Slovenský trh práce podáva posledné štyri roky fantastický výkon – dnes pracuje o 230-tisíc Slovákov viac ako koncom roku 2003. Podobné prírastky sme ešte od revolúcie nezažili. Napriek tomu máme stále najvyššiu nezamestnanosť v Európskej únii – 10,3 percenta koncom minulého roka.
Čo znamená táto zvláštna kombinácia? Dostaneme sa niekedy z posledného miesta? A záleží na tom vôbec?
To, že napriek niekoľkoročnému šprintu sa pozeráme ostatným európskym krajinám na chrbát, má dve príčiny. V prvom rade to vystihuje hĺbku nášho pôvodného zaostávania. Nezamestnanosti na úrovni 20 percent muselo okrem nás v poslednom desaťročí čeliť len Poľsko (Bulharsko sa k nám veľmi priblížilo okolo roku 2000). Až na pár krátkych výnimiek sa inak ani tie najhoršie európske krajiny nedostanú z jednociferných čísel.
Poliaci nevytvorili za posledné roky viac pracovných miest ako my. Skôr naopak, pribúdajú im o niečo pomalším tempom. Nezamestnanosť znížili rýchlejšie vďaka vyššej emigrácii a tomu, že v Poľsku je ľahšie stať sa dôchodcom. Emigranti (na rozdiel od dočasne pracujúcich v zahraničí, ktorých rodina zostáva na Slovensku) ani nepracujúci dôchodcovia sa v štatistikách nezamestnanosti neocitajú.
To nás vracia k tretej otázke – či na nezamestnanosti záleží? Ekonómovia (aj Európska komisia) preferujú radšej pohľad na zamestnanosť, pretože, koniec koncov, výkon ekonomiky určuje to, koľko ľudí pracuje. Nepracujúci môžu byť na dôchodku, v domácnosti či na úrade práce – z pohľadu hospodárstva je výsledok veľmi podobný. (Aj keď rozdiel je väčšinou dôležitý pre ľudí, o ktorých ide.)
Napriek tomu väčšinu Slovákov zaujíma druhá otázka z úvodu – či niekedy dobehneme ostatných Európanov, ktorí v porovnaní s nami doteraz len tak pokojne klusali? Začnime optimisticky. Slovenský trh práce zatiaľ prekvapuje ekonómov svojou schopnosťou vytvárať pracovné miesta aj pre ľudí, ktorí sú bez práce viac ako dva roky. Uvedená skupina, kde dominujú ľudia s nízkym vzdelaním a inými znevýhodneniami (napríklad farbou pleti), bola dlho považovaná za nezamestnateľnú. Roky 2006 a 2007 ukázali, že keď hospodárstvo rýchlo rastie a ostatní nezamestnaní sa vyčerpali, začnú zamestnávatelia prijímať aj zdanlivo „nezamestateľných“.
Rovnako dobrou správou je, že ešte 2-3 roky takéhoto vývoja a dotkneme sa donedávna nepredstaviteľnej päťpercentnej miery nezamestnanosti.
Zlá správa je, že ďalší pokles nezamestnanosti na tieto vysnívané úrovne už závisí takmer úplne od vytvárania pracovných miest pre spomínanú najzraniteľnejšiu skupinu. Nezamestnanosť ostatných (teda tých, ktorí sú bez práce menej ako dva roky) už je totiž dokonca mierne pod európskym priemerom a hoci môže ďalej klesať, bude to len veľmi mierne.
Teoreticky by to nemal byť problém. Slovensko má takýchto nezamestnaných suverénne najviac v Európe a keby dokázalo dosiahnuť čo i len úroveň Nemecka, Bulharska či Belgicka, teda tých NAJHORŠÍCH hneď po nás, dostali by sme celkovú nezamestnanosť na 6-7 percent. V praxi však nemožno pozorovať kroky vlády, najmä v oblasti vzdelávania a bývania, ktoré nás týmto smerom ťahali. A tak zostáva len dúfať, že vlak reforiem nás potiahne ešte aspoň rok-dva. Aby sme neboli poslední v Európe.
