Pamätáte si časy povinných výchovných koncertov? Dopoludnia, počas ktorých sme sa oficiálne „ulievali“ z vyučovania, boli pre mnohých z nás pretrpenou „vznešenou nudou“ v prostredí zatuchnutého kulturáku.
„Výchovné koncerty poskytujú deťom hlboký a ničím nenahraditeľný komplexný zážitok nielen z hudobného výkonu, ale aj z prostredia, vzájomného spojenia múz a synergického umocnenia ich účinku, z motivácie pred koncertom a katarzie po ňom.“ Toľko teória, ktorou na svojej internetovej stránke propaguje koncerty pre mladších poslucháčov príspevková organizácia Hudobné centrum. Ich ponuka je pomerne rozsiahla a na troch edukačných stupňoch predkladá výber od zvukomalebne opisných hudobných rozprávok (Vláčik Doremifáčik, Melódia nad zlato), historických exkurzov (Hudba dávnych storočí) po umelecké metamorfózy súčasnosti (Ako sme pesničky obliekali, Čo je to muzikál).
.vonku to funguje
Rôznorodosť prístupov môže povinnú hudobnú výchovu premeniť na spontánny dialóg, ktorý teší predkladateľa aj diváka. Do značnej miery sa to podarilo americkému dirigentovi, skladateľovi, ale predovšetkým neúnavnému hudobnému popularizátorovi Leonardovi Bernsteinovi, ktorý podľa mnohých priviedol k vážnej hudbe minimálne jednu generáciu Američanov. Rozsiahly cyklus Young People´s Concerts počas jeho šéfovania Newyorskej filharmónie patril v rokoch 1958–1972 k fenoménom svojej doby. Bernstein spontánnym spôsobom ozrejmoval a demonštroval základné formové či kompozičné princípy hudobného procesu. Tie pre mnohých dovtedy patrili k ťažko pochopiteľným veciam „medzi nebom a zemou“. Pritom puritáni revolučné metódy tohto štýlového syntetika a eklektika doslova „predýchavali“ – napríklad ozrejmovanie hudobnej formy na príklade piesní The Beatles namiesto Mozarta či Beethovena. V rovnakých časoch obchádzala americké vzdelávacie inštitúcie s programom Jazz Goes To College aj „superstar džezového klavíra“ Dave Brubeck.
Aj dnes sa výchove svojho budúceho obecenstva venuje viacero renomovaných umelcov. Napríklad propagátor repetitívneho „trance blues“ – afroamerický bluesman Otis Taylor, ktorý už niekoľko rokov navštevuje americké materské školy s interaktívnym a najmenšími poslucháčmi spontánne prijímaným programom Writing the Blues. A nemusíme hľadať len za oceánom. Aj u našich západných susedov sa za výchovnými koncertmi s názvom Hodina zpívání autora známych hitov Severní vítr či Není nutno, skladateľa a klaviristu Jaroslava Uhlířa, doslova zaprášilo.
Systém fungujúci za hranicami možno bez problémov aplikovať aj u nás. Možno stačí pozmeniť prístup k mladšej poslucháčskej skupine a výsledok vo forme celkom odlišného vnímania sa dostaví. V uplynulých týždňoch sa aj v našich končinách objavila dvojica predsa len o čosi kreatívnejších spôsobov, akými možno vychovávať slovenského poslucháča.
.filharmonik Čekovský
Netradičnejší zážitok než kedykoľvek predtým sľuboval 23. januára otvárací koncert pravidelného cyklu Junior nazvaný iJam, ktorým Slovenská filharmónia pamätala na neskôr narodených poslucháčov. Pódium Koncertnej siene malo hostiť Mariána Čekovského a predstaviť ho (citujúc z tlačovej správy), „tak ako ho nepoznáme“.
Pravdepodobne aj nad očakávanie organizátorov dopadla účasť a prvým zážitkom večera bola Reduta zaplnená mladými ľuďmi. Na ich tvárach bolo badať presný opak „nadšenia“ vídaného počas často nudných koncertov, na ktoré kedysi chodievali len z povinnosti. Nie všetky prísľuby sa v ten večer splnili, aj keď nemožno povedať, že by Čekovský podliezal svoje umelecké krédo. Hudba, ktorú ponúkol so svojím bandom (Henry Tóth – gitara, Paľo Jeňo – trúbka, Milo Suchomel – tenorsaxofón, Martin Janočko – bicie), inklinovala k uhladenejším pop-džezovým popevkom bez slov, inokedy evokovala scénickú hudbu k výpravným filmom.
