.je podľa vás film Varšavská zmluva: odtajnené fakty, ktorý nedávno odvysielala štátna televízia Rossija 1, v niečom výnimočný, alebo je súčasťou širšej mediálnej kampane?
Tento film ilustruje prístup, ktorý z hľadiska ruskej vlády v poslednom období veľmi dobre funguje. Ide o to, uistiť ľudí, že my sme tí „dobrí” a oni – teda Západ, Amerika, Ukrajina – sú tí „zlí”. Vyhrali sme vojnu a nikdy sme neurobili nič zlé.
.dalo by sa povedať, že dochádza k určitému prepisovaniu ruskej histórie?
Určite. Ide o jednu-jedinú oficiálnu verziu histórie. Chcú dosiahnuť to, aby keď bude niekto študovať históriu, mal k dispozícii len jednu oficiálnu a nekontroverznú učebnicu. Dôležité slovo je „nekontroverznú”. To naša súčasná vláda potrebuje. Presne o to ide pri podobných filmoch, dokumentoch a televíznych programoch: vytvoriť oficiálny nekontroverzný príbeh dobrého a nevinného Ruska. Zároveň sa snažia, aby to bolo atraktívne, aby to bolo „sexy”.
.bolo to takto od pádu komunizmu, alebo sa to v posledných rokoch mení?
V deväťdesiatych rokoch to tak určite nebolo. Študovala som vtedy na univerzite a bol to čas, keď žiadne vládou schválené učebnice histórie neexistovali. Snahu o vymazanie kontroverzných stránok ruských dejín či o ospravedlnenie tragických omylov nebolo vtedy vôbec cítiť. Tie kontroverzné veci z našej minulosti sme objavovali a snažili sme sa im porozumieť. To, k čomu neskôr došlo, bol podľa mňa návrat k sovietskemu prístupu k dejinám: my sme dobrí, Západ je zlý. Používajú sa pritom termíny ako oslobodenie, tradičné hodnoty, či dokonca obrana skutočného humanizmu pred neľudským kapitalizmom. Sú to však len slová, za ktorými sa skrýva menej atraktívna skutočnosť. Napríklad tanky, vojna, obete. Nehovorili napríklad o obsadení Krymu, ale o ochrane rusky hovoriacich obyvateľov.
.je zaujímavé, že keď my hovoríme napríklad o auguste 1968, hovoríme o „sovietskej”, a nie „ruskej” okupácii, aby sme neurážali Rusov. Súčasné oficiálne Rusko sa však k sovietskej minulosti hrdo hlási.
Neviem dosť dobre posúdiť vyhlásenia našej vlády určené pre zahraničie. No smerom dovnútra, do Ruska, je to jasné: stále žijeme v tej istej krajine ako za sovietskych čias, počas ktorých vzniklo veľa dobrého, na čo môžeme byť právom hrdí. To je oficiálny a mnohými ľuďmi zdieľaný postoj k sovietskej minulosti. Súčasné Rusko postupne ovláda estetika postimperializmu spojená s romantickou nostalgiou. Sovietsky zväz akoby sa stával sentimentálnou spomienkou: staré dobré časy.
.keď sledujeme propagandu, ktorá v poslednom čase prichádza z Kremľa, zdá sa nám, akoby išlo o prípravu na vojnu. Ako to vidíte vy?
Viete, my sme vnútri toho všetkého a tie veci sa menia pomaly, takže si ich niekedy ani nevšimneme. Ale myslím si, že nie ste ďaleko od pravdy. Nie som si istá, či skutočne chcú vojnu. Skôr sa mi zdá, že vojna či hrozba vojnou, teda vojnou tých zlých proti nám dobrým, sa používa ako mobilizačný prostriedok a zároveň niečo, čo ľudí stále drží v strehu: musíme byť pripravení, musíme byť jednotní, musíme byť silní, musíme držať spolu. Skôr to pripomína studenú vojnu, hoci obidve možnosti sú podľa mňa otvorené. Keď si človek prečíta niečo o predvojnovom Nemecku, napríklad romány Ericha Mariu Remarqua, musí konštatovať, že sme veľmi blízko. A pripomína to nakoniec aj situáciu pred minuloročnou anexiou Krymu: musíme pomôcť Rusom žijúcim mimo Ruska. Ozýva sa to čoraz silnejšie.
