Finále tridsiateho

Je signifikantné, že ešte aj nástup radikálnej Syrizy k moci sprevádzal európsky omyl, že po určitých turbulenciách sa podarí nadviazať na úverový program „trojky“ (už druhý, tentoraz 240-miliardový), ktorý bežal za predchádzajúcej gréckej vlády. Ten pritom priviedol Grécko k primárnemu prebytku rozpočtu, ale aj k 30-percentnej nezamestnanosti a zvýšeniu štátneho dlhu na 180 percent HDP, keďže základ, z ktorého sa počíta (je ním nominálne HDP) sa už prepadol o 25 percent. Len pripomíname, že grécky štátny dlh, keď sa „záchrana“ začínala, bol 115 percent. Tsipras a spol. teda nehovoria úplne zle, keď tvrdia, že s tým, čo nefunguje, treba skončiť.
Ich problémy sú však dva.
Po prvé, neponúkajú absolútne žiadnu alternatívu, keďže jediná reálna, hoci nesmierne bolestná je odchod k drachme. Ich predstava, že grécku ekonomiku a dlhy zázračne vyriešia zvýšenie a lepší výber daní (pričom zároveň zrušia nenávidené škrty bývalej vlády) je čistý ekonomický iluzionizmus.
Po druhé, od programu, ktorý EÚ a MMF presadzovali päť rokov, je dnes nemožné odstúpiť nielen z prestížnych dôvodov, ale aj pre morálny hazard. Veď ostatné problémové krajiny by si potom celkom oprávnene povedali: Ak Gréci nemusia šetriť, lebo záchrana zlyhala, prečo by sme mali škrtať my?
A potom, ľahko skončiť s úsporným programom nie je možné najmä preto, lebo štáty Európskej únie sú dnes hlavným veriteľom Grécka a keby ho teda pustili do bankrotu, museli by odpísať cca 180 miliárd, z toho len Nemecko asi 70 miliárd...
Toto sa nedá pretlačiť cez hrdlá voličov. A Tsipras aj hrá touto kartou, keď kričí, že utopené desiatky miliárd v Grécku by mohli zmiesť práve tých politikov, ktorí „záchranu“ vymysleli, čo je škodoradostný odkaz Angele Merkelovej. Tsiprasove návrhy od začiatku smerujú k zrušeniu, respektíve zásadnému zmäkčeniu podmienok, pričom Európa by naďalej financovala Grécko. A dlh by sa preklopil do takzvaných „večných dlhopisov“, alebo do takých, ktoré by boli viazané na rast HDP.
Toto však EÚ a MMF nechcú a ani nemôžu akceptovať. Ich tromfovým esom je neriadený bankrot. A všetci dúfajú, že pred ním cúvne aj samotný Tsipras, keďže neriadený bankrot by pre zmenu politicky pochoval práve jeho.
S takto rozdanými kartami sa hrá už od januára. Tridsiateho júna, keď je splatných 1,5 miliardy pre MMF, sa však celá hra končí, keďže tentoraz už žiadnym trikom – ako párkrát predtým – Gréci peniaze nenaškrabú. A aj stredajší odchod technického tímu MMF z bruselských rokovaní s komentárom, že „pretrvávajú výrazné názorové rozdiely“, približuje skôr scenár bankrotu. Stále síce platí, že jediné politické rozhodnutie v Aténach to môže zmeniť, no je dosť nepravdepodobné, že príde. Kompromis Tsiprasa s MMF a EÚ by síce zabezpečil novú pôžičku aj splácanie starej, nerieši však sľuby Sirizy voličom a už vôbec slabosť gréckej ekonomiky, ktorá nedokáže splácať dlhy rastom, len „uťahovaním opaskov“.