Maďarským rodinám už negarantuje žiadny blahobyt ani ochranu národných záujmov. Maďarský štát sa viac nebude ďalej držať liberálnych hodnôt.“
Neskôr som sa jednej noci zahĺbil do videoklipov čarovno-smutnej maďarskej ľudovej piesne, ktorá mi zostala zo stroskotaného štúdia maďarčiny. „Počul som, moja milá, že si spadla aj s koňom. Zlomila si si ruku, čím ma teraz objímeš?“
Z tejto jednej piesne sa vyvinula online široká paleta maďarskej kultúry: kým nespútané tátoše cválajú pustou, sedel junák melancholicky pod historickou mapou Uhorska; vyleštený Cigán fidliká pred osími driekmi bielych huslistiek; krojovaná blondínka si pospevovala odrhovačku s rukami podopretými vbok sťaby morská panna. Medzi indie rockermi a babráckymi predvolebnými rečníkmi ma vždy dojímala verzia jednej mladej speváčky, tínedžerskej popstar, ktorá si prešla rôznymi kastingovými šou. Hien spievala: „A csitári hegyek alatt“ celkom jednoducho, ako pomalú ťahavú baladu, v kluboch, pri voľbe miss, na firemných večierkoch. Mala vietnamských rodičov. V anglickojazyčnej wikipédii stálo, že Hienini rodičia boli zatknutí, pretože „pašovali do Maďarska Aziatov“. Napadlo mi, že to je presne respondent, akého hľadám.
„Pod štitárskymi vrchmi“ – tak sa začína jedna pieseň, „už dávno napadol sneh“. Každý Maďar túto pieseň pozná, Csitár by však dnes na mape nikto nenašiel. Aké to prekvapenie, dnes sa volá inak a leží na Slovensku. A tak som za Hien šiel cez Štitáre. Dedina ležala na úpätí siedmich vrchov za Nitrou. Istá Verona Nagyová onú pieseň v roku 1914 predspevovala skladateľovi Zoltánovi Kodálymu. Vtedy bola dedina takmer čisto maďarskojazyčná, ale dnes – aj vinou „Beverly Hills“, vilovej štvrte mešťanov, ktorí sa sem prisťahovávali z Nitry – tu hovorí po maďarsky len 27 percent. Čulá červenovlasá starostka hovorí: „Každý druhý víkend prichádza autobus z Maďarska.“ – „Nie sú sklamaní, keď tu natrafia na slovenskú dedinu?“ – „To prináša život. Tešia sa, keď vie niekto po maďarsky.“ Starostka vedela po maďarsky.
Aj ona mi preložila názov piesne do slovenčiny inak, než ako stálo na pamätnej tabuli: „pod vrchmi“. Upozornil som ju na nesúlad. Neverila mi. Priviedla ma k tabuli. Stálo tam po slovensky „pod vŕškami“, „hegyek“ sú však jednoducho „vrchy“. „To hádam nie je pravda,“ rozhorčovala sa, „preložili to zle!“
Pokračoval som do Budapešti. Dvadsaťročná Hien ma zavolala do kúpeľného hotela Gellert. Wow, „Hiengarian!“ bola taká pekná ako na youtube! Rozhovorila sa: „Je to jediná ľudová pieseň na mojom setliste. Chcela som sa dotknúť sŕdc Maďarov.“ Pýtal som sa jej na stopy ázijčiny v maďarčine. Nič jej nenapadlo. „Teda medzi Vietnamom a Maďarskom som nenašla žiadne spoločné znaky. Moje srdce bije skôr európsky. Ako doma by som sa mohla cítiť aj v Taliansku, Indii či v USA. Vietnam mi však pripadá veľmi divoký.“
V istom okamihu som sa musel opýtať na zatknutie rodičov. Jej manažérka, ktorá dovtedy len bezducho ťukala do smartphonu, sa zachvela: „To bolo nedorozumenie.“ Hien roztvorila svoje veľké oči: „Áno, nedorozumenie. Moji rodičia sú na slobode. Ale ľudia v Maďarsku to vedia!“ Potom tu bol ešte detail týkajúci sa ľudovej pesničky. Posledná strofa vniká hlboko do maďarskej mytológie, nakláňanie sa dvoch rozmarínových kríkov v „okrúhlom lese“ ohlasuje milencom happyend. „Hien, prečo nikdy nespievate poslednú strofu?“ – „Pretože som veľmi melancholická.“