Autor je riaditeľ inštitútu SGI.
Čo znamená táto zvláštna kombinácia? Dostaneme sa niekedy z posledného miesta? A záleží na tom vôbec?
To, že napriek niekoľkoročnému šprintu sa pozeráme ostatným európskym krajinám na chrbát, má dve príčiny. V prvom rade to vystihuje hĺbku nášho pôvodného zaostávania. Nezamestnanosti na úrovni 20 percent muselo okrem nás v poslednom desaťročí čeliť len Poľsko (Bulharsko sa k nám veľmi priblížilo okolo roku 2000). Až na pár krátkych výnimiek sa inak ani tie najhoršie európske krajiny nedostanú z jednociferných čísel.
Poliaci nevytvorili za posledné roky viac pracovných miest ako my. Skôr naopak, pribúdajú im o niečo pomalším tempom. Nezamestnanosť znížili rýchlejšie vďaka vyššej emigrácii a tomu, že v Poľsku je ľahšie stať sa dôchodcom. Emigranti (na rozdiel od dočasne pracujúcich v zahraničí, ktorých rodina zostáva na Slovensku) ani nepracujúci dôchodcovia sa v štatistikách nezamestnanosti neocitajú.
To nás vracia k tretej otázke – či na nezamestnanosti záleží? Ekonómovia (aj Európska komisia) preferujú radšej pohľad na zamestnanosť, pretože, koniec koncov, výkon ekonomiky určuje to, koľko ľudí pracuje. Nepracujúci môžu byť na dôchodku, v domácnosti či na úrade práce – z pohľadu hospodárstva je výsledok veľmi podobný. (Aj keď rozdiel je väčšinou dôležitý pre ľudí, o ktorých ide.)
Napriek tomu väčšinu Slovákov zaujíma druhá otázka z úvodu – či niekedy dobehneme ostatných Európanov, ktorí v porovnaní s nami doteraz len tak pokojne klusali? Začnime optimisticky. Slovenský trh práce zatiaľ prekvapuje ekonómov svojou schopnosťou vytvárať pracovné miesta aj pre ľudí, ktorí sú bez práce viac ako dva roky. Uvedená skupina, kde dominujú ľudia s nízkym vzdelaním a inými znevýhodneniami (napríklad farbou pleti), bola dlho považovaná za nezamestnateľnú. Roky 2006 a 2007 ukázali, že keď hospodárstvo rýchlo rastie a ostatní nezamestnaní sa vyčerpali, začnú zamestnávatelia prijímať aj zdanlivo „nezamestateľných“.
Rovnako dobrou správou je, že ešte 2-3 roky takéhoto vývoja a dotkneme sa donedávna nepredstaviteľnej päťpercentnej miery nezamestnanosti.
Zlá správa je, že ďalší pokles nezamestnanosti na tieto vysnívané úrovne už závisí takmer úplne od vytvárania pracovných miest pre spomínanú najzraniteľnejšiu skupinu. Nezamestnanosť ostatných (teda tých, ktorí sú bez práce menej ako dva roky) už je totiž dokonca mierne pod európskym priemerom a hoci môže ďalej klesať, bude to len veľmi mierne.
Teoreticky by to nemal byť problém. Slovensko má takýchto nezamestnaných suverénne najviac v Európe a keby dokázalo dosiahnuť čo i len úroveň Nemecka, Bulharska či Belgicka, teda tých NAJHORŠÍCH hneď po nás, dostali by sme celkovú nezamestnanosť na 6-7 percent. V praxi však nemožno pozorovať kroky vlády, najmä v oblasti vzdelávania a bývania, ktoré nás týmto smerom ťahali. A tak zostáva len dúfať, že vlak reforiem nás potiahne ešte aspoň rok-dva. Aby sme neboli poslední v Európe.
Autor je riaditeľ inštitútu SGI.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.