KNIHA DRAGAN VELIKIČ: PRÍPAD BRÉMY KALIGRAM, 2008
„Ivan Bazarov: skladisko diaľok, komora, ktorou prešli kilometre filmových pásov, fonotéka, kde sú odložené zvuky a šelesty, každý tón, zaregistrovaný absolútnym sluchom, archív hrdinov a náhodných epizodistov z priechodu pre chodcov.“ Takto charakterizuje hlavného protagonistu románu Prípad Brémy jeho autor Dragan Velikič, prekladaný a oceňovaný súčasný srbský literát, toho času veľvyslanec v Rakúsku. Sprevádza nás diaľkami, životnými kľukatinami troch generácií stredoeurópskych obyvateľov; vlastne nás, našich rodičov i prarodičov. Z útržkov osudov poskladaná mozaika denno-denného bytia, ktorú ako silné lepidlo drží pokope bravúrne kompozične pospletaná sieť vzťahov medzi jednotlivými postavami. Velikič takto charakterizoval svoj spôsob písania: „Literárna práca nevychádza z predchádzajúcich sformulovaných konceptov, v hľadaní kľúča k dverám bez kľúčovej dierky. Literatúra sa píše prostredníctvom krokov ozývajúcich sa ozvenou v osamelosti, keď sa každá neznáma existencia stáva dôvernou súčasťou postavy, tak veľmi vzdialenej, až sa celý vesmír rozbúcha v rytme jej alebo jeho srdca.“ Znie to možno trochu uletene, ale keď si prečítate knihu, pochopíte, aké je to vlastne celkom presné. Lebo keď umrie ladič klavírov Vladimír Bazarov, pani Olivera Jermolenková si pol hodiny posedí s Teodorou, rodenou Tasičovou, ktorá sa s vodičom električky Emilom Kohotom zoznámi v Crikvenici, ale ešte predtým jej muža Igora Bazarova náhle povolajú do vojny, Olivera sa električkou odvezie k Pavlovi Jermolenkovi, aby mohol o pár mesiacov zájsť na trh, neskôr sa Ivan na dlhé roky zamestná na recepcii hotela Bristol, lebo práve tam...
.zuzana Mojžišová
FILM SMOG
Tridsaťšesť minút, zobrazujúcich jeden deň jedného bratislavského hudobníka. Nemôže spať, hoci je stále unavený, chce robiť skutočné umenie, hoci jeho čas napĺňa komerčná rutina. Je sám, jeho vzťahy sú buď pracovné, alebo bývalé. A okolo je stále smog. Hlavne zvukový. Hlasy, autá, padajúci dážď, nezmyselná hudba, rádio, telefónny odkazovač... Strednometrážnemu filmu režiséra Daniela Riháka a scenáristu a producenta Maroša Hečka možno všeličo vyčítať. Napríklad to, že všetky postavy okrem hlavnej sú akoby bez vnútorného života: len do filmu prídu a vzápätí z neho odídu. Alebo pridlhé zábery z auta, či prvoplánovo poňatý (hoci veľmi vtipný) Jožo Pročko. Tieto menšie nedostatky sú viac než vyvážené nespornými pozitívami: neprekvapujúco výborný Robert Roth v hlavnej úlohe, šikovné miniatúry Romana Luknára (chladný podvodníček, ktorý vie všetko zariadiť), Táne Pauhofovej (naivná speváčka s krásnymi očami ale zúfalo slabou schopnosťou intonácie) či už spomínaného Joža Pročka (v teplákovej súprave nahodený hudobný manažér). Vo filme ide o hudbu a tá je výborná. Zložil ju Oskar Rózsa a vôbec nevadí, že niektoré grúvy už použil v hudbe k predstaveniu Päť chodov pre dvoch. No hlavne: zo Smogu cítiť, že bol robený síce za málo peňazí, ale s veľkou chuťou a nadšením. Mnohí hovoria, prečo sa tu nič nedá a neoplatí. Tvorcovia Smogu ukazujú, že to nie je celkom pravda.