Nedoriešeným programovým bodom bola slovná prezentácia, v ktorej vládla forma nad obsahom. Demonštratívne predstavovanie hlavného sponzora projektu nadobúdalo podobu pomerne nápadného vychvaľovania predností firmy s „jabĺčkovými“ počítačovými produktmi. Spočiatku evidentná reklamná kampaň v Redute nakoniec v mnohom súvisela s priamym demonštrovaním novátorských foriem a spôsobov tvorenia hudby. Počas „výučby“ v priamom koncertnom prenose sa niekoľkokrát zopakoval postup vrstvenia jednotlivých prvkov – od jednoduchého programovania bicích nástrojov cez rozľahlé plochy klávesov, basovej linky a sólových nástrojov. Oživením mala byť sľubovaná interakcia javiska s hľadiskom, ktorá sa však nakoniec skončila exhibičným súťažením o darčekový iPod.
Začlenenie projektu iJam do cyklu koncertov pre mladé publikum bolo výborným nápadom, čo sa týka výberu hlavného protagonistu. Prelínanie hudobnej nápaditosti s jeho spontánnym „entertainerstvom“ môže byť sľubnou devízou aj do budúcnosti. Poučné bolo záverečné konštatovanie lídra, že ani tie najlepšie „mašinky“ nedokážu nahradiť invenciu. Tej má Čekovský, našťastie, dosť, len ju namiesto rozmieňania skoncentrovať do správneho projektu.
.jazzwomanka Lužinská
Doteraz v troch slovenských mestách – Banskej Bystrici, Košiciach a Bratislave – prebehla počas februára séria vzdelávacích koncertov Jazz Goes To School, ktorých scenár podľa vlastného nápadu vypracovala speváčka Lucia Lužinská. Poslucháčku džezového spevu v rakúskom Grazi priviedla k vytvoreniu a realizovaniu projektu vlastná skúsenosť. „K džezu som sa dostávala veľmi pomaly a o mnohých skvelých slovenských džezmenoch som sa dozvedela až v zahraničí. Džez má na Slovensku dlhú tradíciu, ale ľudia napriek tomu nemajú o ňom dostatok informácií. Hudba dokáže byť pre mladých ľudí pozitívnym stimulom v období dospievania. Mnohé z predsudkov voči džezu vyplývajú z absolútnej neznalosti a nemožnosti konfrontovať svoj názor.“
Na nedostatok informácií sa tentoraz stredoškoláci sťažovať nemohli. Ani na akčnú formu ich podania. Lužinská ťažila zo svojho hereckého naturelu a príťažlivým spôsobom poprela mýtus o nudnej a statickej hudbe reflektujúcej (ako presvedčivo deklaroval boľševik) mizériu utláčaného černošského ľudu. Zarezonovať mohol aj výber džezových štandardov, ktoré moderne a pritom nonšalantne staromilsky interpretuje All Time Jazz Trio (v tomto prípade kvarteto) gitaristu Borisa Čellára. Minimálne Summertime (ktorý mnohí poznajú ako popevok na gauči ležiacej Katky Koščovej) odznel v niekoľkých odlišných verziách v rámci vysvetľovania pojmu aranžovanie. Vhodne zvolené prirovnanie k rôznej úprave kvetinovej kytice bolo prostredníkom k tradičnej, modernej či „latinou šmrncnutej“ verzii tejto skladby.
Najväčší ohlas podľa očakávania vzbudila hiphopom fúzovaná verzia s rapperom Čistychovom a po jeho príchode spozorneli aj indiferentní neposlucháči. Minimálna tvorivá účasť rappera (čo bolo možné sledovať pri Lužinskej scatovaných pasážach, do ktorých sa snažila podnietiť aj Čistychova) bola odmenená maximálnym aplauzom.
Jazz Goes To School nezostal v konečnom dôsledku len interaktívnym prierezom vývoja džezových štýlov alebo ukážkou možností a funkcií jednotlivých nástrojov predstavených členmi kapely (gitarista Boris Čellár, klavirista Tomáš Gajlík, kontrabasista Juraj Kalász, bubeník Peter Solárik). Rozruch v publiku vzbudila nápaditá práca s elektronickou „loop station“, ktorá umožnila speváčke navrstviť jednotlivé hlasové prvky do neuveriteľného výsledku v podobe Ellingtonovho Caravanu. Reálny zážitok z pútavo podanej umeleckej dielne mohol byť pre dospievajúceho človeka momentom, keď si poopravil názor na inú hudbu, než akou ho denne zaplavujú médiá. „Ulievanie“ z oficiálneho vyučovacieho procesu v prospech povinnej hudobnej prevýchovy sa rozhodne javilo ako opodstatnené.
