Diváci napĺňajú superlatívmi sociálne siete aj špecializované filmové weby. V jednom šíku vedno s nimi filmová kritika, až sa môže zdať, že Mad Max: Zbesilá cesta je naozaj taký dobrý film, ako o ňom všetci vravia.
Naozaj je? Iste, akurát to už tradične bude trošičku komplikovanejšie. Lebo ak Mad Max intenzívne nadchol tak veľa divákov i kritikov, jednoducho, ak sa naozaj tak veľmi páči v celom širokom významovom poli tohto vágneho slova – páčiť sa – s najväčšou (štatistickou) pravdepodobnosťou to znamená, že Mad Max vôbec nie je ani taký dobrý, ani taký výnimočný film, ako o ňom jeho diváci tvrdia. Naopak, mohlo by ísť o snímku priemernú až podpriemernú. Ba dokonca, a to by bolo to najhoršie, čo by sa mu mohlo stať, mohlo by ísť o snímku, ktorá sa stala módnou, trendovou, prípadne priamo trendsetterskou. To znamená, že ľuďom sa páči nie preto, že to tak je, ale preto, že to tvrdí ktosi iný, nejaká autorita, niekto, koho rešpektujem až tak, že zapriem sám seba a predstieram, že jeho stanovisko je mojím stanoviskom. Akože Jano, Jožo, Juro, Karol, Zdena, Zora a Zoja povedali, že je to super, tak to super bude, aj keby som sa ja sám v kine nudil tak, že som hral dve hodiny pri tom filme sudoku.
A to sme ešte vôbec nespomenuli tú dôležitú časť veľmi erudovaného diváctva, ktorá do kina nechodí po priamočiare adrenalínové zážitky, ale celkom prirodzene inklinuje k vážnejším snímkam, lyrickejším, poetickejším, k snímkam, ktoré majú inšpirovať na premýšľanie, majú rozčuľovať, provokovať, pýtať sa a tak ďalej, jednoducho k snímkam, ktoré neohurujú ani formou, ani obsahom, a vôbec, neohurujú nijako, lebo akékoľvek ohurovanie im je z princípu cudzie, skôr vyzývajú a pozývajú svojich divákov ticho kontemplovať o čomsi nevypovedateľnom, ale o to dôležitejšom.
Keď si predstavím takto vkusovo nastaveného diváka, a vôbec to nemusí byť fanatický prívrženec Bélu Tarra, milovník Tarkovského, nihilistický nohsled poetiky Larsa von Triera či cineast, programovo odmietajúci taliansky neorealizmus pre prílišnú divácku ústretovosť, Mad Max: Zbesilá cesta sa mu jednoducho nemôže páčiť, tobôž, aby ho považoval za dobrý film. Všetky jeho argumenty by sedeli a zase by sme skončili pri tom, že film je príliš umeleckým druhom na to, aby v ňom fungovali jednoduché odpovede.
Všetko, čo sa o novom Mad Maxovi napísalo, takmer isto platí, a to, že prevažujú oslavné hlasy, znamená iba toľko, že tá druhá strana, tá, ktorú Mad Max nezasiahol, buď intenzívne mlčí – ten film jej jednoducho nestojí zato, aby sa púšťala do polemiky s masou, zvlášť ak sa to ani poriadne nedá, alebo nemlčí, akurát sa v tej mase stráca. Ale jestvuje a mala by byť počuť hlasnejšie, lebo Mad Max určite nie je ani univerzálne dobrý film, ani film, ktorý by sa dal bez pripomienok odporúčať komukoľvek. Skôr naopak a tie hlasy, čo ho tak intenzívne vynášajú do nebies, sú hlasy fanúšikov, veľmi hlasné a veľmi tendenčné.
Za iných okolností by som kričal vedno s nimi, lebo Mad Max je naozaj super, výborný film, len sa mi nepáči to nadšené, nekritické dívanie sa, lebo Mad Max je jednoducho pridobrý na to, aby ho davy dokázali náležite oceniť.
Postapo budúcnosť, kyslá pôda, zamorenie, púšť a spúšť. Tyran kamsi vyšle nákladiak, šoférka nedbá na príkazy, vzbúri sa, ide za svojím, pomôže jej šialený Max. Akcia, hudba, akcia, hudba, akcia, hudba, katarzné stíšenie sa v kríze, akcia hudba, akcia, hudba, akcia, hudba, koniec. K deju azda iba toľko. Je strhujúci, napínavý, nadmieru akčný, hudba, ruchy a vizuál ideálne spolupracujú, na tejto úrovni vec čisto prvej signálnej sústavy – tento Mad Max je asi ten, čo všetkých tak nadchol. A ešte že ručná práca, minimum digitálnych efektov, stará dobrá škola, kaskadéri a tak. Môže byť, akurát dodávanie vnútornej dynamiky do sekvencií ich mechanickým zrýchlením je naozaj režisérsky postup, ktorý už si dnes nedovolia použiť ani režisérski nádenníci denných televíznych seriálov, keď snímajú bitku v krčme. Na prvýkrát si to divák všimnúť nemusí, ale keď sa znova díva na už videné, vyslovene ho to rozčuľuje.
