úzkostnej tajomnosti Tarkovského. Adama a Evu hrajú dvaja mladí, príťažliví herci absolútne podmanivým spôsobom „nehrania“. Akoby netušili, čo je tréma či predvádzanie sa. Majú svoju časomieru a priestorové súradnice a najmä veľmi originálny prejav. Vzácna krvná skupina slobodných, hravých, vzdelaných a kreatívnych mladých divadelníkov.
.darina Abrahámová, dramaturgička Činohry SND
.katona József Színház Budapešť: Cigáni
Inscenácia sa skladá sa z dvoch odlišných častí. Prvá zobrazuje idylický život cigánskych hudobníkov v nereálnom prostredí. Na konci prvej časti príde k nečakanému obratu – na scéne vybuchne Molotovov koktail, zaznejú výstrely a ktosi zastrelí starého primáša. V Maďarsku všetkým okamžite naskočí asociácia na sériu surových vrážd Rómov, ktoré sa odohrali koncom prvého desaťročia nášho storočia. Po idyle nastupuje realita. Objavujú sa nové postavy, nešikovní vyšetrovatelia, hlúpi policajti, lokálny politik, vystrašený doktor, aby sa v podstate dohodli, že záležitosť treba ututlať. Inscenácia provokatívne konštatuje, že rómska otázka je neriešiteľná, väčšinová spoločnosť ľahostajná a jediné, čo dokáže, je zatvárať si pred ňou oči. Medzi množstvom skvelých hercov sa v úlohe lekára predstaví aj u nás populárny János Bán.
.peter Kováč, dramaturg Činohry SND
.národné akademické divadlo Ivana Franka: Majdanské denníky
V človeku ostane zvláštny pocit, keď jeho bublinu poznania sveta praskne závan autenticity. Takýto pocit zanechajú v divákovi kyjevskí herci, ktorých stretne, nie vidí, ale stretne a zažije počas inscenácie Majdanské denníky. Jemná divadelnosť a ešte dôležitejší akt prehovorenia, z ktorého cítiť otvorenosť, úprimnosť a vyslovenie postoja. A v pauze inscenácie možnosť s hercami hovoriť. Z jednotlivých príbehov si vyskladáte svoj príbeh revolúcie na Majdane. Obyčajný autentický herecký prejav umožňuje spoluprežitie príbehov. S nimi má divák takisto silu – odvahu spievať ukrajinskú hymnu. Stavba inscenácie kopíruje podobu denníka. Zápisy v ňom sa stupňujú, občas aj karikujú, či obyčajne ľudsky opisujú situáciu na Majdane, politické rozloženie síl i budúce smerovanie. Vrcholom inscenácie je však monológ matky, ktorá hovorí o strate syna. Jednoducho, bez pátosu, ale emotívne.
.miriam Kičiňová, dramaturgička Činohry SND
.štátne divadlo Drážďany: Rozdelené nebo
Mladý chemik Manfred sa zamiluje do robotníčky Rity, ktorá študuje diaľkovo pedagogiku. Wendland má tiež záujem o Ritu. Je vedúci vo fabrike na výrobu vagónov, kde pracuje aj Rita. Tento ľúbostný príbeh sa odohráva začiatkom šesťdesiatych rokoch, v období budovania socializmu vo východnom Nemecku. Manfred je perspektívny vedec, ale v komunistickom Nemecku nemá budúcnosť. Rozhodne sa ujsť do západného Berlína. Pôjde s ním aj Rita? Ako sa rozhodne? Visí nad ňou tieň tragédie. Retro príbehy z čias komunizmu sú v Nemecku veľmi populárne. Aj u nás mnoho ľudí emigrovalo, mnohí o tom uvažovali. Inscenácia nás vráti do doby, v ktorej je tento problém otázkou dňa. Tilmann Köhler patrí v Nemecku medzi vychádzajúce režisérske hviezdy. Pracuje nielen v drážďanskom divadle, ale aj vo významných divadlách v Berlíne – Deutsches Theater či Maxim Gorki Theatre. Inscenácia má poetický jazyk, ale aj výrazný výtvarný akcent. I keď sa ocitáme v robotníckom prostredí, nevidíme žiadne montérky, ani stroje. Všetko je v náznaku, v štylizácii, v ironickom nadhľade. A herci hrajú výborne. Pre mladých divákov je to návrat do doby, ktorú si nedokážu predstaviť.