.juraj Kušnierik
KNIHA LEENA LEHTOLAINEN: ZASNĚŽENÁ ŽENA HEJKAL, 2008
Feministické terapeutické centrum v zámočku Rosberg kúsok od Helsínk. Na kamennej bráne je strohý nápis „Mužom vstup zakázaný!“ Zákaz je dôsledne dodržiavaný: aj v prípade problémov s vodovodom či elektrikou sem prichádzajú len inštalatérky a elektrikárky. V jedno predvianočné popoludnie sem prichádza inšpektorka Maria Kalliová, aby ženám porozprávala o tom, ako sa brániť pred domácim násilím. Skúsený čitateľ detektívok už tuší, že práve v tomto chránenom ženskom raji dôjde k vražde... Na Zasneženej žene sú zaujímavé minimálne dve veci: vyšetrujúca kriminalistka a kultúrne prostredie, v ktorom sa príbeh rozvíja. Inšpektorka Kalliová je mladá žena, ktorá v úvode knihy vstupuje do manželstva a až do poslednej kapitoly sa vyrovnáva s celým vejárom ženských problémov. Nie je obdarená zázračnou „šedou kôrou mozgovou“ Hercula Poirota ani nenápadnou genialitou slečny Marplovej. Je to „obyčajná“ Fínka, ktorá má rada pivo, saunu a bežky. V komplikovanom prípade sa skôr potáca a práve preto si ju človek hneď obľúbi. Miestom deja je súčasné liberálne Fínsko, kde je miesto pre každého: vhodne sa doplňujúcu homosexuálnu dvojrodinu s množstvo detí, astrológa, laestadiánskeho kazateľa, radikálne feministky či skorumpovanú dvojicu novinárka – minister vnútra. Príbeh sa zauzľuje, k vrahovi vedie komplikovaná cesta. Autorka príbeh zaľudnila zaujímavými postavičkami, no len málo z nich aj využila. Ako keby začala zoširoka, a potom musela knihu rýchlo ukončiť. Škoda.
.jk
„Ivan Bazarov: skladisko diaľok, komora, ktorou prešli kilometre filmových pásov, fonotéka, kde sú odložené zvuky a šelesty, každý tón, zaregistrovaný absolútnym sluchom, archív hrdinov a náhodných epizodistov z priechodu pre chodcov.“ Takto charakterizuje hlavného protagonistu románu Prípad Brémy jeho autor Dragan Velikič, prekladaný a oceňovaný súčasný srbský literát, toho času veľvyslanec v Rakúsku. Sprevádza nás diaľkami, životnými kľukatinami troch generácií stredoeurópskych obyvateľov; vlastne nás, našich rodičov i prarodičov. Z útržkov osudov poskladaná mozaika denno-denného bytia, ktorú ako silné lepidlo drží pokope bravúrne kompozične pospletaná sieť vzťahov medzi jednotlivými postavami. Velikič takto charakterizoval svoj spôsob písania: „Literárna práca nevychádza z predchádzajúcich sformulovaných konceptov, v hľadaní kľúča k dverám bez kľúčovej dierky. Literatúra sa píše prostredníctvom krokov ozývajúcich sa ozvenou v osamelosti, keď sa každá neznáma existencia stáva dôvernou súčasťou postavy, tak veľmi vzdialenej, až sa celý vesmír rozbúcha v rytme jej alebo jeho srdca.“ Znie to možno trochu uletene, ale keď si prečítate knihu, pochopíte, aké je to vlastne celkom presné. Lebo keď umrie ladič klavírov Vladimír Bazarov, pani Olivera Jermolenková si pol hodiny posedí s Teodorou, rodenou Tasičovou, ktorá sa s vodičom električky Emilom Kohotom zoznámi v Crikvenici, ale ešte predtým jej muža Igora Bazarova náhle povolajú do vojny, Olivera sa električkou odvezie k Pavlovi Jermolenkovi, aby mohol o pár mesiacov zájsť na trh, neskôr sa Ivan na dlhé roky zamestná na recepcii hotela Bristol, lebo práve tam...
