.minister Lajčák sa ministrovi Lavrovovi na ten film sťažoval. Premiér Fico o ňom s premiérom Medvedevom ani s prezidentom Putinom nehovoril, hoci mnoho obyvateľov Slovenska si to želalo. Čo je to za film, prečo o ňom toľko ľudí hovorí a iní sú odrazu tak ticho?
Koncom minulého mesiaca odvysielala ruská štátna televízia na kanáli Rossija 1 nový (rok výroby 2015) „dokumentárny film“ Varšavská zmluva – odtajnené stránky. Základný oblúk filmu je takýto: Na začiatku, ešte pred úvodnými titulkami, nám odborník na dejiny Varšavskej zmluvy prekvapujúco prezradí, že nijaké stránky v súvislosti s Varšavskou zmluvou odtajnené neboli. V priebehu filmu sa dozvieme, že jeden trojstránkový dokument predsa len odtajnený bol. A na konci, krátko pred záverečnými titulkami, nám rozprávač oznámi, že vďaka týmto odtajneným dokumentom sa podarilo odhaliť hlavné tajomstvo Varšavskej zmluvy. Je ním vzájomná úcta zúčastnených krajín a ich rovnoprávne partnerské vzťahy.
.56 68 81
Pri odhaľovaní tohto tajomstva sa museli autori filmu vyrovnať s tromi dvojcifernými číslami, ktorých kombinácia sa začiatkom 80. rokov zvykla nazývať „novým telefónnym číslom do Kremľa“. Išlo o roky maďarských, československých a poľských „udalostí“. A treba povedať, že ruskí dokumentaristi sa tomuto problému postavili čelom.
Tragickým maďarským udalostiam v roku 1956 venovali tridsať sekúnd. V ich priebehu konštatuje politológ Sergej Chrušov, syn Nikitu Chruščova, že maďarské povstanie v roku 1956 potlačili výlučne sovietske vojská, takže to s Varšavskou zmluvou nemalo nič spoločné. Poľské udalosti dostali viac priestoru. Počas štyridsiatich piatich sekúnd sa dozvieme, že do Poľska bola pripravená vtrhnúť zo Západu obrovská vojenská sila, čomu generál Jaruzelski zabránil vyhlásením výnimočného stavu.
Okupácii Československa je venovaných takmer desať minút. Počas jednej z nich nám rozprávač odhalí, že Vladimír Lobov, neskorší náčelník štábu celej Varšavskej zmluvy, velil 21. augusta 1968 jednotkám, ktoré obsadili štyri mosty cez Vltavu, obkľúčili ministerstvo vnútra, generálny štáb československej armády a vládnu budovu. „Aké to malo dôvody?“ pýta sa rozprávač a odborník na dejiny Varšavskej zmluvy mu odpovedá: „Išlo o realizáciu princípu socialistického internacionalizmu. To znamená nielen možnosť, ale aj povinnosť socialistických štátov pomáhať jeden druhému v prípade vzniku hrozby pre socialistické výdobytky.“ O hrozbe samotnej sa dozvedáme konkrétne fakty: v Prahe sa chystalo ozbrojené povstanie (na vlastné oči vidíme niekoľko desiatok samopalov z odhaleného tajného skladu) a Bundeswehr stál na hraniciach, pripravený vtrhnúť do krajiny. V zásade sú to ešte väčšie sprostosti ako tie, ktoré nám tu komunisti opakovali dvadsaťjeden rokov. A sú podávané s takou drzosťou, že potrebu protestovať pocítil ešte aj kovaný putinofil Miloš Zeman.
.pocit ohrozenia
Čo hovorí film Varšavská zmluva – odtajnené stránky ruskému divákovi? Nuž, on mu toho viac ukazuje, než hovorí. Preto je aj pre tých z nás, ktorí ruštine nerozumejú, celkom poučné pozrieť si aspoň zbežne tento „dokument“ na youtube, alebo priamo na stránke ruskej televízie (russia.tv/brand/show/brand_id/59427).
Už prvý obraz po úvodnom titulku sa skladá z čiernobieleho záberu pálenia hákového kríža na konci vojny a z farebného pozadia s britskou a americkou zástavou. Podprahové posolstvo je jasné: to sú nepriateľské symboly. A slovný komentár hovoriaci o tom, ako sa Američania a Briti hneď po skončení vojny obrátili proti svojmu sovietskemu spojencovi, to len zdôrazňuje.
O kúsok ďalej sa dozvedáme, že Sovietsky zväz bol hlavnou prekážkou USA na ceste k svetovláde, a preto sa Američania snažili strašiť európske obyvateľstvo protisovietskou propagandou. Ak si však stopneme film na prvom ilustračnom protisovietskom plagáte, niečo nám na ňom nebude hrať. Strašný sovietsky vojak s lebkou namiesto hlavy ohrozuje zemeguľu z ruského územia, ktoré je označené kosákom a kladivom v žltej židovskej hviezde. Predstaviť si povojnový americký plagát s židoboľševickou tématikou je pomerne náročné a krátky internetový prieskum naozaj odhalí, že v skutočnosti ide o nemecký vojnový plagát. Nasleduje ďalší vojnový nacistický plagát a pod tým znie stále komentár o americkej propagande. Podprahové posolstvo sa nemení: medzi vojnovým Nemeckom a povojnovým Západom nie je nijaký zásadný rozdiel.
