Desiaty jún 1993. Bratislavský amfík je naplnený po okraj ľuďmi, ktorí čakajú na svojich hrdinov. Z reprákov sa ozve pesnička I Feel Love od Donny Summer, zrazu sa na drevenom pódiu amfiteátra objaví skupina mladých ľudí v telocvičnom úbore a začne rozcvičku. Chvíľu trvá, kým amfiteáter, obarený letnou horúčavou a lacným pivom, pochopí, že sú to Faith No More, ktorí sa chytia nástrojov a začnú drviť pieseň Caffeine z albumu Angel Dust. Bratislava je vo vytržení. Pre dvoma dňami tu bola Metallica, ale koncert na interistických Pasienkoch nedopadol príliš slávne, pretože tam bolo málo ľudí. Na vystúpení Faith No More to bolo úplne inak. Bol to generačný koncert. Dovtedy k nám chodili hrať len kapely, ktoré mali najlepšie roky za sebou. Faith No More boli jednou z prvých veľkých skupín, ktoré k nám prišli v čase najväčšej slávy. A na dlhší čas boli vlastne aj poslední. Slovensko sa neskôr ponorilo do mečiarizmu a zahraničné kapely z finančných dôvodov a po zlých skúsenostiach s domácimi organizátormi k nám prestali chodiť.
.ako sa preliezal múr
Lenže v júni 1993 boli Faith No More s fenomenálnym spevákom Mike Pattonom na kreatívnom a komerčnom vrchole. Táto crossoverová kapela, ktorá vo svojej hudbe spojila „nespojiteľné“ žánre hardcore, punk, soul či funky do výbušnej zmesi a nahrala prelomový album Real Thing (1989), na ktorý nadviazala megaúspešným Angel Dust (1992). O rok na to stála pred nadšeným bratislavským publikom, ktoré ich dovtedy hltalo len z MTV. Tento koncert sa premenil na jeden veľký happening. Väčšina divákov si kúpila lístok, no bolo veľa takých, ktorým sa podarilo preskočiť plot alebo sfalšovali lacno vytlačené lístky. „Preliezalo sa masovo,“ spomína David a Roman dodáva, že v tom čase, keď organizovanie koncertov bolo ešte v plienkach, „preliezanie bolo módou, pretože sme videli, že tak to robí pred nami veľa ľudí“.
Michal bol jeden z tých, ktorí si lístok kúpili. „Mal som dva dni vodičák, zobral som sesternicu, bratranca, oboch bratov a vyrazili sme. V Priori som kúpil sprej, plachtu nasprejoval Faith No More Welcome. Stáli sme na múriku a Patton nám aj zakýval, ale celkový dojem mi trochu pokazila bitka, ktorú počas koncertu vyprovokovali náckovia,“ spomína Michal. Na skínov, ktorých organizátori spolu s technikmi Faith spacifikovali, si spomína aj karikaturista Shooty. „Bál som sa, že dostanem na hubu. To je všetko, čo si z toho pamätám. Mal som stres, že sú tam náckovia. Taká bola doba, ale bolo perfektné, že vtedy do Bratislavy dorazila slávna kapela a len tak sa premávala po meste,“ dodáva karikaturista Denníka N.
Tento koncert sa vtedy mohol uskutočniť len preto, že kapela mala počas turné niekoľko dní voľna. Chcela hrať, a tak sa agentúre Rock Pop Jazz podarilo narýchlo zorganizovať koncert s výrazne nižším honorárom. Faith strávili v Bratislave celkovo tri dni. „Môj kamarát ich stretol vo vtedajšom U-Clube, spolu sedeli pri stole a spevák mu daroval takú hnusnú pichľavú filcovú čapicu, ktorú má dodnes niekde doma,“ spomína Shooty. Ďalší fanúšik Peter, ktorý bol celkovo na troch koncertoch kapely, vrátane oboch bratislavských, hovorí, že bol s nimi na pive. „Frajerka mala vtedy požičovňu CD na Obchodnej ulici, ktorú navštívili hudobníci z Faith No More. Boli sme z toho hotoví. Šli sme spolu na pivo, aj keď sme nevedeli takmer vôbec po anglicky,“ dodáva Peter.
David ich stretol v obchode. Tváril sa, že sa nič zvláštne nedeje, myslel si, že odteraz sa tu budú motať kapely každý deň. No krátko po turné došlo vo Faith No More k nezhodám, pre ktoré odišiel Jim Martin, prezývaný metalová príšera. Skupina nahrala ešte dva albumy a po Album Of The Year (1997) s prezidentom Masarykom na obálke a poslabším záujmom o ich poslednú tvorbu sa rozpadla.
