Dokončila som skladbu pre veľký symfonický orchester Palingenia.
Podenka. Odoznie v Essen Philharmony v septembri 2015 pod taktovkou Tomáša Netopila. Inšpiroval ma jednodňový život toho malého tvora, trošku filozoficky som sa na neho zahľadela popri praci v záhrade a varení špagiet. Čaká ma teraz komická opera pre Bregenz Festival v Rakúsku v koprodukcii so SND, čo je úplne najťažší žáner, považujem to za veľkú výzvu aj ocenenie. Na koncertovanie teraz nemám kapacitu, sústreďujem sa na to nové, čo má prísť. Mám rôzne vízie a plány, ale zatiaľ sa prikrývam takou perinou, na akú mám.
Som obyčajná žena v domácnosti, manželka a mama dvoch synov.
Musím si svoj čas zmanažovať tak, aby som všetko stíhala, jedlo, rozvoz, učenie, futbal, klavír. Menší syn teraz nechodí do škôlky, doobeda sa hráme, ale občas, keď mu nájdem zábavu, viem sa veľmi rýchlo prepnúť a skladám. Hudba je bežná súčasť nášho života, viem z nej kedykoľvek vyjsť aj vojsť. Malý rád spieva, páčia sa mu operné árie, najnovšie Mors stupedit z Verdiho Requiem, dekadentná ária o smrti. V detskom kútiku sa pýtal dievčatka: a poznáš Mors stupedit?
Som prísny a disciplinovaný človek.
Neviem sa uvoľniť a povedať si, teraz nejdem robiť nič, ale učím sa nemyslieť na prácu, keď ju nerobím. Máme pred domom malinkatú záhradku, kosím tam, bojujem so slimákmi, mravcami, sadím tulipány a narcisy, polievam, to je relax. Ústnym podaním od susediek sa učím, čo mám ako trhať, aj prečo mi vykapala levanduľa. Prepolievala som ju.
Prepadala som vareniu.
Aj preto, že mám pri sebe fajnšmekra. Často kupujem u mäsiara paprče a koleno na huspeninu, s octom a cibuľou sa toho vieme objesť tak, až máme biele ústa. Vraj je to dobré na kĺby, ale nemám rada ľudí, čo hovoria o jedle ako o niečom technickom, sacharidy, bielkoviny, kde zostala chuť? Pôžitok? Jedlo nie je len strava. Niekedy si však treba povedať dosť, lebo potom nastupuje stacionárny bicykel.
Keď už, tak na zlatom podnose.
Hovorila moja mama o vzťahoch. Dnes majú mladí ľudia pocit, že potrebujú preskúmať veľké množstvo ľudí, aby si vybrali. Som staromódna, keď sa raz budem rozprávať so synmi na túto tému, poviem im: ak máte s niekým byť, tak so všetkým, čo ku tomu patrí. Nerobte z toho trhací kalendár. Vášeň je mocná energia, ale pokiaľ ju človek vie zdravo kontrolovať, ušetrí si veľa problémov.
Ťažko sa rozhodujem.
Trvá mi to strašne dlho. Ale napríklad pri hľadaní vhodného kabáta sa oplatí ísť na prvý dojem. V komponovaní to je iné, tam sa cítim istejšie, to je imaginárna záhrada, môj svet, kam sa utiekam. Veľa študujem, kupujem si knihy o inštrumentácii, o farbách, akustike. Ten najjednoduchší nápad je najskvostnejší, ale kým k nemu človek dôjde!
Hnevá ma, že tu máme nenáročných ľudí.
Keď je niečo úplne zlé, a niekto napíše, že to bolo vynikajúce. Alebo naopak. Keď odvaha je väčšia než vedomosti. Niekedy mám pocit, že je svet pomýlený v hodnotách a v hodnotení. Také skupinkovanie, veď on je náš, tak my mu odpustíme. Alebo naopak. Lenže mnohí odpúšťajú na miestach, ktoré sú neodpustiteľné. Môj otec má na hrobe epitaf: Každé provizórium je definitívne. Je to jeho odkaz, aby sme my tak nežili. Súhlasím a snažím sa všetko urobiť čo najdokonalejšie, najlepšie. Človek by nemal len tak preletieť životom. Máme dary a talenty, ktoré potrebujeme veľadiť, a nie s nimi hazardovať.