Ak sa na film nepozeráte s apriórnou nedôverou, potom niekoľko úvodných sekvencií stačí na vyvolanie pocitu smrteľného ohrozenia sovietskeho Ruska nepriateľským svetom. Niekoľko minút sa hrozba nenápadne stupňuje – pričom nechýba americká atómová bomba a zábery z Hirošimi či Nagasaki – a potom príde katarzia. Na tribúne sedí súdruh Stalin a rozprávač k tomu hovorí: „Horúce americké hlavy schladila už v roku 1947 moskovská vojenská prehliadka, pri ktorej preleteli nad hlavami zahraničných hostí tri strategické bombardéry a ukázali, že Sovietsky zväz má prostriedky, ako dopraviť jadrové zbrane na severoamerický kontinent. Bombu samotnú Sovietsky zväz ešte nemal, ale Američania vedeli, že sa na tom pracuje. A to už nútilo zamyslieť sa.“
Toto všetko stihnú autori za prvých päť minút. Zvyšných štyridsať minút je venovaných variáciám na túto tému. Sledujeme lietadlá, bomby, tanky, bojové lode, vrtuľníky, a na pozadí týchto záberov sa striedajú dve emócie: na jednej strane úzkosť a strach z nepriateľských vojsk a ich nečistých úmyslov a na strane druhej úľava zo sily mohutnej a spravodlivej sovietskej armády a jej spojencov. Ešte aj časť venovaná okupácii Československa má vyvolať tieto pocity.
.pobúrenie tu i tam?
Propagandistický dokument vzbudil pobúrenie na Slovensku i v Česku, ale ako ho vlastne prijali ruskí diváci a novinári? Všimli si ho vôbec? Zdá sa, že povšimnutiahodnou témou sa v Rusku tento film stal až po tom, čo proti nemu protestoval český aj slovenský minister zahraničných vecí. Slava Taroščina, komentátorka opozičných novín Novaja Gazeta (v ktorých pracovala aj Anna Politkovská) nazvala svoj článok Legendy a mýty Pražského majdanu. Ironicky konštatuje, že Slováci a Česi si ešte stále myslia, že televízia je iba prostriedok masovej komunikácie. „Ale u nás to je predĺžená ruka moci,“ pripomína a dodáva výrok, ktorý charakterizuje súčasnú situáciu v jej krajine: „Rusko si už zvolilo svoju budúcnosť, teraz nastal čas zvoliť si minulosť.“ Interpretácia minulosti tak, aby podporovala súčasnosť, je stratégia, ktorá sa tu hojne používa na rozvoj novej silnej veľmoci.
K filmu sa na stránke opozičného rádia Echo Moskvy vyjadril aj petrohradský miestny poslanec za Jabloko Boris Višnevskij. Píše, že sa naozaj dá pochopiť pobúrenie, ktoré u Čechov a Slovákov dokument vyvolal a je to pobúrenie spravodlivé. Ale zároveň Višnevskij píše na adresu českých a slovenských vládnych politikov toto: „Hádam si nemysleli, že podpora Putina a vystupovanie proti sankciám EÚ, ktoré po anexii Krymu a intervencii na Ukrajine boli zavedené proti ruských činiteľom a ruským spoločnostiam, ich ochránia od podobných krokov ‚staršieho brata´?“ Veď sovietske vlády sa od seba nikdy nelíšili úctou k satelitom. „A tak dostali svoje – podľa princípu ‚ani jeden dobrý skutok neostane bez trestu´,“ konštatuje Višnevskij, ktorý zjavne zaregistroval snahu Roberta Fica vyčleňovať sa spomedzi lídrov EÚ kritikou sankcií.
Opozičná ruská tlač, ktorá analyzovala, prečo vlastne toto obskúrne dielko vzniklo, je však v Rusku takmer okrajovou záležitosťou sústredenou najmä v Moskve. Čo zaujalo mainstreamovú tlač? Samotný propagandistický film zjavne nie, ale médiá široko informovali o tom, že český minister zahraničných vecí si pozval na pohovor ruského veľvyslanca a v ruskom spravodajstve sa objavilo aj stanovisko slovenského ministerstva zahraničných vecí, ktoré pri príležitosti premiérovej návštevy v Moskve vyjadrilo proti filmu protest. Ruských čitateľov, ktorí sú v zajatí vládnej propagandy, však zrejme úplne uspokojila reakcia Petra Fedorova, šéfa oddelenia medzinárodných vzťahov Všeruskej štátnej televíznej a rozhlasovej spoločnosti, pod ktorú patrí aj kanál Rossija 1, kde pochybný dokument odvysielali.
.američania môžu, my nie?
Fedorov zastupuje presne tú cynicky pragmatickú skupinu Rusov, ktorá vie, čo od nej moc očakáva. Vyhlásil, že filmový dokument spĺňa všetky etické pravidlá žurnalistiky. On iba zhromaždil výpovede svedkov udalostí roku 1968 a nikde sa v dokumente netvrdí, že tie výpovede sú správne či vierohodné. Teda, že tu nepadli nijaké hodnotenia tých udalostí. Fedorov tiež tvrdí, že Európania v tomto prípade používajú staré mierky z čias sovietskej moci, keď „každé slovo povedané v televízii sa prijímalo ako slovo Kremľa“. Všeruská štátna televízna a rozhlasová spoločnosť je pritom „absolútne otvorená pre rozličné názory a hodnotenia“.
