„V prvom rade by som sa rád poďakoval Michaelovi Hanekemu za to, že tento rok nevytvoril ďalší film,“ položartom-polovážne prehodil šťastný Jacques Audiard na slávnostnom ceremoniáli odovzdávania cien 68. canneského festivalu. A jedným dychom dodal, že je rovnako rád, že v súťaži chýbali aj bratia Dardennovci, ku ktorým tiež prechováva výnimočný rešpekt. Francúzsky tvorca pritom vie, ako chutí sláva na Croisette. V roku 1996 bol ocenený za scenár k filmu Falošný hrdina a o 13 rokov neskôr dostal Veľkú cenu poroty za Proroka, vtedy tipovaného na Palmu, ale z tej sa napokon tešil Rakúšan Haneke za Bielu stuhu. „Na tomto filme ma zaujímal iný pohľad na súčasnosť tých ľudí, čo nám predávajú ruže na terasách, a o ktorých nič nevieme. Môj príbeh je trošku vymyslený, ale realita je vskutku taká,“ uviedol 63-ročný režisér, ktorý sa po siedmich rokoch stal ďalším domácim filmárom so Zlatou palmou: „Som naozaj veľmi dojatý. Rád by som sa poďakoval svojim skvelým hercom, bez ktorých by nevznikol tento film a nebola žiadna Palma.“ Ocenenie venoval zosnulému otcovi, vo Francúzsku uznávanému scenáristovi a režisérovi.
.viera v rodinu
Víťazný Dheepan je na pohľad obyčajný film, ale s presne načasovanou spoločensko-politickou aktuálnosťou, ktorou sú čoraz častejšie vlny imigrantov z tretích krajín do Európy. Jadro dramatického príbehu sa odohráva v periférnej komunite ošarpaného sídliska, sužovaného eskalujúcim napätím v dôsledku konfliktov drogových dílerov a ozbrojených gangov. Pravda, mestská džungľa sa nedá porovnať so skúsenosťami skutočnej vojny, čo na vlastnej koži prežil titulný hrdina, bývalý vodca rebelských tamilských tigrov v bratovražednom boji na Srí Lanke, ktorému sa spolu s fiktívnou manželkou a adoptívnou dcérkou podarí dostať na úbohé parížske predmestie. V jeho trpkom osude sa snúbia dve primárne témy – prisťahovalectvo (začlenenie sa do neznámej krajiny) a ľudské násilie (separatizmus a gansterské boje), čo sú znepokojujúce ingrediencie pre nekompromisný obraz stavu súčasného sveta a najmä Francúzska. Základným pôdorysom pre rozvíjanie centrálnej línie je snaha o znovuobnovenie rodinného tvaru a pokus o získanie väčších možností v budúcnosti prostredníctvom detí a nádeje pre regeneráciu spoločnosti zamorenej chaosom a nečistým obchodom. Zvolený rozprávačský koncept je zvýraznený Audiardovým kinematografickým štýlom, zameraným na podstatu a dramatický dôraz. Pred divákom sa odvíja vrúcny a angažovaný film, ktorý nikoho neposudzuje ani neodsudzuje. Dokonca ani zjavne vyprofilované typy, permanentne ukotvené na šikmej ploche, keďže sú jednoducho iba produktom svojho prostredia.
.mašinéria smrti
Pre mnohých sa stal ozajstným víťazom maďarský režisér László Nemés, ktorý zavítal do Cannes po prvý raz a predstavil snímku Saulov syn, ktorý si odniesol Veľkú cenu poroty. „Najskôr som bol prekvapený, že môj film vôbec vybrali do hlavnej súťaže. A teraz som vyhral Veľkú cenu, to je niečo neskutočné,“ boli prvé slová 38-ročného debutanta v hranom filme. „Som ohromne šťastný, pretože film sa bude distribuovať po celom svete a zasiahne rôzne kultúry. Európa sa ešte stále trápi vyhubením Židov, čo nie je žiadna epizóda v ľudských dejinách. Pokúsil som sa uchopiť túto tému odlišným spôsobom, aby oslovil aj nové generácie.“
Píše sa október 1944. Počas dvoch dní akoby sa filmová kamera stala súčasťou Saula Ausländera, člena Sonderkommanda, špeciálneho útvaru väzňov, prezývaných „poštári tajomstva“, ktorí pracujú v krematóriach koncentračného tábora Osvienčim-Birkenau. Najskôr naženú ľudský transport do plynových „spŕch“, potom mŕtvoly povynášajú, nahádžu do pecí, a napokon lopatami vyhadzujú ich popol do rieky... Počas chaosu pri náhlej väzenskej vzbure rieši Saul beznádejnú úlohu – nájsť skutočného rabína, aby pochoval dieťa, o ktorom vyhlasuje, že je jeho syn.