.roman Polák, riaditeľ Činohry SND Medzinárodný divadelný festival SND Eurokontext. Trvanie: 12. 6 – 19. 6 2015.
Účinkujú: Burgetheater, Viedeň, Slovenské národné divadlo, Národné divadlo Praha, Théatre de Liége, Činohra štátneho divadla Koteho Marjani shviliho, Tbilisi, Teatr Dramatyczny, Varšava, Katona Jószef Színház, Budapešť, Národné akademické divadlo Ivana Franka, Kyjev, Štátne divadlo Drážďany.
Pred začiatkom predstavenia Celibát v Burgtheatri som sa trochu čudoval, prečo sú niektorí viedenskí diváci ochotní sledovať túto inscenáciu aj z miest „na stojáka". Čo z toho môžu mať? Prečo si nepočkajú pár mesiacov na lístky na sedenie? Po predstavení som sa im už veľmi nečudoval. Hra mladého rakúskeho dramatika Ewalda Palmetshofera v sebe spája veľké dejiny s intímnym rodinným príbehom. Útla babička, ktorá pôsobí na javisku nesmierne krehko a zraniteľne, si z minulosti nesie hroznú vinu spolupráce s nacistami. Táto vina poznamenala nielen jej život, ale aj život celého jej rodu – dcéry a vnučky, ktoré aj 70 rokov po vojne žijú život bez vzťahov, bez mužov, akoby si niesli rodový trest za dávny zločin. Všetko sa odohráva medzi týmito tromi ženami – starou mamou, mamou a vnučkou. To, čo je na tejto inscenácii najsilnejšie, sú práve herečky, ktoré tieto postavy stvárňujú. Sú herci a herečky, ktorí keď vyjdú na javisko, akoby – ako hovorieval Jozef Bednárik – rovno aj odišli, ale sú herci a herečky, na ktorých sa musíte pozerať. Stefanie Reinsperger, Christiane von Poelnitz a Elisabeth Orth sú herečky, na ktoré by ste sa pozerali hoci aj postojačky.
.daniel Majling, dramaturg Činohry SND.
.théâtre de Liège: Prečo Eva?
Slovenskí pivári vedia, že Belgičania majú skvelé pivo. Slovenské ženy na diéte odolávajú, občas márne, chutným belgickým pralinkám. A občas si nejaký slovenský domased myslí, že sa v Belgicku rozpráva po belgicky a nikdy inak. A zrazu je tu šanca, aby sme spoznali malé belgické divadlo v priamom prenose. Vôbec nie je slávne a vôbec nezahrá známu klasiku či moderný kasaštyk. Je „iba“ výnimočne osviežujúce (ako to pivo), mimoriadne chutné (ako tie pralinky), a rozpráva sa v ňom krásnou a nápaditou francúzštinou (so slovenskými titulkami pre domasedky). Osamelý Adam 21. storočia sa schoval do svojho malého sveta. Svoj anonymný život trávi decentne oblečený vo svojej supranaturalistickej dielničke, ktorá sa skladá z neuveriteľného množstva detailných predmetov a fascinujúcich vecičiek. Žije slušne, stereotypne, dobrovoľne nudne a sebatrýznivo nenápadne. Vo svojom mentálnom laboratóriu si majstruje svoj život z predstáv, snov, túžob, knižiek, filmov, nočných môr. Netuší, že ho ako v reality šou sledujeme v jeho sklenenej kobke a odpočúvame vnútro jeho lebky. Adam čaká na zázrak a ten sa nečakane zjavuje a mizne v podobe záhadnej Evy. Ich stretnutie, konverzácia a vyvíjajúci sa vzťah sú grotesknou citáciou, ponáškou a kombináciou šarmu Woody Allena, labyrintov Ingmara Bergmana, absurdnosti Kafku a úzkostnej tajomnosti Tarkovského. Adama a Evu hrajú dvaja mladí, príťažliví herci absolútne podmanivým spôsobom „nehrania“. Akoby netušili, čo je tréma či predvádzanie sa. Majú svoju časomieru a priestorové súradnice a najmä veľmi originálny prejav. Vzácna krvná skupina slobodných, hravých, vzdelaných a kreatívnych mladých divadelníkov.