Internetové noviny Vzgľad (Názor) obšírne opísali kontroverzný dokument aj vyjadrenia Petra Fedorova. Článok doplnili aj o názor vojenského historika Alexandra Bondarčenka na udalosti roku 1968: „Je známe, že v tom čase Američania fajne uviazli vo Vietname. Najmä preto bolo výhodné zakričať: ‚Chyťte zlodeja!´– a takto odvrátiť pozornosť sveta od seba na Sovietsky zväz.“ Bondarčenko konštatuje, že Američania skutočne provokovali aj Sovietov, aj národ Československa. „Okrem toho, oni boli v naozajstnej bojovej pohotovosti v západnom Nemecku. To ešte nie je známe, že ak by do Československa naši neprišli, tak by tam vošli Američania alebo Nemci.“ A historik Bondarčenko dodáva: „A keď Američania vždy takto postupovali a postupujú, prečo potom nemôžeme aj my? O to viac, že už sme mali skúsenosť z Maďarska, kde sa povstanie zmenilo v krvavú melu, v ktorej vraždili našich spojencov. V Československu sa mohlo udiať to isté.“
.export lží
Inkriminovaný film štátnej televízie Rossija 1 presne zapadá do širšieho rámca súčasnej ruskej propagandy. Dokazuje to aj v týchto dňoch zverejnený výskum monitoringu ruských televíznych staníc a ich dopadu na verejnú mienku v krajinách Východného partnerstva. Uskutočnila ho slovenská mimovládka MEMO 98 v spolupráci s partnerskými organizáciami na Ukrajine, v Gruzínsku, v Azerbajdžane, v Arménsku, v Bielorusku a v Moldavsku. Zatiaľ čo v prvých troch spomínaných krajinách je dostupnosť ruských staníc obmedzená (iba cez satelit, káblové vysielanie alebo internet), v ďalších troch krajinách sú ruské televízie bežne dostupné.
Minulý týždeň MEMO 98, ktoré doteraz monitorovalo médiá v päťdesiatich krajinách sveta, výskum prezentovalo v Bruseli. „Musím sa priznať, že počas sedemnástich rokov, čo sa zaoberám monitoringom, som zatiaľ nezažil takú širokú škálu rôznych foriem manipulácie. Ešte viac ma prekvapil rozsah. Za obdobie jedného mesiaca naši analytici identifikovali okolo 2 750 príspevkov v ruských televíziách, kde zaznamenali niektoré formy manipulácie alebo absenciu základných zásad novinárskej etiky. To je naozaj veľké číslo,“ hovorí Rastislav Kužel z MEMO 98.
Tristné je, že ani v jednej zo spomínaných šiestich krajín nie je sloboda slova na takej úrovni, aby lokálne médiá mohli čeliť agresívnej propagande troch ruských štátnych televízií – Prvému kanálu, už spomínanej stanici Rossija 1 a NTV. Tieto tri stanice majú podľa Kužela identický spôsob informovania: v období jedného mesiaca počas monitoringu v nich nebol prezentovaný ani jeden alternatívny alebo kritický postoj k politike prezidenta Putina. Skutočná diskusia v hlavných ruských televíziách neexistuje, jej dojem je iba umelo vytváraný a ak aj sú do relácií a diskusií pozývaní ľudia s iným názorom, tak sú zväčša „prevalcovaní“ zaujatými moderátormi, ktorým vehementne drukujú ďalší spoludiskutujúci. Výskum MEMO 98 podrobne analyzuje rôzne manipulatívne techniky, ako sú manipulácia obrazu a zvuku, miešanie faktov s komentármi, démonizovanie nepriateľa, zastrašovanie, netransparentnosť zdrojov informácií, jednostrannosť, povrchnosť, ako aj úplné klamstvo. To sa týka aj stanice Russia Today, ktorá vysiela po anglicky.
Ruské štátne televízne stanice sú podľa výskumu nástrojom propagandy aj v konflikte medzi Ukrajinou a Ruskom, ktorému venujú takmer polovicu svojho vysielacieho času. Rusi sú, samozrejme, v duchu tradícií prezentovaní ako „mierotvorcovia“. Predstavitelia samozvanej Doneckej ľudovej republiky a Luhanskej ľudovej republiky sú v nich opísaní výlučne v pozitívnom alebo v neutrálnom svetle, čo ostro kontrastuje s tým, ako sú negatívne vykresľovaní ukrajinskí predstavitelia. To je iba variácia orwellovského, v dnešnom Rusku široko používaného pojmu „ukrajinskí fašisti“. Príznačný je aj obraz Západu ako nepriateľa, ktorý sa chystá napadnúť Rusko.
.názory, fakty a slasť
Je taký starý sovietsky a aj dnes aktuálny vtip. Viete, aký je rozdiel medzi novinami Pravda a Izvestija (v preklade Správy)? Žiadny. V Izvestijach net pravdy, v Pravde net izvestij.
Filozof Egon Gál sa zaoberá hlbšími súvislosťami ľudského myslenia a správania. Tvorcom modernej propagandy ide podľa neho o to, aby premenili spor medzi pravdou a lžou na spor medzi názormi. A trolovia, teda najatí anonymní diskutujúci na internete, ako nový fenomén vniesli organizované klamanie. To je podľa Gála nebezpečnejšie ako konšpiračné teórie, pretože má širšiu platnosť. Konšpiračná teória názor prezentuje ako fakt, ktorého pravdivosť si kritickejší čitateľ alebo divák môže overiť z nezávislého zdroja. Naopak, organizované klamanie robí z faktov názory. A názor, na rozdiel od faktu nie je pravdivý alebo nepravdivý, ale pôsobivý alebo nepôsobivý.