.zuzana Mojžišová
FILM SMOG
Tridsaťšesť minút, zobrazujúcich jeden deň jedného bratislavského hudobníka. Nemôže spať, hoci je stále unavený, chce robiť skutočné umenie, hoci jeho čas napĺňa komerčná rutina. Je sám, jeho vzťahy sú buď pracovné, alebo bývalé. A okolo je stále smog. Hlavne zvukový. Hlasy, autá, padajúci dážď, nezmyselná hudba, rádio, telefónny odkazovač... Strednometrážnemu filmu režiséra Daniela Riháka a scenáristu a producenta Maroša Hečka možno všeličo vyčítať. Napríklad to, že všetky postavy okrem hlavnej sú akoby bez vnútorného života: len do filmu prídu a vzápätí z neho odídu. Alebo pridlhé zábery z auta, či prvoplánovo poňatý (hoci veľmi vtipný) Jožo Pročko. Tieto menšie nedostatky sú viac než vyvážené nespornými pozitívami: neprekvapujúco výborný Robert Roth v hlavnej úlohe, šikovné miniatúry Romana Luknára (chladný podvodníček, ktorý vie všetko zariadiť), Táne Pauhofovej (naivná speváčka s krásnymi očami ale zúfalo slabou schopnosťou intonácie) či už spomínaného Joža Pročka (v teplákovej súprave nahodený hudobný manažér). Vo filme ide o hudbu a tá je výborná. Zložil ju Oskar Rózsa a vôbec nevadí, že niektoré grúvy už použil v hudbe k predstaveniu Päť chodov pre dvoch. No hlavne: zo Smogu cítiť, že bol robený síce za málo peňazí, ale s veľkou chuťou a nadšením. Mnohí hovoria, prečo sa tu nič nedá a neoplatí. Tvorcovia Smogu ukazujú, že to nie je celkom pravda.
.juraj Kušnierik
KNIHA LEENA LEHTOLAINEN: ZASNĚŽENÁ ŽENA HEJKAL, 2008
Feministické terapeutické centrum v zámočku Rosberg kúsok od Helsínk. Na kamennej bráne je strohý nápis „Mužom vstup zakázaný!“ Zákaz je dôsledne dodržiavaný: aj v prípade problémov s vodovodom či elektrikou sem prichádzajú len inštalatérky a elektrikárky. V jedno predvianočné popoludnie sem prichádza inšpektorka Maria Kalliová, aby ženám porozprávala o tom, ako sa brániť pred domácim násilím. Skúsený čitateľ detektívok už tuší, že práve v tomto chránenom ženskom raji dôjde k vražde... Na Zasneženej žene sú zaujímavé minimálne dve veci: vyšetrujúca kriminalistka a kultúrne prostredie, v ktorom sa príbeh rozvíja. Inšpektorka Kalliová je mladá žena, ktorá v úvode knihy vstupuje do manželstva a až do poslednej kapitoly sa vyrovnáva s celým vejárom ženských problémov. Nie je obdarená zázračnou „šedou kôrou mozgovou“ Hercula Poirota ani nenápadnou genialitou slečny Marplovej. Je to „obyčajná“ Fínka, ktorá má rada pivo, saunu a bežky. V komplikovanom prípade sa skôr potáca a práve preto si ju človek hneď obľúbi. Miestom deja je súčasné liberálne Fínsko, kde je miesto pre každého: vhodne sa doplňujúcu homosexuálnu dvojrodinu s množstvo detí, astrológa, laestadiánskeho kazateľa, radikálne feministky či skorumpovanú dvojicu novinárka – minister vnútra. Príbeh sa zauzľuje, k vrahovi vedie komplikovaná cesta. Autorka príbeh zaľudnila zaujímavými postavičkami, no len málo z nich aj využila. Ako keby začala zoširoka, a potom musela knihu rýchlo ukončiť. Škoda.
.jk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.