Neskôr som sa jednej noci zahĺbil do videoklipov čarovno-smutnej maďarskej ľudovej piesne, ktorá mi zostala zo stroskotaného štúdia maďarčiny. „Počul som, moja milá, že si spadla aj s koňom. Zlomila si si ruku, čím ma teraz objímeš?“
Z tejto jednej piesne sa vyvinula online široká paleta maďarskej kultúry: kým nespútané tátoše cválajú pustou, sedel junák melancholicky pod historickou mapou Uhorska; vyleštený Cigán fidliká pred osími driekmi bielych huslistiek; krojovaná blondínka si pospevovala odrhovačku s rukami podopretými vbok sťaby morská panna. Medzi indie rockermi a babráckymi predvolebnými rečníkmi ma vždy dojímala verzia jednej mladej speváčky, tínedžerskej popstar, ktorá si prešla rôznymi kastingovými šou. Hien spievala: „A csitári hegyek alatt“ celkom jednoducho, ako pomalú ťahavú baladu, v kluboch, pri voľbe miss, na firemných večierkoch. Mala vietnamských rodičov. V anglickojazyčnej wikipédii stálo, že Hienini rodičia boli zatknutí, pretože „pašovali do Maďarska Aziatov“. Napadlo mi, že to je presne respondent, akého hľadám.
„Pod štitárskymi vrchmi“ – tak sa začína jedna pieseň, „už dávno napadol sneh“. Každý Maďar túto pieseň pozná, Csitár by však dnes na mape nikto nenašiel. Aké to prekvapenie, dnes sa volá inak a leží na Slovensku. A tak som za Hien šiel cez Štitáre. Dedina ležala na úpätí siedmich vrchov za Nitrou. Istá Verona Nagyová onú pieseň v roku 1914 predspevovala skladateľovi Zoltánovi Kodálymu. Vtedy bola dedina takmer čisto maďarskojazyčná, ale dnes – aj vinou „Beverly Hills“, vilovej štvrte mešťanov, ktorí sa sem prisťahovávali z Nitry – tu hovorí po maďarsky len 27 percent. Čulá červenovlasá starostka hovorí: „Každý druhý víkend prichádza autobus z Maďarska.“ – „Nie sú sklamaní, keď tu natrafia na slovenskú dedinu?“ – „To prináša život. Tešia sa, keď vie niekto po maďarsky.“ Starostka vedela po maďarsky.
Aj ona mi preložila názov piesne do slovenčiny inak, než ako stálo na pamätnej tabuli: „pod vrchmi“. Upozornil som ju na nesúlad. Neverila mi. Priviedla ma k tabuli. Stálo tam po slovensky „pod vŕškami“, „hegyek“ sú však jednoducho „vrchy“. „To hádam nie je pravda,“ rozhorčovala sa, „preložili to zle!“
Pokračoval som do Budapešti. Dvadsaťročná Hien ma zavolala do kúpeľného hotela Gellert. Wow, „Hiengarian!“ bola taká pekná ako na youtube! Rozhovorila sa: „Je to jediná ľudová pieseň na mojom setliste. Chcela som sa dotknúť sŕdc Maďarov.“ Pýtal som sa jej na stopy ázijčiny v maďarčine. Nič jej nenapadlo. „Teda medzi Vietnamom a Maďarskom som nenašla žiadne spoločné znaky. Moje srdce bije skôr európsky. Ako doma by som sa mohla cítiť aj v Taliansku, Indii či v USA. Vietnam mi však pripadá veľmi divoký.“
V istom okamihu som sa musel opýtať na zatknutie rodičov. Jej manažérka, ktorá dovtedy len bezducho ťukala do smartphonu, sa zachvela: „To bolo nedorozumenie.“ Hien roztvorila svoje veľké oči: „Áno, nedorozumenie. Moji rodičia sú na slobode. Ale ľudia v Maďarsku to vedia!“ Potom tu bol ešte detail týkajúci sa ľudovej pesničky. Posledná strofa vniká hlboko do maďarskej mytológie, nakláňanie sa dvoch rozmarínových kríkov v „okrúhlom lese“ ohlasuje milencom happyend. „Hien, prečo nikdy nespievate poslednú strofu?“ – „Pretože som veľmi melancholická.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.