Tento film ilustruje prístup, ktorý z hľadiska ruskej vlády v poslednom období veľmi dobre funguje. Ide o to, uistiť ľudí, že my sme tí „dobrí” a oni – teda Západ, Amerika, Ukrajina – sú tí „zlí”. Vyhrali sme vojnu a nikdy sme neurobili nič zlé.
.dalo by sa povedať, že dochádza k určitému prepisovaniu ruskej histórie?
Určite. Ide o jednu-jedinú oficiálnu verziu histórie. Chcú dosiahnuť to, aby keď bude niekto študovať históriu, mal k dispozícii len jednu oficiálnu a nekontroverznú učebnicu. Dôležité slovo je „nekontroverznú”. To naša súčasná vláda potrebuje. Presne o to ide pri podobných filmoch, dokumentoch a televíznych programoch: vytvoriť oficiálny nekontroverzný príbeh dobrého a nevinného Ruska. Zároveň sa snažia, aby to bolo atraktívne, aby to bolo „sexy”.
.bolo to takto od pádu komunizmu, alebo sa to v posledných rokoch mení?
V deväťdesiatych rokoch to tak určite nebolo. Študovala som vtedy na univerzite a bol to čas, keď žiadne vládou schválené učebnice histórie neexistovali. Snahu o vymazanie kontroverzných stránok ruských dejín či o ospravedlnenie tragických omylov nebolo vtedy vôbec cítiť. Tie kontroverzné veci z našej minulosti sme objavovali a snažili sme sa im porozumieť. To, k čomu neskôr došlo, bol podľa mňa návrat k sovietskemu prístupu k dejinám: my sme dobrí, Západ je zlý. Používajú sa pritom termíny ako oslobodenie, tradičné hodnoty, či dokonca obrana skutočného humanizmu pred neľudským kapitalizmom. Sú to však len slová, za ktorými sa skrýva menej atraktívna skutočnosť. Napríklad tanky, vojna, obete. Nehovorili napríklad o obsadení Krymu, ale o ochrane rusky hovoriacich obyvateľov.
.je zaujímavé, že keď my hovoríme napríklad o auguste 1968, hovoríme o „sovietskej”, a nie „ruskej” okupácii, aby sme neurážali Rusov. Súčasné oficiálne Rusko sa však k sovietskej minulosti hrdo hlási.
Neviem dosť dobre posúdiť vyhlásenia našej vlády určené pre zahraničie. No smerom dovnútra, do Ruska, je to jasné: stále žijeme v tej istej krajine ako za sovietskych čias, počas ktorých vzniklo veľa dobrého, na čo môžeme byť právom hrdí. To je oficiálny a mnohými ľuďmi zdieľaný postoj k sovietskej minulosti. Súčasné Rusko postupne ovláda estetika postimperializmu spojená s romantickou nostalgiou. Sovietsky zväz akoby sa stával sentimentálnou spomienkou: staré dobré časy.
.keď sledujeme propagandu, ktorá v poslednom čase prichádza z Kremľa, zdá sa nám, akoby išlo o prípravu na vojnu. Ako to vidíte vy?
Viete, my sme vnútri toho všetkého a tie veci sa menia pomaly, takže si ich niekedy ani nevšimneme. Ale myslím si, že nie ste ďaleko od pravdy. Nie som si istá, či skutočne chcú vojnu. Skôr sa mi zdá, že vojna či hrozba vojnou, teda vojnou tých zlých proti nám dobrým, sa používa ako mobilizačný prostriedok a zároveň niečo, čo ľudí stále drží v strehu: musíme byť pripravení, musíme byť jednotní, musíme byť silní, musíme držať spolu. Skôr to pripomína studenú vojnu, hoci obidve možnosti sú podľa mňa otvorené. Keď si človek prečíta niečo o predvojnovom Nemecku, napríklad romány Ericha Mariu Remarqua, musí konštatovať, že sme veľmi blízko. A pripomína to nakoniec aj situáciu pred minuloročnou anexiou Krymu: musíme pomôcť Rusom žijúcim mimo Ruska. Ozýva sa to čoraz silnejšie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.