„Odnepamäti filozofi písali o tom, že politika a pravda sa veľmi neznášajú. Klamanie, manipulácia a dezinformácie patria k bežnej politickej praxi. Dôležitejší ako pravda je v politike názor. Víťazí ten politik, ktorý dokáže sformulovať názor, s ktorým sa stotožní väčšina ľudí. Napokon, poznáme to aj z nedávnej histórie Slovenska. Ľudia väčšinou nehodnotia politikov podľa toho, či klamú, alebo nie, ale či prezentujú názory, s ktorými sa vedia stotožniť, alebo nie. Preto aj dnes víťazia populisti,“ uvádza Gál.
Nové vedecké výskumy, najmä zo Spojených štátov, nám priniesli poznanie, že s ľudskou psychikou je to tak trochu ako s kľúčom a zámkom: isté názory zapadajú ako kľúč do niektorých zámkov našej psychiky a do iných nie. Toto manipulátori dobre vedia. „Neurovedec Drew Westen v roku 2004 pred prezidentskými voľbami, keď kandidovali proti sebe Bush a Kerry, pozval do svojho laboratória tridsať oduševnených republikánov a rovnaký počet oduševnených demokratov,“ hovorí Gál. „Premietol im tri krátke videá. Na jednom bol Kerryho prejav, na druhom Bushov prejav a na treťom prejav, ktorý prečítal známy hollywoodsky herec. Účastníci experimentu mali rozhodnúť, kde je najviac protikladných tvrdení. Samozrejme, republikáni našli najviac protikladných tvrdení v Kerryho prejave a naopak, demokrati v Bushovom. U herca bolo skóre vyrovnané. Experiment sa začal až potom. Použili magnetickú rezonanciu, teda metódu monitorovania mozgu. A požiadali účastníkov experimentu, aby zdôvodnili, prečo považujú dané tvrdenia za protikladné. Zistilo sa, že ak sa im to podarilo zdôvodniť spôsobom, ktorý je logicky prijateľný, tak ich mozog im dal odmenu, ako keby si dali jointa – pocítili slasť.“
.prečo vás to trápi?
V reakcii na inkriminovaný film stanice Rossija 1 odvysielala česká verejnoprávna spravodajská televízia ČT 24 aj rozhovor s Nataliou Sudliankovou, šéfredaktorkou týždenníka Pražský telegraf, ktorý vychádza v Prahe v ruštine. Na opakovanú otázku moderátora, čo hovorí na tento lživý dokument, neodpovedala a úprimne sa čudovala, prečo ho ten film tak trápi. „Je určený ruským divákom, nie českým,“ povedala Bieloruska, ktorá v roku 1999 získala v Česku azyl a ktorá sa už pred rokmi stala šéfredaktorkou českej mutácie časopisu Rusko v globálnej politike. Ten vydáva ruské ministerstvo zahraničných vecí.
V Prahe žije aj publicista a ukrajinista, bývalý spravodajca TASR v Rusku a na Ukrajine Bohdan Kopčák. „Česká verejnosť, médiá a ani politici neboli pripravení na možnosť každodennej konfrontácie s ruskou propagandou. Zmienky o českých proruských a vyložene prokremeľských štvavých internetových serveroch sa začali objavovať už vlani,“ uvádza Kopčák. O úrodnej pôde pre túto propagandu vypovedajú nielen proruské postoje exprezidenta Klausa či súčasného prezidenta Zemana. Inak, v Prahe sa nedávno zišlo niekoľko stoviek stúpencov Zemana, aby oslávili ročné výročie jeho nástupu do úradu. Ruské médiá, napríklad web Sputnik News a televízia Rossija 24 to interpretovali ako demonštráciu tisícky Čechov proti protiruským sankciám a proti vojne proti Rusku.
Téme ruskej propagandy, v širšom kontexte informačnej vojne medzi Ruskom a Západom sa venuje aj český semiotik a vedúci štúdií nových médií na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe Josef Šlerka. „Najväčšie nebezpečenstvo tejto propagandy vidím v úplnom zničení dôveryhodnosti akýchkoľvek správ. Sme zahltení toľkými verziami sveta, že ľudia strácajú chuť ich overovať. V konečnom dôsledku na pravdu potom rezignujú.“
.ohybná vojna
Súčasná ruská propaganda je srdcovou témou vo Veľkej Británii žijúceho ruského emigranta, novinára Petra Pomeranceva. Keď v roku 2011 vyšla v Moskve 495-stranová knižná publikácia nazvaná Informačno-psychologická vojna: krátka encyklopédia a sprievodca, prečítal si ju a pochopil, že ide o sofistikovaný systém, oveľa nebezpečnejší ako čokoľvek predtým. Už v roku 1999 totiž vtedajší minister obrany Igor Sergejev pripustil, že Rusko nemôže vojensky konkurovať Západu, preto musí hľadať „revolučné cesty" a „asymetrické smery". „Obyvateľstvo ani necíti, že je manipulované. Ak sa v bežnej vojne používajú skutočné pušky a rakety, píše encyklopédia, informačná vojna je ohybná. Nikdy neviete predvídať, odkiaľ príde útok, alebo aké nástroje sa budú používať," dodáva varovne Pomerancev.