Autor je hudobný publicista
„Výchovné koncerty poskytujú deťom hlboký a ničím nenahraditeľný komplexný zážitok nielen z hudobného výkonu, ale aj z prostredia, vzájomného spojenia múz a synergického umocnenia ich účinku, z motivácie pred koncertom a katarzie po ňom.“ Toľko teória, ktorou na svojej internetovej stránke propaguje koncerty pre mladších poslucháčov príspevková organizácia Hudobné centrum. Ich ponuka je pomerne rozsiahla a na troch edukačných stupňoch predkladá výber od zvukomalebne opisných hudobných rozprávok (Vláčik Doremifáčik, Melódia nad zlato), historických exkurzov (Hudba dávnych storočí) po umelecké metamorfózy súčasnosti (Ako sme pesničky obliekali, Čo je to muzikál).
.vonku to funguje
Rôznorodosť prístupov môže povinnú hudobnú výchovu premeniť na spontánny dialóg, ktorý teší predkladateľa aj diváka. Do značnej miery sa to podarilo americkému dirigentovi, skladateľovi, ale predovšetkým neúnavnému hudobnému popularizátorovi Leonardovi Bernsteinovi, ktorý podľa mnohých priviedol k vážnej hudbe minimálne jednu generáciu Američanov. Rozsiahly cyklus Young People´s Concerts počas jeho šéfovania Newyorskej filharmónie patril v rokoch 1958–1972 k fenoménom svojej doby. Bernstein spontánnym spôsobom ozrejmoval a demonštroval základné formové či kompozičné princípy hudobného procesu. Tie pre mnohých dovtedy patrili k ťažko pochopiteľným veciam „medzi nebom a zemou“. Pritom puritáni revolučné metódy tohto štýlového syntetika a eklektika doslova „predýchavali“ – napríklad ozrejmovanie hudobnej formy na príklade piesní The Beatles namiesto Mozarta či Beethovena. V rovnakých časoch obchádzala americké vzdelávacie inštitúcie s programom Jazz Goes To College aj „superstar džezového klavíra“ Dave Brubeck.
Aj dnes sa výchove svojho budúceho obecenstva venuje viacero renomovaných umelcov. Napríklad propagátor repetitívneho „trance blues“ – afroamerický bluesman Otis Taylor, ktorý už niekoľko rokov navštevuje americké materské školy s interaktívnym a najmenšími poslucháčmi spontánne prijímaným programom Writing the Blues. A nemusíme hľadať len za oceánom. Aj u našich západných susedov sa za výchovnými koncertmi s názvom Hodina zpívání autora známych hitov Severní vítr či Není nutno, skladateľa a klaviristu Jaroslava Uhlířa, doslova zaprášilo.
Systém fungujúci za hranicami možno bez problémov aplikovať aj u nás. Možno stačí pozmeniť prístup k mladšej poslucháčskej skupine a výsledok vo forme celkom odlišného vnímania sa dostaví. V uplynulých týždňoch sa aj v našich končinách objavila dvojica predsa len o čosi kreatívnejších spôsobov, akými možno vychovávať slovenského poslucháča.
.filharmonik Čekovský
Netradičnejší zážitok než kedykoľvek predtým sľuboval 23. januára otvárací koncert pravidelného cyklu Junior nazvaný iJam, ktorým Slovenská filharmónia pamätala na neskôr narodených poslucháčov. Pódium Koncertnej siene malo hostiť Mariána Čekovského a predstaviť ho (citujúc z tlačovej správy), „tak ako ho nepoznáme“.
Pravdepodobne aj nad očakávanie organizátorov dopadla účasť a prvým zážitkom večera bola Reduta zaplnená mladými ľuďmi. Na ich tvárach bolo badať presný opak „nadšenia“ vídaného počas často nudných koncertov, na ktoré kedysi chodievali len z povinnosti. Nie všetky prísľuby sa v ten večer splnili, aj keď nemožno povedať, že by Čekovský podliezal svoje umelecké krédo. Hudba, ktorú ponúkol so svojím bandom (Henry Tóth – gitara, Paľo Jeňo – trúbka, Milo Suchomel – tenorsaxofón, Martin Janočko – bicie), inklinovala k uhladenejším pop-džezovým popevkom bez slov, inokedy evokovala scénickú hudbu k výpravným filmom.
