Bolo to prvé hosťovanie tejto kritickej inscenácie, ktorá i u nás vzbudila kontraverzné názory, v zahraničí. Herci hrali veľmi dobre. V postavách boli sebaistí a presvedčiví. V hľadisku bolo takmer mŕtvolné ticho. Boli tam i viacerí maďarskí kritici a divadelníci. Potlesk bol silný, ale nie frenetický, ale ani nie zdvorilostný. Mal som z predstavenia dobrý pocit. Potom sa začali ku mne trúsiť reči, že také predstavenie by v súčasnom Maďarsku nebolo možné. O politickej korupcii, s kritikou súčasnej spoločnosti, ako to účinkuje u nás. Neviem to posúdiť, nie som znalec stavu súčasného maďarského divadla. Ale viem posúdiť náladu počas predstavenia a po ňom. Miestni pochvália hercov, inscenačný tvar, ale k téme sa nevyjadrujú. Obchádzajú ju. Po mesiaci nevyšla žiadna kritika. Akoby tam to predstavenie nebolo. Zažil som u nás normalizáciu. Neboli to príjemné roky, ale v divadelnej komunite sme boli otvorení a nebáli sme sa povedať, že kráľ je nahý, aj keď sme neboli žiadni disidenti. Po každej návšteve Maďarska v posledných rokoch mám pocit akéhosi mŕtvolného chladu a mlčania. Nie je to dobrý pocit. O týždeň neskôr sme hrali Karpatský Thriller v Olomouci na divadelnom festivale Flora. Diváci nás prijali príjemne, ale i tu som cítil, že boli trochu zaskočení. Herečky z miestneho divadla nám povedali, že tak natvrdo sa v Česku politické divadlo nerobí. Skôr s humorom, zveličením. Ale nie tak vnútorne angažovane ako hrali naši herci. Prekvapilo ma to. Zrejme už nie som znalec ani súčasného českého divadla. Alebo tie herečky nemajú prehľad o pražskom divadle. Neviem. Nemám právo niečo zovšeobecňovať. Ale jednu poznámku si neodpustím. Asi by sa divadlo v našom postkomunistickom priestore malo menej venovať forme, ukájať sa v estetike, kopírovať „nemecké divadlo“ (tento termín neznášam lebo je x štýlov nemeckého divadla) a viac by malo štekať, ako dobrý strážny pes a svojím zavýjaním sa pokúšať ochraňovať demokraciu. Aj keď, poznáte to porekadlo: Psy štekajú a karavána ide ďalej.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.