V kongeniálnom súzvuku subjektívnej ručnej kamery, sústredenej vnútornej hudobnej kulisy a dokonale zorganizovaného chaosu režisér inscenuje vizuálne podmanivú smrtiacu jazdu. Po štyroch rokoch v tábore je Saul otupený ustavičnou hrôzou. Smrť sa stala jeho spoločníkom i obchodom. Je to predovšetkým len on sám, koho divák sleduje vo vypätých telesných a emocionálnych polohách. Násilie akoby už dlhšie vizuálne nevnímal. A tak divák vidí málo, prípadne len rozostrene, čo sa deje okolo neho. Nezastaviteľná mašinéria fabriky smrti je prítomná úplne všade – vonku, vnútri, v špinavých a tajných zákutiach tábora, ktoré sa väzňom a odsúdencom nikdy nepodarí vyčistiť, hoci zvrhlá nacistická kampaň, paradoxne, usiluje o ultimatívnu etnickú očistu. V záverečnom obraze Saula, ktorému sa podarí vykopať vlastný hrob, vidno symboliku v potláčaní jasného individualizmu, hraničiaceho so šialenstvom.
Predstaviteľ Saula, neherec Géza Röhrig, maďarský spisovateľ a básnik žijúci v New Yorku, je svojím civilným výrazom a naturálnym štýlom dokonalým prototypom táborového antihrdinu. „Chcel som priniesť príbeh o vážnej téme pre generáciu, ktorú ešte stále umárajú tie smutné, pamätné udalosti,“ uviedol maďarský tvorca, ktorý priznal, že sa inšpiroval očitými svedectvami rodinných predkov, ktoré objavil iba pred pár rokmi. „Chcel som to nakrútiť na 35-mm filmový pás, pretože je dôležité, že toto médium nezaniklo. Ešte stále môžeme nakrúcať i premietať na klasické filmové pásy.“
.slová porotcov
Prvý raz v histórii festivalu predsedali porote dvaja filmári – bratia Ethan a Joel Coenovci, ktorí vyjadrili názor pre svoj verdikt: „Rozhodnutie udeliť Zlatú palmu filmu Dheepan netrvalo dlho, pretože ho považujeme za skvelý, hoci nepopierame, že aj ďalšie filmy zasiahli členov jury. My nie sme filmoví kritici, my sme umelci, a tak sme pristupovali k hodnoteniu.“
V tomto kontexte sú zaujímavé aj slová Xaviera Dolana, najmladšieho, ale aj rešpektovaného porotcu: „Keď sme dopozerali Saulovho syna, ostali sme všetci ohromení a dlho nikto nič nepovedal. Cítil som, ako sa mi ten film čoraz viac ukladá do môjho vnútra. Aj počas ďalších dní som ho veľmi intenzívne prežíval. A podobný pocit mali aj ďalší členovia poroty.“
.autor je riaditeľom Art Film Festu
Hlavné ceny v Cannes 2015/
Zlatá palma: Dheepan (Francúzsko) – réžia Jacques Audiard
Veľká cena poroty: Saulov syn (Maďarsko) – László Nemes
Najlepší režisér: Hou Hsiao Hsien za film Vrahyňa (Taiwan)
Najlepšia herečka: Rooney Mara vo filme Carol (USA) a Emmanuelle Bercot vo filme Môj kráľ (Francúzsko)
Najlepší herec: Vincent Lindon vo filme Zákon trhu (Francúzsko)
Najlepší scenár: Chronic (USA) – Michel Franco
Cena poroty: Homár (Veľká Británia, Grécko, Írsko) – Yorgos Lanthimos
.viera v rodinu
Víťazný Dheepan je na pohľad obyčajný film, ale s presne načasovanou spoločensko-politickou aktuálnosťou, ktorou sú čoraz častejšie vlny imigrantov z tretích krajín do Európy. Jadro dramatického príbehu sa odohráva v periférnej komunite ošarpaného sídliska, sužovaného eskalujúcim napätím v dôsledku konfliktov drogových dílerov a ozbrojených gangov. Pravda, mestská džungľa sa nedá porovnať so skúsenosťami skutočnej vojny, čo na vlastnej koži prežil titulný hrdina, bývalý vodca rebelských tamilských tigrov v bratovražednom boji na Srí Lanke, ktorému sa spolu s fiktívnou manželkou a adoptívnou dcérkou podarí dostať na úbohé parížske predmestie. V jeho trpkom osude sa snúbia dve primárne témy – prisťahovalectvo (začlenenie sa do neznámej krajiny) a ľudské násilie (separatizmus a gansterské boje), čo sú znepokojujúce ingrediencie pre nekompromisný obraz stavu súčasného sveta a najmä Francúzska. Základným pôdorysom pre rozvíjanie centrálnej línie je snaha o znovuobnovenie rodinného tvaru a pokus o získanie väčších možností v budúcnosti prostredníctvom detí a nádeje pre regeneráciu spoločnosti zamorenej chaosom a nečistým obchodom. Zvolený rozprávačský koncept je zvýraznený Audiardovým kinematografickým štýlom, zameraným na podstatu a dramatický dôraz. Pred divákom sa odvíja vrúcny a angažovaný film, ktorý nikoho neposudzuje ani neodsudzuje. Dokonca ani zjavne vyprofilované typy, permanentne ukotvené na šikmej ploche, keďže sú jednoducho iba produktom svojho prostredia.