Nedoriešeným programovým bodom bola slovná prezentácia, v ktorej vládla forma nad obsahom. Demonštratívne predstavovanie hlavného sponzora projektu nadobúdalo podobu pomerne nápadného vychvaľovania predností firmy s „jabĺčkovými“ počítačovými produktmi. Spočiatku evidentná reklamná kampaň v Redute nakoniec v mnohom súvisela s priamym demonštrovaním novátorských foriem a spôsobov tvorenia hudby. Počas „výučby“ v priamom koncertnom prenose sa niekoľkokrát zopakoval postup vrstvenia jednotlivých prvkov – od jednoduchého programovania bicích nástrojov cez rozľahlé plochy klávesov, basovej linky a sólových nástrojov. Oživením mala byť sľubovaná interakcia javiska s hľadiskom, ktorá sa však nakoniec skončila exhibičným súťažením o darčekový iPod.
Začlenenie projektu iJam do cyklu koncertov pre mladé publikum bolo výborným nápadom, čo sa týka výberu hlavného protagonistu. Prelínanie hudobnej nápaditosti s jeho spontánnym „entertainerstvom“ môže byť sľubnou devízou aj do budúcnosti. Poučné bolo záverečné konštatovanie lídra, že ani tie najlepšie „mašinky“ nedokážu nahradiť invenciu. Tej má Čekovský, našťastie, dosť, len ju namiesto rozmieňania skoncentrovať do správneho projektu.
.jazzwomanka Lužinská
Doteraz v troch slovenských mestách – Banskej Bystrici, Košiciach a Bratislave – prebehla počas februára séria vzdelávacích koncertov Jazz Goes To School, ktorých scenár podľa vlastného nápadu vypracovala speváčka Lucia Lužinská. Poslucháčku džezového spevu v rakúskom Grazi priviedla k vytvoreniu a realizovaniu projektu vlastná skúsenosť. „K džezu som sa dostávala veľmi pomaly a o mnohých skvelých slovenských džezmenoch som sa dozvedela až v zahraničí. Džez má na Slovensku dlhú tradíciu, ale ľudia napriek tomu nemajú o ňom dostatok informácií. Hudba dokáže byť pre mladých ľudí pozitívnym stimulom v období dospievania. Mnohé z predsudkov voči džezu vyplývajú z absolútnej neznalosti a nemožnosti konfrontovať svoj názor.“
Na nedostatok informácií sa tentoraz stredoškoláci sťažovať nemohli. Ani na akčnú formu ich podania. Lužinská ťažila zo svojho hereckého naturelu a príťažlivým spôsobom poprela mýtus o nudnej a statickej hudbe reflektujúcej (ako presvedčivo deklaroval boľševik) mizériu utláčaného černošského ľudu. Zarezonovať mohol aj výber džezových štandardov, ktoré moderne a pritom nonšalantne staromilsky interpretuje All Time Jazz Trio (v tomto prípade kvarteto) gitaristu Borisa Čellára. Minimálne Summertime (ktorý mnohí poznajú ako popevok na gauči ležiacej Katky Koščovej) odznel v niekoľkých odlišných verziách v rámci vysvetľovania pojmu aranžovanie. Vhodne zvolené prirovnanie k rôznej úprave kvetinovej kytice bolo prostredníkom k tradičnej, modernej či „latinou šmrncnutej“ verzii tejto skladby.
Najväčší ohlas podľa očakávania vzbudila hiphopom fúzovaná verzia s rapperom Čistychovom a po jeho príchode spozorneli aj indiferentní neposlucháči. Minimálna tvorivá účasť rappera (čo bolo možné sledovať pri Lužinskej scatovaných pasážach, do ktorých sa snažila podnietiť aj Čistychova) bola odmenená maximálnym aplauzom.
Jazz Goes To School nezostal v konečnom dôsledku len interaktívnym prierezom vývoja džezových štýlov alebo ukážkou možností a funkcií jednotlivých nástrojov predstavených členmi kapely (gitarista Boris Čellár, klavirista Tomáš Gajlík, kontrabasista Juraj Kalász, bubeník Peter Solárik). Rozruch v publiku vzbudila nápaditá práca s elektronickou „loop station“, ktorá umožnila speváčke navrstviť jednotlivé hlasové prvky do neuveriteľného výsledku v podobe Ellingtonovho Caravanu. Reálny zážitok z pútavo podanej umeleckej dielne mohol byť pre dospievajúceho človeka momentom, keď si poopravil názor na inú hudbu, než akou ho denne zaplavujú médiá. „Ulievanie“ z oficiálneho vyučovacieho procesu v prospech povinnej hudobnej prevýchovy sa rozhodne javilo ako opodstatnené.
Autor je hudobný publicista
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.