Osemnástku oslávil Stan Wawrinka prvými výhrami na okruhu ATP. K nim pripojil dva seniorské tituly z turnajov nižšej kategórie a juniorský titul z French Open 2003. Jeho krajan Federer v rovnakom roku vyhral svoj prvý Wimbledon, čím švajčiarska tenisová škola získala vo svete punc a obrovský rešpekt. Aj to zrejme pomohlo mladému Stanovi pri ďalšom kariérnom progrese.
Na prvú stovku rebríčka úspešne zaútočil ako čerstvý dvadsiatnik. Rok 2005 bol preňho zlomový, pretože sa v jeho závere usadil na priečkach, ktoré mu zaisťovali priamu účasť na najlukratívnejších podnikoch – v tomto roku si zahral aj jedno neúspešné finále na domácej pôde v Gstaade. Od ďalšej sezóny nemusel hrávať náročné kvalifikačné predkolá, čo vyústilo k ďalšiemu posunu smerom hore. Ten korunoval v júli 2006, keď získal svoj prvý turnajový triumf v prímorskom Umagu.
Táto výhra mala pre Stana trochu zvláštnu príchuť, pretože finálový zápas vtedy 19-ročný Djokovič nedohral. V prvom sete počas tiebreaku skolaboval a na chvíľu dokonca stratil vedomie, čo neskôr vo svojej autobiografií označil asi za najhorší moment svojej kariéry. Vtedy zistil, že má intoleranciu na určitý druh potravín, čo mu v konečnom dôsledku pomohlo dostať sa na úroveň, na ktorej je dnes. Wawrinka bol vtedy pritom a to svojím spôsobom spestruje ich vzájomnú rivalitu, ktorá trvá dodnes. Akurát sa posúva na úroveň grandslamových finále.
.v prvej päťdesiatke
Švajčiar sa po prvom titule pevne usadil v prvej päťdesiatke a od roku 2008 je permanentným členom elitnej tridsiatky, z ktorej dodnes ani na týždeň nevypadol. Veľmi dlho však ostal zaseknutý pred poslednými dverami, ktoré viedli medzi absolútnu špičku. Stal sa z neho učebnicový príklad kvalitného, no limitovaného nadpriemeru. Na tour zastával rolu širšej tenisovej špičky – vyzývateľa vyzývateľov najlepších.
Keď mal čerstvých 28 rokov, mal konte tri menšie a relatívne nezaujímavé tituly – okrem Umagu aj z Casablancy a indického Chennai. Na grandslamoch sa mu nikdy nepodarilo preraziť bájnu štvrťfinálovú métu. V životopise mal ako najlepší turnajový výsledok zapísaný Rím 2008. Bol to turnaj kategórie Masters 1000, kde dostal už druhú finálovú vendetu od Djokoviča. Pomohlo mu to však dosiahnuť rankingové maximum; na päť týždňov sa pozrel do najlepšej svetovej desiatky.
Wawrinka si vždy udržiaval vysoký štandard. Väčšina hráčov sa jeho úrovni za celú kariéru ani len nepriblíži. No nič nenasvedčovalo tomu, že existuje priestor, kam by sa ešte mohol posunúť. Budúcnosť veľkého šampióna sa v žiadnej predikcii neobjavila. Bol už príliš blízko svojho stropu, možno dokonca za jeho horizontom. Ak sa pri Stanovom mene niekto zastavil, bolo to skôr pre jeho nezvyčajné priezvisko s dvoma dvojitými W nasledujúcimi tesne za sebou.
Rok 2013 všetko zmenil. Wawrinku chytil do rúk Magnus Norman, niekdajšia svetová dvojka. Magnus si urobil meno pri svojom krajanovi Robinovi Soderlingovi. Pod jeho vedením dokázal tento hráč poraziť Rafaela Nadala na French Open – ako jediný hráč dekády. Ich spoluprácu prerušila mononukleóza, ktorá talentovanému Švédovi nedovolila pokračovať v kariére. Predtým ho tréner vytiahol až na štvrtú priečku na svete.
Norman sa po troch rokoch vrátil k trénerskému remeslu – neskrotná chuť narúšať panovanie svetovej špičky ho neopustila. Vo Wawrinkovi videl potenciál, s ktorým by mohli spoločnými silami vyzvať najlepších z najlepších. A sám Stan priznal, že s týmto trénerom chcel spolupracovať už roky predtým.
Takmer okamžite prišli prvé úspechy. Wawrinka vyhral turnaj na portugalskej antuke, kde zdolal obávaného Španiela Ferrera na jeho najsilnejšom povrchu. O týždeň si zahral o ďalší titul z turnaja Masters. V Madride si zmeral sily s Nadalom. Rast výkonnosti pokračoval aj vo zvyšku sezóny. Cenné skalpy pribúdali a sebavedomie rástlo zápas od zápasu.