Ak sa vrátime na začiatok príbehu, tak sovietske, neskôr ruské tanky naozaj nepotrebovali víza. Ani v roku 1956 v Maďarsku, ani v roku 1968 u nás, ani v roku 2008 v Gruzínsku. Ak platí, že slová predchádzajú činom, musíme byť ostražití.
Koncom minulého mesiaca odvysielala ruská štátna televízia na kanáli Rossija 1 nový (rok výroby 2015) „dokumentárny film“ Varšavská zmluva – odtajnené stránky. Základný oblúk filmu je takýto: Na začiatku, ešte pred úvodnými titulkami, nám odborník na dejiny Varšavskej zmluvy prekvapujúco prezradí, že nijaké stránky v súvislosti s Varšavskou zmluvou odtajnené neboli. V priebehu filmu sa dozvieme, že jeden trojstránkový dokument predsa len odtajnený bol. A na konci, krátko pred záverečnými titulkami, nám rozprávač oznámi, že vďaka týmto odtajneným dokumentom sa podarilo odhaliť hlavné tajomstvo Varšavskej zmluvy. Je ním vzájomná úcta zúčastnených krajín a ich rovnoprávne partnerské vzťahy.
.56 68 81
Pri odhaľovaní tohto tajomstva sa museli autori filmu vyrovnať s tromi dvojcifernými číslami, ktorých kombinácia sa začiatkom 80. rokov zvykla nazývať „novým telefónnym číslom do Kremľa“. Išlo o roky maďarských, československých a poľských „udalostí“. A treba povedať, že ruskí dokumentaristi sa tomuto problému postavili čelom.
Tragickým maďarským udalostiam v roku 1956 venovali tridsať sekúnd. V ich priebehu konštatuje politológ Sergej Chrušov, syn Nikitu Chruščova, že maďarské povstanie v roku 1956 potlačili výlučne sovietske vojská, takže to s Varšavskou zmluvou nemalo nič spoločné. Poľské udalosti dostali viac priestoru. Počas štyridsiatich piatich sekúnd sa dozvieme, že do Poľska bola pripravená vtrhnúť zo Západu obrovská vojenská sila, čomu generál Jaruzelski zabránil vyhlásením výnimočného stavu.
Okupácii Československa je venovaných takmer desať minút. Počas jednej z nich nám rozprávač odhalí, že Vladimír Lobov, neskorší náčelník štábu celej Varšavskej zmluvy, velil 21. augusta 1968 jednotkám, ktoré obsadili štyri mosty cez Vltavu, obkľúčili ministerstvo vnútra, generálny štáb československej armády a vládnu budovu. „Aké to malo dôvody?“ pýta sa rozprávač a odborník na dejiny Varšavskej zmluvy mu odpovedá: „Išlo o realizáciu princípu socialistického internacionalizmu. To znamená nielen možnosť, ale aj povinnosť socialistických štátov pomáhať jeden druhému v prípade vzniku hrozby pre socialistické výdobytky.“ O hrozbe samotnej sa dozvedáme konkrétne fakty: v Prahe sa chystalo ozbrojené povstanie (na vlastné oči vidíme niekoľko desiatok samopalov z odhaleného tajného skladu) a Bundeswehr stál na hraniciach, pripravený vtrhnúť do krajiny. V zásade sú to ešte väčšie sprostosti ako tie, ktoré nám tu komunisti opakovali dvadsaťjeden rokov. A sú podávané s takou drzosťou, že potrebu protestovať pocítil ešte aj kovaný putinofil Miloš Zeman.
.pocit ohrozenia
Čo hovorí film Varšavská zmluva – odtajnené stránky ruskému divákovi? Nuž, on mu toho viac ukazuje, než hovorí. Preto je aj pre tých z nás, ktorí ruštine nerozumejú, celkom poučné pozrieť si aspoň zbežne tento „dokument“ na youtube, alebo priamo na stránke ruskej televízie (russia.tv/brand/show/brand_id/59427).
Už prvý obraz po úvodnom titulku sa skladá z čiernobieleho záberu pálenia hákového kríža na konci vojny a z farebného pozadia s britskou a americkou zástavou. Podprahové posolstvo je jasné: to sú nepriateľské symboly. A slovný komentár hovoriaci o tom, ako sa Američania a Briti hneď po skončení vojny obrátili proti svojmu sovietskemu spojencovi, to len zdôrazňuje.
O kúsok ďalej sa dozvedáme, že Sovietsky zväz bol hlavnou prekážkou USA na ceste k svetovláde, a preto sa Američania snažili strašiť európske obyvateľstvo protisovietskou propagandou. Ak si však stopneme film na prvom ilustračnom protisovietskom plagáte, niečo nám na ňom nebude hrať. Strašný sovietsky vojak s lebkou namiesto hlavy ohrozuje zemeguľu z ruského územia, ktoré je označené kosákom a kladivom v žltej židovskej hviezde. Predstaviť si povojnový americký plagát s židoboľševickou tématikou je pomerne náročné a krátky internetový prieskum naozaj odhalí, že v skutočnosti ide o nemecký vojnový plagát. Nasleduje ďalší vojnový nacistický plagát a pod tým znie stále komentár o americkej propagande. Podprahové posolstvo sa nemení: medzi vojnovým Nemeckom a povojnovým Západom nie je nijaký zásadný rozdiel.
