„Filip, tu bolo tak veľa áut, až sa zaviedlo nepísané pravidlo, že ak niekomu zablokuješ auto, tak na svojom nezatiahneš ručnú brzdu a nezaradíš rýchlosť. Kto potrebuje niekam odísť, tak si tie autá poposúva napravo a naľavo akoby tetris.“ Pozeral som sa zhora na ten fascinujúci jav a nadchýnal som sa ľudským umom a dobrou vôľou. Pripomenulo mi to hrabanie sa doktorky Mančíkovej v abecednom šuplíku krškanských kartoték. Odchádzajúc z návštevy som ešte zašiel k tým autám, hľadel som im dovnútra a skúšal ich posúvať, či je všetko naozaj tak. Lenže zistil som, že z toho množstva áut toto nepísané pravidlo sídliskového parkovania asi 20 percent vodičov nedodržiava. Rozčarovalo ma to, takže som sa dokázal nadchýnať už len ľudským umom. Ako neskôr vysvitlo, táto nespolupráca 20 percent sebeckých áut už neraz spôsobila problémy zablokovaným vodičom. Toto je obraz nášho sveta, obraz nášho štátu, obraz spolužitia. Keď spoločenstvo ľudí chápeme ako živý organizmus, treba poznamenať, že sa v ňom nájde vždy nejaké percento upchávačov ciev a zdravotné komplikácie sú na svete. Bojím sa aterosklerózy, bojím sa trombusov na živom organizme ľudskej spoločnosti. Sto tisíc kilometrov ciev, čo sa v ňom nachádzajú, majú tak znížené šance na plynulú premávku životodarnej krvi. Nerozumiem tomu, prečo sa to takto deje, veď sme na jednej lodi. Upchávači mi lezú na ci(s)ty. Mimochodom, tá sekčovská ulica na sídlisku sa volá Sibírska. A severný vietor je krutý.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.