Vydesení Rakúšania zatvárali dovtedy otvorené domy a autá pred barbarskými hordami Slovákov, čo sa vyvalili spoza hraníc. My sme boli tí špinaví a smradľaví migranti, ktorí im nakúkali do tanierov a kradli kefy z verejných záchodov. Ešte stále je v malom nákupnom stredisku hneď za hranicou nápis: „Milí Slováci, zanechajte prosím toaletu po sebe v rovnakom stave, v akom ste ju našli. Ďakujeme.“ Ten nápis je, samozrejme, v slovenčine. To, že pred európskymi bránami stoja milióny migrantov a že problém je celosvetový a komplikovaný, na podstate nič nemení. Kým sú ľudia utekajúci z vlastných domovov ochotní skákať na diaľnici na idúce kamióny, žiadna hranica, ktorú by sa nedalo prekročiť, neexistuje. Tí ľudia tu u nás budú skôr či neskôr. Jediné, čo nám ostáva, je zmieriť sa s tým. Čítam mužovi titulky z novín: „Dovolenka s utečencami za chrbtom. Briti sa sťažujú, že im dovolenku kazia migranti.“ „Sú nechutní, nazízajú im do tanierov,“ vravím ironicky a dodávam: „Vyslúžili si za to kritiku v médiách.“ „Kto?“ Pýta sa ma muž z kuchyne. „Akože kto?“ čudujem sa. „Dovolenkári či migranti?“ vraví muž. Musím sa zasmiať. Ani nemusí nič dodávať. Už počujem tie krákajúce vrany, ako sa prekrikujú, že si raz o rok prídu oddýchnuť po ťažkej práci na ostrov Kos a nejakí černosi im tam nedajú dýchať, sú nebezpeční a oni majú strach atď... Áno, máte svoju pravdu, poctiví dovolenkári. Ale je to pravda rozmaznaného, rozožratého decka zahľadeného do seba, ktoré nie je ochotné podeliť sa o jedlo a pitie na tomto spoločnom, vysiľujúcom výlete, ktorý sa volá život na Zemi. Neviem, ako vy, ale ja takto nechcem skončiť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.