.návrat po 22 rokoch
Až v roku 2009 sa Faith No More dali opäť dohromady v pôvodnom zložení, no bez gitaristu Jima Martina (na jeho mieste hrá Jon Hudson). Aby ich návrat neskončil len pri omieľaní starých piesní, tento rok pätica vydala veľmi slušný album Sol Invictus a v rámci turné, ktorým ho podporila, sa minulú stredu 10. júla 2015 vrátila do Bratislavy. Na želanie kapely sa koncert konal presne po 22 rokoch. Bratislavčan Mišo, ktorý sa na ich prvý bratislavský koncert nedostal, no sledoval ho z vedľajšieho vyvýšeného miesta vedľa amfiteátra, si to tentoraz nenechal ujsť: „Počas koncertu som mal zimomriavky. Vychutnal som si to a dúfam, že so mnou aj všetci veteráni z roku 1993.“
Podľa Shootyho to vtedy boli adrenalínoví mladíci, a teraz sú to starí frajeri. „Ale najviac ma baví ich špeciálny humor. Čítal som, že ľudia sú nasraní, že boli na nich zlí, tak potom neviem, prečo na nich chodia,“ opisuje incident z polovice koncertu, keď spevák Mike Patton urážal VIP sektor. Tento slovný útok bolo podľa neho treba brať s nadhľadom. „Predtým bol Patton našponovaný športovec, teraz je taký sadlovitý strýco ako z nejakej talianskej mafiánskej komédie, ktorý má pizzeriu so škaredou retiazkou. Páčilo sa mi, že teraz stavili na imidž televíznych kazateľov. Baví ma ich humor. Patton odspieva nejaký nechutný diskohit, potom niečo strašne odkričí a neodíde mu hlas. To je úžasné.“
Peter, ktorý s nimi sedel kedysi na pive, odchádzal z NTC sklamaný, no vo väčšine prípadov ľudia, medzi ktorými bolo mnoho pamätníkov z roku 1993, odchádzali spokojní. Za hodinu a pol stihla kapela, oblečená v bielom a obkolesená všadeprítomnými kvetmi, odohrať solídne vystúpenie, v rámci ktorého žiaril hlavne spevák Mike Patton, aj keď ten zážitok z roku 1993 sa oživiť už nedá. „Vtedy to bolo živelné, open air, ako má byť. Mladosť, americká kapela, v treťom rade nám Rakúšania podávali jointy v atmosfére porevolučného kultúrneho zbratania. Teraz to bol koncert starších pánov, ktorý potešil, ale nenadchol. O jednej v noci sme odišli z Čerta domov spať, nie ako pred 22 rokmi, keď sme na Námestí slobody po potýčke so skínmi zaspali pod stromami,“ zaspomínal Koky, ďalší veterán z roku 1993.
.ako sa preliezal múr
Lenže v júni 1993 boli Faith No More s fenomenálnym spevákom Mike Pattonom na kreatívnom a komerčnom vrchole. Táto crossoverová kapela, ktorá vo svojej hudbe spojila „nespojiteľné“ žánre hardcore, punk, soul či funky do výbušnej zmesi a nahrala prelomový album Real Thing (1989), na ktorý nadviazala megaúspešným Angel Dust (1992). O rok na to stála pred nadšeným bratislavským publikom, ktoré ich dovtedy hltalo len z MTV. Tento koncert sa premenil na jeden veľký happening. Väčšina divákov si kúpila lístok, no bolo veľa takých, ktorým sa podarilo preskočiť plot alebo sfalšovali lacno vytlačené lístky. „Preliezalo sa masovo,“ spomína David a Roman dodáva, že v tom čase, keď organizovanie koncertov bolo ešte v plienkach, „preliezanie bolo módou, pretože sme videli, že tak to robí pred nami veľa ľudí“.
Michal bol jeden z tých, ktorí si lístok kúpili. „Mal som dva dni vodičák, zobral som sesternicu, bratranca, oboch bratov a vyrazili sme. V Priori som kúpil sprej, plachtu nasprejoval Faith No More Welcome. Stáli sme na múriku a Patton nám aj zakýval, ale celkový dojem mi trochu pokazila bitka, ktorú počas koncertu vyprovokovali náckovia,“ spomína Michal. Na skínov, ktorých organizátori spolu s technikmi Faith spacifikovali, si spomína aj karikaturista Shooty. „Bál som sa, že dostanem na hubu. To je všetko, čo si z toho pamätám. Mal som stres, že sú tam náckovia. Taká bola doba, ale bolo perfektné, že vtedy do Bratislavy dorazila slávna kapela a len tak sa premávala po meste,“ dodáva karikaturista Denníka N.