Príjemná je kontextová hra Hádaj, na čo odkazujem, ktorú režisér nenásilne rozohral s divákmi pamätníkmi, ktorí vyrástli na prvých troch Mad Maxoch, čo sú u nás prakticky všetci, čo mali prístup k videu ešte za boľševika, v druhej polovici osemdesiatych rokov. Mad Max patril k povinnej výbave domácich videoték. A to by mohlo byť tak všetko, ak by Mad Max: Zbesilá cesta nebol filmom príbehu, ale filmom atrakciou.
Lenže Mad Max je film príbehu, normálna dráma, expozícia, kolízia, kríza, peripetia, katastrofa, akurát nejde o tragédiu, takže tú katastrofu netreba brať doslovne. Inak to sedí a funguje to preto tak vynikajúco, že Miller nám z toho veľkého príbehu ukazuje len nevyhnutné minimum. Fragmenty, detaily, sekvencie, za ktorými tušíme do detailov premyslený funkčný fiktívny svet. Svet mytologizovaný skúsenosťou konca civilizácie, v ktorom sa rodí nová religiozita, zmes techno fetišizmu voňajúceho vysokooktánovým benzínom a starogermánskeho ponímania hrdinstva. Do Valhally len na krídlach Valkýr, to platí aj tu, akurát to treba dosvedčiť. Nevidíme z toho veľa, len nevyhnutné minimum, aby sme ten svet prijali ako funkčný svet živej viery, síce bizarnej, ale viery a to málo stačí, aby sme chceli vidieť a vedieť viac. Vo filme však už nie, a tak domýšľame tušené a naznačené a príbeh, vo filme len naznačený, naplno ožíva v nás. Toto je na Mad Maxovi to geniálne, čo z neho robí nielen film, čo sa páči, ale aj film, ktorý sa oplatí vidieť. Mad Max: Zbesilá cesta (Austrália, USA, 2015). Réžia: George Miller. Scenár: George Miller, Nick Lathouris, Brendan McCarthy. Hrajú: Tom Hardy, Charlize Theron, Nicholas Hoult, Hugh Keays-Byrne, Rosie Huntington-Whiteley, Zoë Kravitz, Riley Keough, Josh Helman a ďalší.
Naozaj je? Iste, akurát to už tradične bude trošičku komplikovanejšie. Lebo ak Mad Max intenzívne nadchol tak veľa divákov i kritikov, jednoducho, ak sa naozaj tak veľmi páči v celom širokom významovom poli tohto vágneho slova – páčiť sa – s najväčšou (štatistickou) pravdepodobnosťou to znamená, že Mad Max vôbec nie je ani taký dobrý, ani taký výnimočný film, ako o ňom jeho diváci tvrdia. Naopak, mohlo by ísť o snímku priemernú až podpriemernú. Ba dokonca, a to by bolo to najhoršie, čo by sa mu mohlo stať, mohlo by ísť o snímku, ktorá sa stala módnou, trendovou, prípadne priamo trendsetterskou. To znamená, že ľuďom sa páči nie preto, že to tak je, ale preto, že to tvrdí ktosi iný, nejaká autorita, niekto, koho rešpektujem až tak, že zapriem sám seba a predstieram, že jeho stanovisko je mojím stanoviskom. Akože Jano, Jožo, Juro, Karol, Zdena, Zora a Zoja povedali, že je to super, tak to super bude, aj keby som sa ja sám v kine nudil tak, že som hral dve hodiny pri tom filme sudoku.
A to sme ešte vôbec nespomenuli tú dôležitú časť veľmi erudovaného diváctva, ktorá do kina nechodí po priamočiare adrenalínové zážitky, ale celkom prirodzene inklinuje k vážnejším snímkam, lyrickejším, poetickejším, k snímkam, ktoré majú inšpirovať na premýšľanie, majú rozčuľovať, provokovať, pýtať sa a tak ďalej, jednoducho k snímkam, ktoré neohurujú ani formou, ani obsahom, a vôbec, neohurujú nijako, lebo akékoľvek ohurovanie im je z princípu cudzie, skôr vyzývajú a pozývajú svojich divákov ticho kontemplovať o čomsi nevypovedateľnom, ale o to dôležitejšom.