.životná sezóna
Stan si na US Open zlepšil svoje grandslamové maximum, vyradil obhajcu Murraya a postúpil do semifinále. Najmä spôsob tejto výhry budil obrovský rešpekt. Švajčiar nestratil ani set, hral nátlakovo a agresívne. Svoju životnú sezónu podtrhol prvou účasťou na Turnaji Majstrov, kde sa dvakrát tešil z výhry a jeho púť ukončil až neskorší víťaz Djokovič.
Norman z neho urobil nového tenistu. Obalil najmä jeho mentálnu stránku silnou vierou vo vlastné sily. Wawrinka vysával sebavedomie z každého zápasu – z výhier aj prehier. Veril, že má v ruke všetky zbrane na to, aby porazil najlepších. Často pôsobil, akoby bol sám svetovou jednotkou. Bol odolný, chladnokrvný a nebál sa nikoho.
Jeho povahu najlepšie dokumentuje spôsob, akým sa teší z úspechov. Kým ostatní hráči padajú v emočnom vypätí na chrbty, skáču, plačú, kričia povzbudivé heslá po víťazných úderoch, on je stále nohami na zemi. Jeho typickým gestom sú zdvihnuté ruky nad hlavu – najtradičnejší a „najnudnejší“ prejav víťazstva vôbec. Vďaka tejto stoickosti sa z neho stal veľký obľúbenec a sympaťák, ktorý čoraz nápadnejšie vylieza spod toho obrovského tieňa, ktorý naňho vrhala najväčšia legenda tenisu – jeho krajan a kamarát Roger Federer.
O Stanovi sa dnes hovorí, že ak bude hrať svoj najlepší tenis, nemá proti nemu šancu nikto na svete. Jeho jednoručný bekend je momentálne najobdivovanejší úder v tenise. Má určite najlepší pomer razancie a presnosti. Razancii jeho úderov sa nevyrovná žiadny hráč. Djokoviča, najlepšieho obrancu súčasnosti, zasypal na najpomalšom povrchu 60 víťaznými údermi. Ak by sme uňho chceli nájsť nejakú slabinu, hľadajme ju v absencii celosezónnej motivácie.
Príbeh tohto 30-ročného hráča je v každom prípade veľkou tenisovou anomáliou. Na „staré kolená“ narušil hegemóniu Veľkej štvorky a svojím druhým grandslamovým titulom dokázal, že to nebola žiadna náhoda či výstrel od boku. Celkom isto od neho ešte môžeme čakať veľké veci.
.autor je redaktor portálu takurcitee.sk.
Na prvú stovku rebríčka úspešne zaútočil ako čerstvý dvadsiatnik. Rok 2005 bol preňho zlomový, pretože sa v jeho závere usadil na priečkach, ktoré mu zaisťovali priamu účasť na najlukratívnejších podnikoch – v tomto roku si zahral aj jedno neúspešné finále na domácej pôde v Gstaade. Od ďalšej sezóny nemusel hrávať náročné kvalifikačné predkolá, čo vyústilo k ďalšiemu posunu smerom hore. Ten korunoval v júli 2006, keď získal svoj prvý turnajový triumf v prímorskom Umagu.
Táto výhra mala pre Stana trochu zvláštnu príchuť, pretože finálový zápas vtedy 19-ročný Djokovič nedohral. V prvom sete počas tiebreaku skolaboval a na chvíľu dokonca stratil vedomie, čo neskôr vo svojej autobiografií označil asi za najhorší moment svojej kariéry. Vtedy zistil, že má intoleranciu na určitý druh potravín, čo mu v konečnom dôsledku pomohlo dostať sa na úroveň, na ktorej je dnes. Wawrinka bol vtedy pritom a to svojím spôsobom spestruje ich vzájomnú rivalitu, ktorá trvá dodnes. Akurát sa posúva na úroveň grandslamových finále.
.v prvej päťdesiatke
Švajčiar sa po prvom titule pevne usadil v prvej päťdesiatke a od roku 2008 je permanentným členom elitnej tridsiatky, z ktorej dodnes ani na týždeň nevypadol. Veľmi dlho však ostal zaseknutý pred poslednými dverami, ktoré viedli medzi absolútnu špičku. Stal sa z neho učebnicový príklad kvalitného, no limitovaného nadpriemeru. Na tour zastával rolu širšej tenisovej špičky – vyzývateľa vyzývateľov najlepších.
Keď mal čerstvých 28 rokov, mal konte tri menšie a relatívne nezaujímavé tituly – okrem Umagu aj z Casablancy a indického Chennai. Na grandslamoch sa mu nikdy nepodarilo preraziť bájnu štvrťfinálovú métu. V životopise mal ako najlepší turnajový výsledok zapísaný Rím 2008. Bol to turnaj kategórie Masters 1000, kde dostal už druhú finálovú vendetu od Djokoviča. Pomohlo mu to však dosiahnuť rankingové maximum; na päť týždňov sa pozrel do najlepšej svetovej desiatky.