Ak sa na film nepozeráte s apriórnou nedôverou, potom niekoľko úvodných sekvencií stačí na vyvolanie pocitu smrteľného ohrozenia sovietskeho Ruska nepriateľským svetom. Niekoľko minút sa hrozba nenápadne stupňuje – pričom nechýba americká atómová bomba a zábery z Hirošimi či Nagasaki – a potom príde katarzia. Na tribúne sedí súdruh Stalin a rozprávač k tomu hovorí: „Horúce americké hlavy schladila už v roku 1947 moskovská vojenská prehliadka, pri ktorej preleteli nad hlavami zahraničných hostí tri strategické bombardéry a ukázali, že Sovietsky zväz má prostriedky, ako dopraviť jadrové zbrane na severoamerický kontinent. Bombu samotnú Sovietsky zväz ešte nemal, ale Američania vedeli, že sa na tom pracuje. A to už nútilo zamyslieť sa.“
Toto všetko stihnú autori za prvých päť minút. Zvyšných štyridsať minút je venovaných variáciám na túto tému. Sledujeme lietadlá, bomby, tanky, bojové lode, vrtuľníky, a na pozadí týchto záberov sa striedajú dve emócie: na jednej strane úzkosť a strach z nepriateľských vojsk a ich nečistých úmyslov a na strane druhej úľava zo sily mohutnej a spravodlivej sovietskej armády a jej spojencov. Ešte aj časť venovaná okupácii Československa má vyvolať tieto pocity.
.pobúrenie tu i tam?
Propagandistický dokument vzbudil pobúrenie na Slovensku i v Česku, ale ako ho vlastne prijali ruskí diváci a novinári? Všimli si ho vôbec? Zdá sa, že povšimnutiahodnou témou sa v Rusku tento film stal až po tom, čo proti nemu protestoval český aj slovenský minister zahraničných vecí. Slava Taroščina, komentátorka opozičných novín Novaja Gazeta (v ktorých pracovala aj Anna Politkovská) nazvala svoj článok Legendy a mýty Pražského majdanu. Ironicky konštatuje, že Slováci a Česi si ešte stále myslia, že televízia je iba prostriedok masovej komunikácie. „Ale u nás to je predĺžená ruka moci,“ pripomína a dodáva výrok, ktorý charakterizuje súčasnú situáciu v jej krajine: „Rusko si už zvolilo svoju budúcnosť, teraz nastal čas zvoliť si minulosť.“ Interpretácia minulosti tak, aby podporovala súčasnosť, je stratégia, ktorá sa tu hojne používa na rozvoj novej silnej veľmoci.
K filmu sa na stránke opozičného rádia Echo Moskvy vyjadril aj petrohradský miestny poslanec za Jabloko Boris Višnevskij. Píše, že sa naozaj dá pochopiť pobúrenie, ktoré u Čechov a Slovákov dokument vyvolal a je to pobúrenie spravodlivé. Ale zároveň Višnevskij píše na adresu českých a slovenských vládnych politikov toto: „Hádam si nemysleli, že podpora Putina a vystupovanie proti sankciám EÚ, ktoré po anexii Krymu a intervencii na Ukrajine boli zavedené proti ruských činiteľom a ruským spoločnostiam, ich ochránia od podobných krokov ‚staršieho brata´?“ Veď sovietske vlády sa od seba nikdy nelíšili úctou k satelitom. „A tak dostali svoje – podľa princípu ‚ani jeden dobrý skutok neostane bez trestu´,“ konštatuje Višnevskij, ktorý zjavne zaregistroval snahu Roberta Fica vyčleňovať sa spomedzi lídrov EÚ kritikou sankcií.
Opozičná ruská tlač, ktorá analyzovala, prečo vlastne toto obskúrne dielko vzniklo, je však v Rusku takmer okrajovou záležitosťou sústredenou najmä v Moskve. Čo zaujalo mainstreamovú tlač? Samotný propagandistický film zjavne nie, ale médiá široko informovali o tom, že český minister zahraničných vecí si pozval na pohovor ruského veľvyslanca a v ruskom spravodajstve sa objavilo aj stanovisko slovenského ministerstva zahraničných vecí, ktoré pri príležitosti premiérovej návštevy v Moskve vyjadrilo proti filmu protest. Ruských čitateľov, ktorí sú v zajatí vládnej propagandy, však zrejme úplne uspokojila reakcia Petra Fedorova, šéfa oddelenia medzinárodných vzťahov Všeruskej štátnej televíznej a rozhlasovej spoločnosti, pod ktorú patrí aj kanál Rossija 1, kde pochybný dokument odvysielali.
.američania môžu, my nie?
Fedorov zastupuje presne tú cynicky pragmatickú skupinu Rusov, ktorá vie, čo od nej moc očakáva. Vyhlásil, že filmový dokument spĺňa všetky etické pravidlá žurnalistiky. On iba zhromaždil výpovede svedkov udalostí roku 1968 a nikde sa v dokumente netvrdí, že tie výpovede sú správne či vierohodné. Teda, že tu nepadli nijaké hodnotenia tých udalostí. Fedorov tiež tvrdí, že Európania v tomto prípade používajú staré mierky z čias sovietskej moci, keď „každé slovo povedané v televízii sa prijímalo ako slovo Kremľa“. Všeruská štátna televízna a rozhlasová spoločnosť je pritom „absolútne otvorená pre rozličné názory a hodnotenia“.