Tento koncert sa vtedy mohol uskutočniť len preto, že kapela mala počas turné niekoľko dní voľna. Chcela hrať, a tak sa agentúre Rock Pop Jazz podarilo narýchlo zorganizovať koncert s výrazne nižším honorárom. Faith strávili v Bratislave celkovo tri dni. „Môj kamarát ich stretol vo vtedajšom U-Clube, spolu sedeli pri stole a spevák mu daroval takú hnusnú pichľavú filcovú čapicu, ktorú má dodnes niekde doma,“ spomína Shooty. Ďalší fanúšik Peter, ktorý bol celkovo na troch koncertoch kapely, vrátane oboch bratislavských, hovorí, že bol s nimi na pive. „Frajerka mala vtedy požičovňu CD na Obchodnej ulici, ktorú navštívili hudobníci z Faith No More. Boli sme z toho hotoví. Šli sme spolu na pivo, aj keď sme nevedeli takmer vôbec po anglicky,“ dodáva Peter.
David ich stretol v obchode. Tváril sa, že sa nič zvláštne nedeje, myslel si, že odteraz sa tu budú motať kapely každý deň. No krátko po turné došlo vo Faith No More k nezhodám, pre ktoré odišiel Jim Martin, prezývaný metalová príšera. Skupina nahrala ešte dva albumy a po Album Of The Year (1997) s prezidentom Masarykom na obálke a poslabším záujmom o ich poslednú tvorbu sa rozpadla.
.návrat po 22 rokoch
Až v roku 2009 sa Faith No More dali opäť dohromady v pôvodnom zložení, no bez gitaristu Jima Martina (na jeho mieste hrá Jon Hudson). Aby ich návrat neskončil len pri omieľaní starých piesní, tento rok pätica vydala veľmi slušný album Sol Invictus a v rámci turné, ktorým ho podporila, sa minulú stredu 10. júla 2015 vrátila do Bratislavy. Na želanie kapely sa koncert konal presne po 22 rokoch. Bratislavčan Mišo, ktorý sa na ich prvý bratislavský koncert nedostal, no sledoval ho z vedľajšieho vyvýšeného miesta vedľa amfiteátra, si to tentoraz nenechal ujsť: „Počas koncertu som mal zimomriavky. Vychutnal som si to a dúfam, že so mnou aj všetci veteráni z roku 1993.“
Podľa Shootyho to vtedy boli adrenalínoví mladíci, a teraz sú to starí frajeri. „Ale najviac ma baví ich špeciálny humor. Čítal som, že ľudia sú nasraní, že boli na nich zlí, tak potom neviem, prečo na nich chodia,“ opisuje incident z polovice koncertu, keď spevák Mike Patton urážal VIP sektor. Tento slovný útok bolo podľa neho treba brať s nadhľadom. „Predtým bol Patton našponovaný športovec, teraz je taký sadlovitý strýco ako z nejakej talianskej mafiánskej komédie, ktorý má pizzeriu so škaredou retiazkou. Páčilo sa mi, že teraz stavili na imidž televíznych kazateľov. Baví ma ich humor. Patton odspieva nejaký nechutný diskohit, potom niečo strašne odkričí a neodíde mu hlas. To je úžasné.“
Peter, ktorý s nimi sedel kedysi na pive, odchádzal z NTC sklamaný, no vo väčšine prípadov ľudia, medzi ktorými bolo mnoho pamätníkov z roku 1993, odchádzali spokojní. Za hodinu a pol stihla kapela, oblečená v bielom a obkolesená všadeprítomnými kvetmi, odohrať solídne vystúpenie, v rámci ktorého žiaril hlavne spevák Mike Patton, aj keď ten zážitok z roku 1993 sa oživiť už nedá. „Vtedy to bolo živelné, open air, ako má byť. Mladosť, americká kapela, v treťom rade nám Rakúšania podávali jointy v atmosfére porevolučného kultúrneho zbratania. Teraz to bol koncert starších pánov, ktorý potešil, ale nenadchol. O jednej v noci sme odišli z Čerta domov spať, nie ako pred 22 rokmi, keď sme na Námestí slobody po potýčke so skínmi zaspali pod stromami,“ zaspomínal Koky, ďalší veterán z roku 1993.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.