.darina Abrahámová, dramaturgička Činohry SND
.katona József Színház Budapešť: Cigáni
Inscenácia sa skladá sa z dvoch odlišných častí. Prvá zobrazuje idylický život cigánskych hudobníkov v nereálnom prostredí. Na konci prvej časti príde k nečakanému obratu – na scéne vybuchne Molotovov koktail, zaznejú výstrely a ktosi zastrelí starého primáša. V Maďarsku všetkým okamžite naskočí asociácia na sériu surových vrážd Rómov, ktoré sa odohrali koncom prvého desaťročia nášho storočia. Po idyle nastupuje realita. Objavujú sa nové postavy, nešikovní vyšetrovatelia, hlúpi policajti, lokálny politik, vystrašený doktor, aby sa v podstate dohodli, že záležitosť treba ututlať. Inscenácia provokatívne konštatuje, že rómska otázka je neriešiteľná, väčšinová spoločnosť ľahostajná a jediné, čo dokáže, je zatvárať si pred ňou oči. Medzi množstvom skvelých hercov sa v úlohe lekára predstaví aj u nás populárny János Bán.
.peter Kováč, dramaturg Činohry SND
.národné akademické divadlo Ivana Franka: Majdanské denníky
V človeku ostane zvláštny pocit, keď jeho bublinu poznania sveta praskne závan autenticity. Takýto pocit zanechajú v divákovi kyjevskí herci, ktorých stretne, nie vidí, ale stretne a zažije počas inscenácie Majdanské denníky. Jemná divadelnosť a ešte dôležitejší akt prehovorenia, z ktorého cítiť otvorenosť, úprimnosť a vyslovenie postoja. A v pauze inscenácie možnosť s hercami hovoriť. Z jednotlivých príbehov si vyskladáte svoj príbeh revolúcie na Majdane. Obyčajný autentický herecký prejav umožňuje spoluprežitie príbehov. S nimi má divák takisto silu – odvahu spievať ukrajinskú hymnu. Stavba inscenácie kopíruje podobu denníka. Zápisy v ňom sa stupňujú, občas aj karikujú, či obyčajne ľudsky opisujú situáciu na Majdane, politické rozloženie síl i budúce smerovanie. Vrcholom inscenácie je však monológ matky, ktorá hovorí o strate syna. Jednoducho, bez pátosu, ale emotívne.
.miriam Kičiňová, dramaturgička Činohry SND
.štátne divadlo Drážďany: Rozdelené nebo
Mladý chemik Manfred sa zamiluje do robotníčky Rity, ktorá študuje diaľkovo pedagogiku. Wendland má tiež záujem o Ritu. Je vedúci vo fabrike na výrobu vagónov, kde pracuje aj Rita. Tento ľúbostný príbeh sa odohráva začiatkom šesťdesiatych rokoch, v období budovania socializmu vo východnom Nemecku. Manfred je perspektívny vedec, ale v komunistickom Nemecku nemá budúcnosť. Rozhodne sa ujsť do západného Berlína. Pôjde s ním aj Rita? Ako sa rozhodne? Visí nad ňou tieň tragédie. Retro príbehy z čias komunizmu sú v Nemecku veľmi populárne. Aj u nás mnoho ľudí emigrovalo, mnohí o tom uvažovali. Inscenácia nás vráti do doby, v ktorej je tento problém otázkou dňa. Tilmann Köhler patrí v Nemecku medzi vychádzajúce režisérske hviezdy. Pracuje nielen v drážďanskom divadle, ale aj vo významných divadlách v Berlíne – Deutsches Theater či Maxim Gorki Theatre. Inscenácia má poetický jazyk, ale aj výrazný výtvarný akcent. I keď sa ocitáme v robotníckom prostredí, nevidíme žiadne montérky, ani stroje. Všetko je v náznaku, v štylizácii, v ironickom nadhľade. A herci hrajú výborne. Pre mladých divákov je to návrat do doby, ktorú si nedokážu predstaviť.
.roman Polák, riaditeľ Činohry SND Medzinárodný divadelný festival SND Eurokontext. Trvanie: 12. 6 – 19. 6 2015.
Účinkujú: Burgetheater, Viedeň, Slovenské národné divadlo, Národné divadlo Praha, Théatre de Liége, Činohra štátneho divadla Koteho Marjani shviliho, Tbilisi, Teatr Dramatyczny, Varšava, Katona Jószef Színház, Budapešť, Národné akademické divadlo Ivana Franka, Kyjev, Štátne divadlo Drážďany.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.