Vysoká kultúra Laca Terena

Prvý opretý o chladivý kameň, druhý, akoby neveril očiam, prechádzajúci rukou vytesaný nápis a tretí ukazujúci nápis prstom krásnej žene, ktorej elegancia je zvýraznená rukou podopretou v bok a ležérne prehodeným žltým šálom. Traja pastieri v lesoch Arcadie, v spoločnosti krásnej nymphy. Elegická scéna na obraze Nicolasa Poussina v Richelieuovom krídle na druhom poschodí parížskeho Louvru nám nepríde nijako tragická, podobne ako hemženie turistov okolo a hektický Paríž za oknami. Ak si uvedomíme, že táto idylická spoločnosť v krajine nesmrteľných, kde všetko trvá a nič sa nekončí, našla niečí hrob, je to vskutku hrôzostrašné. A v tej chvíli, samozrejme, aj nezmyselné hemženie turistov, aj celý ten parížsko-africký cirkus za oknami. Desivé na tom je, že sa všetci tvária prinajmenšom tak nevinne a nezainteresovane ako hrdinovia na Poussinovom obraze.
Je krásny letný deň, prechádzate krajinou a vidíte, ako zhŕňajú čiernu zem z polí, aby tam mohli postaviť ďalšie horizontálne sídlištiatko. Tú zem, ktorá sa tvorila stovky rokov, potom dajú na kopu a ona za niekoľko rokov zvetrá na prach. Ten prach rozfúka vietor už zrejme nie po poliach, ale po dlhých betónových uliciach horizontálnych sídlištiatok. Obyvatelia ho pri sobotňajšom upratovaní zotrú mopom.
Nevedomky, akoby nič nemohlo byť prirodzenejšie, bude osídlený tento čistý, jasný svet svetla. Píše Nietzsche v knihe Ľudské, príliš ľudské.
Auch ich in Arkadien! Týmto zvolaním sa začína Goetheho talianska cesta. Vyráža z Karlových Varov o tretej hodine ráno, niekoľko dní po oslave svojich narodenín. Ináč, ja mám narodeniny dnes, pred päťdesiatimi piatimi rokmi sa moja mama vybrala na malý trh kúpiť čerešne na štrúdľu a ako ich kupovala, začal som sa pýtať na svet. O jedenástej som bol už tu, akurát včas na obed. Ako pokračuje Goethe, und ich freute mich, wieder einmal bei klarem Himmel unter dem funfzigsten Grade zu Mittag zu essen. Milujem čerešne, malé trhy a moju mamu. Všetko najlepšie k narodeninám, priatelia.