Keď si predstavím takto vkusovo nastaveného diváka, a vôbec to nemusí byť fanatický prívrženec Bélu Tarra, milovník Tarkovského, nihilistický nohsled poetiky Larsa von Triera či cineast, programovo odmietajúci taliansky neorealizmus pre prílišnú divácku ústretovosť, Mad Max: Zbesilá cesta sa mu jednoducho nemôže páčiť, tobôž, aby ho považoval za dobrý film. Všetky jeho argumenty by sedeli a zase by sme skončili pri tom, že film je príliš umeleckým druhom na to, aby v ňom fungovali jednoduché odpovede.
Všetko, čo sa o novom Mad Maxovi napísalo, takmer isto platí, a to, že prevažujú oslavné hlasy, znamená iba toľko, že tá druhá strana, tá, ktorú Mad Max nezasiahol, buď intenzívne mlčí – ten film jej jednoducho nestojí zato, aby sa púšťala do polemiky s masou, zvlášť ak sa to ani poriadne nedá, alebo nemlčí, akurát sa v tej mase stráca. Ale jestvuje a mala by byť počuť hlasnejšie, lebo Mad Max určite nie je ani univerzálne dobrý film, ani film, ktorý by sa dal bez pripomienok odporúčať komukoľvek. Skôr naopak a tie hlasy, čo ho tak intenzívne vynášajú do nebies, sú hlasy fanúšikov, veľmi hlasné a veľmi tendenčné.
Za iných okolností by som kričal vedno s nimi, lebo Mad Max je naozaj super, výborný film, len sa mi nepáči to nadšené, nekritické dívanie sa, lebo Mad Max je jednoducho pridobrý na to, aby ho davy dokázali náležite oceniť.
Postapo budúcnosť, kyslá pôda, zamorenie, púšť a spúšť. Tyran kamsi vyšle nákladiak, šoférka nedbá na príkazy, vzbúri sa, ide za svojím, pomôže jej šialený Max. Akcia, hudba, akcia, hudba, akcia, hudba, katarzné stíšenie sa v kríze, akcia hudba, akcia, hudba, akcia, hudba, koniec. K deju azda iba toľko. Je strhujúci, napínavý, nadmieru akčný, hudba, ruchy a vizuál ideálne spolupracujú, na tejto úrovni vec čisto prvej signálnej sústavy – tento Mad Max je asi ten, čo všetkých tak nadchol. A ešte že ručná práca, minimum digitálnych efektov, stará dobrá škola, kaskadéri a tak. Môže byť, akurát dodávanie vnútornej dynamiky do sekvencií ich mechanickým zrýchlením je naozaj režisérsky postup, ktorý už si dnes nedovolia použiť ani režisérski nádenníci denných televíznych seriálov, keď snímajú bitku v krčme. Na prvýkrát si to divák všimnúť nemusí, ale keď sa znova díva na už videné, vyslovene ho to rozčuľuje.
Príjemná je kontextová hra Hádaj, na čo odkazujem, ktorú režisér nenásilne rozohral s divákmi pamätníkmi, ktorí vyrástli na prvých troch Mad Maxoch, čo sú u nás prakticky všetci, čo mali prístup k videu ešte za boľševika, v druhej polovici osemdesiatych rokov. Mad Max patril k povinnej výbave domácich videoték. A to by mohlo byť tak všetko, ak by Mad Max: Zbesilá cesta nebol filmom príbehu, ale filmom atrakciou.
Lenže Mad Max je film príbehu, normálna dráma, expozícia, kolízia, kríza, peripetia, katastrofa, akurát nejde o tragédiu, takže tú katastrofu netreba brať doslovne. Inak to sedí a funguje to preto tak vynikajúco, že Miller nám z toho veľkého príbehu ukazuje len nevyhnutné minimum. Fragmenty, detaily, sekvencie, za ktorými tušíme do detailov premyslený funkčný fiktívny svet. Svet mytologizovaný skúsenosťou konca civilizácie, v ktorom sa rodí nová religiozita, zmes techno fetišizmu voňajúceho vysokooktánovým benzínom a starogermánskeho ponímania hrdinstva. Do Valhally len na krídlach Valkýr, to platí aj tu, akurát to treba dosvedčiť. Nevidíme z toho veľa, len nevyhnutné minimum, aby sme ten svet prijali ako funkčný svet živej viery, síce bizarnej, ale viery a to málo stačí, aby sme chceli vidieť a vedieť viac. Vo filme však už nie, a tak domýšľame tušené a naznačené a príbeh, vo filme len naznačený, naplno ožíva v nás. Toto je na Mad Maxovi to geniálne, čo z neho robí nielen film, čo sa páči, ale aj film, ktorý sa oplatí vidieť. Mad Max: Zbesilá cesta (Austrália, USA, 2015). Réžia: George Miller. Scenár: George Miller, Nick Lathouris, Brendan McCarthy. Hrajú: Tom Hardy, Charlize Theron, Nicholas Hoult, Hugh Keays-Byrne, Rosie Huntington-Whiteley, Zoë Kravitz, Riley Keough, Josh Helman a ďalší.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.