Podenka. Odoznie v Essen Philharmony v septembri 2015 pod taktovkou Tomáša Netopila. Inšpiroval ma jednodňový život toho malého tvora, trošku filozoficky som sa na neho zahľadela popri praci v záhrade a varení špagiet. Čaká ma teraz komická opera pre Bregenz Festival v Rakúsku v koprodukcii so SND, čo je úplne najťažší žáner, považujem to za veľkú výzvu aj ocenenie. Na koncertovanie teraz nemám kapacitu, sústreďujem sa na to nové, čo má prísť. Mám rôzne vízie a plány, ale zatiaľ sa prikrývam takou perinou, na akú mám.
Som obyčajná žena v domácnosti, manželka a mama dvoch synov.
Musím si svoj čas zmanažovať tak, aby som všetko stíhala, jedlo, rozvoz, učenie, futbal, klavír. Menší syn teraz nechodí do škôlky, doobeda sa hráme, ale občas, keď mu nájdem zábavu, viem sa veľmi rýchlo prepnúť a skladám. Hudba je bežná súčasť nášho života, viem z nej kedykoľvek vyjsť aj vojsť. Malý rád spieva, páčia sa mu operné árie, najnovšie Mors stupedit z Verdiho Requiem, dekadentná ária o smrti. V detskom kútiku sa pýtal dievčatka: a poznáš Mors stupedit?
Som prísny a disciplinovaný človek.
Neviem sa uvoľniť a povedať si, teraz nejdem robiť nič, ale učím sa nemyslieť na prácu, keď ju nerobím. Máme pred domom malinkatú záhradku, kosím tam, bojujem so slimákmi, mravcami, sadím tulipány a narcisy, polievam, to je relax. Ústnym podaním od susediek sa učím, čo mám ako trhať, aj prečo mi vykapala levanduľa. Prepolievala som ju.
Prepadala som vareniu.
Aj preto, že mám pri sebe fajnšmekra. Často kupujem u mäsiara paprče a koleno na huspeninu, s octom a cibuľou sa toho vieme objesť tak, až máme biele ústa. Vraj je to dobré na kĺby, ale nemám rada ľudí, čo hovoria o jedle ako o niečom technickom, sacharidy, bielkoviny, kde zostala chuť? Pôžitok? Jedlo nie je len strava. Niekedy si však treba povedať dosť, lebo potom nastupuje stacionárny bicykel.
Keď už, tak na zlatom podnose.
Hovorila moja mama o vzťahoch. Dnes majú mladí ľudia pocit, že potrebujú preskúmať veľké množstvo ľudí, aby si vybrali. Som staromódna, keď sa raz budem rozprávať so synmi na túto tému, poviem im: ak máte s niekým byť, tak so všetkým, čo ku tomu patrí. Nerobte z toho trhací kalendár. Vášeň je mocná energia, ale pokiaľ ju človek vie zdravo kontrolovať, ušetrí si veľa problémov.
Ťažko sa rozhodujem.
Trvá mi to strašne dlho. Ale napríklad pri hľadaní vhodného kabáta sa oplatí ísť na prvý dojem. V komponovaní to je iné, tam sa cítim istejšie, to je imaginárna záhrada, môj svet, kam sa utiekam. Veľa študujem, kupujem si knihy o inštrumentácii, o farbách, akustike. Ten najjednoduchší nápad je najskvostnejší, ale kým k nemu človek dôjde!
Hnevá ma, že tu máme nenáročných ľudí.
Keď je niečo úplne zlé, a niekto napíše, že to bolo vynikajúce. Alebo naopak. Keď odvaha je väčšia než vedomosti. Niekedy mám pocit, že je svet pomýlený v hodnotách a v hodnotení. Také skupinkovanie, veď on je náš, tak my mu odpustíme. Alebo naopak. Lenže mnohí odpúšťajú na miestach, ktoré sú neodpustiteľné. Môj otec má na hrobe epitaf: Každé provizórium je definitívne. Je to jeho odkaz, aby sme my tak nežili. Súhlasím a snažím sa všetko urobiť čo najdokonalejšie, najlepšie. Človek by nemal len tak preletieť životom. Máme dary a talenty, ktoré potrebujeme veľadiť, a nie s nimi hazardovať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.