Wawrinka si vždy udržiaval vysoký štandard. Väčšina hráčov sa jeho úrovni za celú kariéru ani len nepriblíži. No nič nenasvedčovalo tomu, že existuje priestor, kam by sa ešte mohol posunúť. Budúcnosť veľkého šampióna sa v žiadnej predikcii neobjavila. Bol už príliš blízko svojho stropu, možno dokonca za jeho horizontom. Ak sa pri Stanovom mene niekto zastavil, bolo to skôr pre jeho nezvyčajné priezvisko s dvoma dvojitými W nasledujúcimi tesne za sebou.
Rok 2013 všetko zmenil. Wawrinku chytil do rúk Magnus Norman, niekdajšia svetová dvojka. Magnus si urobil meno pri svojom krajanovi Robinovi Soderlingovi. Pod jeho vedením dokázal tento hráč poraziť Rafaela Nadala na French Open – ako jediný hráč dekády. Ich spoluprácu prerušila mononukleóza, ktorá talentovanému Švédovi nedovolila pokračovať v kariére. Predtým ho tréner vytiahol až na štvrtú priečku na svete.
Norman sa po troch rokoch vrátil k trénerskému remeslu – neskrotná chuť narúšať panovanie svetovej špičky ho neopustila. Vo Wawrinkovi videl potenciál, s ktorým by mohli spoločnými silami vyzvať najlepších z najlepších. A sám Stan priznal, že s týmto trénerom chcel spolupracovať už roky predtým.
Takmer okamžite prišli prvé úspechy. Wawrinka vyhral turnaj na portugalskej antuke, kde zdolal obávaného Španiela Ferrera na jeho najsilnejšom povrchu. O týždeň si zahral o ďalší titul z turnaja Masters. V Madride si zmeral sily s Nadalom. Rast výkonnosti pokračoval aj vo zvyšku sezóny. Cenné skalpy pribúdali a sebavedomie rástlo zápas od zápasu.
.životná sezóna
Stan si na US Open zlepšil svoje grandslamové maximum, vyradil obhajcu Murraya a postúpil do semifinále. Najmä spôsob tejto výhry budil obrovský rešpekt. Švajčiar nestratil ani set, hral nátlakovo a agresívne. Svoju životnú sezónu podtrhol prvou účasťou na Turnaji Majstrov, kde sa dvakrát tešil z výhry a jeho púť ukončil až neskorší víťaz Djokovič.
Norman z neho urobil nového tenistu. Obalil najmä jeho mentálnu stránku silnou vierou vo vlastné sily. Wawrinka vysával sebavedomie z každého zápasu – z výhier aj prehier. Veril, že má v ruke všetky zbrane na to, aby porazil najlepších. Často pôsobil, akoby bol sám svetovou jednotkou. Bol odolný, chladnokrvný a nebál sa nikoho.
Jeho povahu najlepšie dokumentuje spôsob, akým sa teší z úspechov. Kým ostatní hráči padajú v emočnom vypätí na chrbty, skáču, plačú, kričia povzbudivé heslá po víťazných úderoch, on je stále nohami na zemi. Jeho typickým gestom sú zdvihnuté ruky nad hlavu – najtradičnejší a „najnudnejší“ prejav víťazstva vôbec. Vďaka tejto stoickosti sa z neho stal veľký obľúbenec a sympaťák, ktorý čoraz nápadnejšie vylieza spod toho obrovského tieňa, ktorý naňho vrhala najväčšia legenda tenisu – jeho krajan a kamarát Roger Federer.
O Stanovi sa dnes hovorí, že ak bude hrať svoj najlepší tenis, nemá proti nemu šancu nikto na svete. Jeho jednoručný bekend je momentálne najobdivovanejší úder v tenise. Má určite najlepší pomer razancie a presnosti. Razancii jeho úderov sa nevyrovná žiadny hráč. Djokoviča, najlepšieho obrancu súčasnosti, zasypal na najpomalšom povrchu 60 víťaznými údermi. Ak by sme uňho chceli nájsť nejakú slabinu, hľadajme ju v absencii celosezónnej motivácie.
Príbeh tohto 30-ročného hráča je v každom prípade veľkou tenisovou anomáliou. Na „staré kolená“ narušil hegemóniu Veľkej štvorky a svojím druhým grandslamovým titulom dokázal, že to nebola žiadna náhoda či výstrel od boku. Celkom isto od neho ešte môžeme čakať veľké veci.
.autor je redaktor portálu takurcitee.sk.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.