Internetové noviny Vzgľad (Názor) obšírne opísali kontroverzný dokument aj vyjadrenia Petra Fedorova. Článok doplnili aj o názor vojenského historika Alexandra Bondarčenka na udalosti roku 1968: „Je známe, že v tom čase Američania fajne uviazli vo Vietname. Najmä preto bolo výhodné zakričať: ‚Chyťte zlodeja!´– a takto odvrátiť pozornosť sveta od seba na Sovietsky zväz.“ Bondarčenko konštatuje, že Američania skutočne provokovali aj Sovietov, aj národ Československa. „Okrem toho, oni boli v naozajstnej bojovej pohotovosti v západnom Nemecku. To ešte nie je známe, že ak by do Československa naši neprišli, tak by tam vošli Američania alebo Nemci.“ A historik Bondarčenko dodáva: „A keď Američania vždy takto postupovali a postupujú, prečo potom nemôžeme aj my? O to viac, že už sme mali skúsenosť z Maďarska, kde sa povstanie zmenilo v krvavú melu, v ktorej vraždili našich spojencov. V Československu sa mohlo udiať to isté.“
.export lží
Inkriminovaný film štátnej televízie Rossija 1 presne zapadá do širšieho rámca súčasnej ruskej propagandy. Dokazuje to aj v týchto dňoch zverejnený výskum monitoringu ruských televíznych staníc a ich dopadu na verejnú mienku v krajinách Východného partnerstva. Uskutočnila ho slovenská mimovládka MEMO 98 v spolupráci s partnerskými organizáciami na Ukrajine, v Gruzínsku, v Azerbajdžane, v Arménsku, v Bielorusku a v Moldavsku. Zatiaľ čo v prvých troch spomínaných krajinách je dostupnosť ruských staníc obmedzená (iba cez satelit, káblové vysielanie alebo internet), v ďalších troch krajinách sú ruské televízie bežne dostupné.
Minulý týždeň MEMO 98, ktoré doteraz monitorovalo médiá v päťdesiatich krajinách sveta, výskum prezentovalo v Bruseli. „Musím sa priznať, že počas sedemnástich rokov, čo sa zaoberám monitoringom, som zatiaľ nezažil takú širokú škálu rôznych foriem manipulácie. Ešte viac ma prekvapil rozsah. Za obdobie jedného mesiaca naši analytici identifikovali okolo 2 750 príspevkov v ruských televíziách, kde zaznamenali niektoré formy manipulácie alebo absenciu základných zásad novinárskej etiky. To je naozaj veľké číslo,“ hovorí Rastislav Kužel z MEMO 98.
Tristné je, že ani v jednej zo spomínaných šiestich krajín nie je sloboda slova na takej úrovni, aby lokálne médiá mohli čeliť agresívnej propagande troch ruských štátnych televízií – Prvému kanálu, už spomínanej stanici Rossija 1 a NTV. Tieto tri stanice majú podľa Kužela identický spôsob informovania: v období jedného mesiaca počas monitoringu v nich nebol prezentovaný ani jeden alternatívny alebo kritický postoj k politike prezidenta Putina. Skutočná diskusia v hlavných ruských televíziách neexistuje, jej dojem je iba umelo vytváraný a ak aj sú do relácií a diskusií pozývaní ľudia s iným názorom, tak sú zväčša „prevalcovaní“ zaujatými moderátormi, ktorým vehementne drukujú ďalší spoludiskutujúci. Výskum MEMO 98 podrobne analyzuje rôzne manipulatívne techniky, ako sú manipulácia obrazu a zvuku, miešanie faktov s komentármi, démonizovanie nepriateľa, zastrašovanie, netransparentnosť zdrojov informácií, jednostrannosť, povrchnosť, ako aj úplné klamstvo. To sa týka aj stanice Russia Today, ktorá vysiela po anglicky.
Ruské štátne televízne stanice sú podľa výskumu nástrojom propagandy aj v konflikte medzi Ukrajinou a Ruskom, ktorému venujú takmer polovicu svojho vysielacieho času. Rusi sú, samozrejme, v duchu tradícií prezentovaní ako „mierotvorcovia“. Predstavitelia samozvanej Doneckej ľudovej republiky a Luhanskej ľudovej republiky sú v nich opísaní výlučne v pozitívnom alebo v neutrálnom svetle, čo ostro kontrastuje s tým, ako sú negatívne vykresľovaní ukrajinskí predstavitelia. To je iba variácia orwellovského, v dnešnom Rusku široko používaného pojmu „ukrajinskí fašisti“. Príznačný je aj obraz Západu ako nepriateľa, ktorý sa chystá napadnúť Rusko.
.názory, fakty a slasť
Je taký starý sovietsky a aj dnes aktuálny vtip. Viete, aký je rozdiel medzi novinami Pravda a Izvestija (v preklade Správy)? Žiadny. V Izvestijach net pravdy, v Pravde net izvestij.
Filozof Egon Gál sa zaoberá hlbšími súvislosťami ľudského myslenia a správania. Tvorcom modernej propagandy ide podľa neho o to, aby premenili spor medzi pravdou a lžou na spor medzi názormi. A trolovia, teda najatí anonymní diskutujúci na internete, ako nový fenomén vniesli organizované klamanie. To je podľa Gála nebezpečnejšie ako konšpiračné teórie, pretože má širšiu platnosť. Konšpiračná teória názor prezentuje ako fakt, ktorého pravdivosť si kritickejší čitateľ alebo divák môže overiť z nezávislého zdroja. Naopak, organizované klamanie robí z faktov názory. A názor, na rozdiel od faktu nie je pravdivý alebo nepravdivý, ale pôsobivý alebo nepôsobivý.