.mašinéria smrti
Pre mnohých sa stal ozajstným víťazom maďarský režisér László Nemés, ktorý zavítal do Cannes po prvý raz a predstavil snímku Saulov syn, ktorý si odniesol Veľkú cenu poroty. „Najskôr som bol prekvapený, že môj film vôbec vybrali do hlavnej súťaže. A teraz som vyhral Veľkú cenu, to je niečo neskutočné,“ boli prvé slová 38-ročného debutanta v hranom filme. „Som ohromne šťastný, pretože film sa bude distribuovať po celom svete a zasiahne rôzne kultúry. Európa sa ešte stále trápi vyhubením Židov, čo nie je žiadna epizóda v ľudských dejinách. Pokúsil som sa uchopiť túto tému odlišným spôsobom, aby oslovil aj nové generácie.“
Píše sa október 1944. Počas dvoch dní akoby sa filmová kamera stala súčasťou Saula Ausländera, člena Sonderkommanda, špeciálneho útvaru väzňov, prezývaných „poštári tajomstva“, ktorí pracujú v krematóriach koncentračného tábora Osvienčim-Birkenau. Najskôr naženú ľudský transport do plynových „spŕch“, potom mŕtvoly povynášajú, nahádžu do pecí, a napokon lopatami vyhadzujú ich popol do rieky... Počas chaosu pri náhlej väzenskej vzbure rieši Saul beznádejnú úlohu – nájsť skutočného rabína, aby pochoval dieťa, o ktorom vyhlasuje, že je jeho syn.
V kongeniálnom súzvuku subjektívnej ručnej kamery, sústredenej vnútornej hudobnej kulisy a dokonale zorganizovaného chaosu režisér inscenuje vizuálne podmanivú smrtiacu jazdu. Po štyroch rokoch v tábore je Saul otupený ustavičnou hrôzou. Smrť sa stala jeho spoločníkom i obchodom. Je to predovšetkým len on sám, koho divák sleduje vo vypätých telesných a emocionálnych polohách. Násilie akoby už dlhšie vizuálne nevnímal. A tak divák vidí málo, prípadne len rozostrene, čo sa deje okolo neho. Nezastaviteľná mašinéria fabriky smrti je prítomná úplne všade – vonku, vnútri, v špinavých a tajných zákutiach tábora, ktoré sa väzňom a odsúdencom nikdy nepodarí vyčistiť, hoci zvrhlá nacistická kampaň, paradoxne, usiluje o ultimatívnu etnickú očistu. V záverečnom obraze Saula, ktorému sa podarí vykopať vlastný hrob, vidno symboliku v potláčaní jasného individualizmu, hraničiaceho so šialenstvom.
Predstaviteľ Saula, neherec Géza Röhrig, maďarský spisovateľ a básnik žijúci v New Yorku, je svojím civilným výrazom a naturálnym štýlom dokonalým prototypom táborového antihrdinu. „Chcel som priniesť príbeh o vážnej téme pre generáciu, ktorú ešte stále umárajú tie smutné, pamätné udalosti,“ uviedol maďarský tvorca, ktorý priznal, že sa inšpiroval očitými svedectvami rodinných predkov, ktoré objavil iba pred pár rokmi. „Chcel som to nakrútiť na 35-mm filmový pás, pretože je dôležité, že toto médium nezaniklo. Ešte stále môžeme nakrúcať i premietať na klasické filmové pásy.“
.slová porotcov
Prvý raz v histórii festivalu predsedali porote dvaja filmári – bratia Ethan a Joel Coenovci, ktorí vyjadrili názor pre svoj verdikt: „Rozhodnutie udeliť Zlatú palmu filmu Dheepan netrvalo dlho, pretože ho považujeme za skvelý, hoci nepopierame, že aj ďalšie filmy zasiahli členov jury. My nie sme filmoví kritici, my sme umelci, a tak sme pristupovali k hodnoteniu.“
V tomto kontexte sú zaujímavé aj slová Xaviera Dolana, najmladšieho, ale aj rešpektovaného porotcu: „Keď sme dopozerali Saulovho syna, ostali sme všetci ohromení a dlho nikto nič nepovedal. Cítil som, ako sa mi ten film čoraz viac ukladá do môjho vnútra. Aj počas ďalších dní som ho veľmi intenzívne prežíval. A podobný pocit mali aj ďalší členovia poroty.“
.autor je riaditeľom Art Film Festu
Hlavné ceny v Cannes 2015/
Zlatá palma: Dheepan (Francúzsko) – réžia Jacques Audiard
Veľká cena poroty: Saulov syn (Maďarsko) – László Nemes
Najlepší režisér: Hou Hsiao Hsien za film Vrahyňa (Taiwan)
Najlepšia herečka: Rooney Mara vo filme Carol (USA) a Emmanuelle Bercot vo filme Môj kráľ (Francúzsko)
Najlepší herec: Vincent Lindon vo filme Zákon trhu (Francúzsko)
Najlepší scenár: Chronic (USA) – Michel Franco
Cena poroty: Homár (Veľká Británia, Grécko, Írsko) – Yorgos Lanthimos
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.