„Odnepamäti filozofi písali o tom, že politika a pravda sa veľmi neznášajú. Klamanie, manipulácia a dezinformácie patria k bežnej politickej praxi. Dôležitejší ako pravda je v politike názor. Víťazí ten politik, ktorý dokáže sformulovať názor, s ktorým sa stotožní väčšina ľudí. Napokon, poznáme to aj z nedávnej histórie Slovenska. Ľudia väčšinou nehodnotia politikov podľa toho, či klamú, alebo nie, ale či prezentujú názory, s ktorými sa vedia stotožniť, alebo nie. Preto aj dnes víťazia populisti,“ uvádza Gál.
Nové vedecké výskumy, najmä zo Spojených štátov, nám priniesli poznanie, že s ľudskou psychikou je to tak trochu ako s kľúčom a zámkom: isté názory zapadajú ako kľúč do niektorých zámkov našej psychiky a do iných nie. Toto manipulátori dobre vedia. „Neurovedec Drew Westen v roku 2004 pred prezidentskými voľbami, keď kandidovali proti sebe Bush a Kerry, pozval do svojho laboratória tridsať oduševnených republikánov a rovnaký počet oduševnených demokratov,“ hovorí Gál. „Premietol im tri krátke videá. Na jednom bol Kerryho prejav, na druhom Bushov prejav a na treťom prejav, ktorý prečítal známy hollywoodsky herec. Účastníci experimentu mali rozhodnúť, kde je najviac protikladných tvrdení. Samozrejme, republikáni našli najviac protikladných tvrdení v Kerryho prejave a naopak, demokrati v Bushovom. U herca bolo skóre vyrovnané. Experiment sa začal až potom. Použili magnetickú rezonanciu, teda metódu monitorovania mozgu. A požiadali účastníkov experimentu, aby zdôvodnili, prečo považujú dané tvrdenia za protikladné. Zistilo sa, že ak sa im to podarilo zdôvodniť spôsobom, ktorý je logicky prijateľný, tak ich mozog im dal odmenu, ako keby si dali jointa – pocítili slasť.“
.prečo vás to trápi?
V reakcii na inkriminovaný film stanice Rossija 1 odvysielala česká verejnoprávna spravodajská televízia ČT 24 aj rozhovor s Nataliou Sudliankovou, šéfredaktorkou týždenníka Pražský telegraf, ktorý vychádza v Prahe v ruštine. Na opakovanú otázku moderátora, čo hovorí na tento lživý dokument, neodpovedala a úprimne sa čudovala, prečo ho ten film tak trápi. „Je určený ruským divákom, nie českým,“ povedala Bieloruska, ktorá v roku 1999 získala v Česku azyl a ktorá sa už pred rokmi stala šéfredaktorkou českej mutácie časopisu Rusko v globálnej politike. Ten vydáva ruské ministerstvo zahraničných vecí.
V Prahe žije aj publicista a ukrajinista, bývalý spravodajca TASR v Rusku a na Ukrajine Bohdan Kopčák. „Česká verejnosť, médiá a ani politici neboli pripravení na možnosť každodennej konfrontácie s ruskou propagandou. Zmienky o českých proruských a vyložene prokremeľských štvavých internetových serveroch sa začali objavovať už vlani,“ uvádza Kopčák. O úrodnej pôde pre túto propagandu vypovedajú nielen proruské postoje exprezidenta Klausa či súčasného prezidenta Zemana. Inak, v Prahe sa nedávno zišlo niekoľko stoviek stúpencov Zemana, aby oslávili ročné výročie jeho nástupu do úradu. Ruské médiá, napríklad web Sputnik News a televízia Rossija 24 to interpretovali ako demonštráciu tisícky Čechov proti protiruským sankciám a proti vojne proti Rusku.
Téme ruskej propagandy, v širšom kontexte informačnej vojne medzi Ruskom a Západom sa venuje aj český semiotik a vedúci štúdií nových médií na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe Josef Šlerka. „Najväčšie nebezpečenstvo tejto propagandy vidím v úplnom zničení dôveryhodnosti akýchkoľvek správ. Sme zahltení toľkými verziami sveta, že ľudia strácajú chuť ich overovať. V konečnom dôsledku na pravdu potom rezignujú.“
.ohybná vojna
Súčasná ruská propaganda je srdcovou témou vo Veľkej Británii žijúceho ruského emigranta, novinára Petra Pomeranceva. Keď v roku 2011 vyšla v Moskve 495-stranová knižná publikácia nazvaná Informačno-psychologická vojna: krátka encyklopédia a sprievodca, prečítal si ju a pochopil, že ide o sofistikovaný systém, oveľa nebezpečnejší ako čokoľvek predtým. Už v roku 1999 totiž vtedajší minister obrany Igor Sergejev pripustil, že Rusko nemôže vojensky konkurovať Západu, preto musí hľadať „revolučné cesty" a „asymetrické smery". „Obyvateľstvo ani necíti, že je manipulované. Ak sa v bežnej vojne používajú skutočné pušky a rakety, píše encyklopédia, informačná vojna je ohybná. Nikdy neviete predvídať, odkiaľ príde útok, alebo aké nástroje sa budú používať," dodáva varovne Pomerancev.
Ak sa vrátime na začiatok príbehu, tak sovietske, neskôr ruské tanky naozaj nepotrebovali víza. Ani v roku 1956 v Maďarsku, ani v roku 1968 u nás, ani v roku 2008 v Gruzínsku. Ak platí, že slová predchádzajú činom, musíme byť ostražití.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.