Fero Pauliny: Sústreďujem sa na sústredenie

Biele vrany nie sú žiadni superhrdinovia.
Sú to ľudia ako my, robia chyby, kompromisy, občas ani presne nevedia, prečo sa v istej chvíli rozhodli, že urobia niečo inak. Je to nádej pre nás ostatných, čo strkáme hlavu do piesku. Aj ja si sám seba prikrášľujem, vyhováram sa, že na to nemám gule, nemám rád konflikty. Človek by sa však mal vystavovať situáciám, ktoré sú mu nepríjemné, ozvať sa, keď šofér neotvorí v autobuse dvere, keď sa nám v reštaurácii nepáči jedlo, aby potom, keď pôjde o niečo kľúčové, nezlyhal.

Všetko sa u mňa odvíja od Aliancie, prestupuje môj osobný život.
Snažím sa nepozerať večer maily, ale polovica statusov na Facebooku sú pracovné veci, idem na Dobrý trh a tam zas stretnem ľudí, ktorých poznám cez prácu. Keď na párty niekomu poviem, že robím „fair play“, hneď mi vyrozpráva story so susedmi, ako im ukradli kus pozemku. Nemám prehnanú úctu k autoritám, na každého sa snažím pozerať rovnako. Ak je niekto v podozrení, musí byť jedno, či mi je sympatický, alebo nie.

Som domased.
Od narodenia žijem v Petržalke v tom istom byte po rodičoch, opustil som ho maximálne na 22 dní. Petržalka je super, drogy som nezažil. Vnímam ju inak, ako môj  známy sused naproti, keď repuje, že deti sa nemajú kde hrať.  Ako si kto nastaví optiku, tak to potom asi vidí všade. Možno som mal len šťastie, že som chodil hrať ping-pong k Saleziánom a strávil tam čas, keď je mladý človek na všeličo náchylný.

Opustil som vieru v Boha.
Chodil som na cirkevnú školu, bol som vychovávaný vo viere, ale asi som si nekládol správne otázky a len všetko pasívne prijímal. Nezažil som žiadne sklamanie, asi to bol mix osobných vecí, chodil som do kostola len zo zotrvačnosti, nič mi to nedávalo, raz som si uvedomil, že neverím.  Ale možno sa to ešte vráti.

Pred dvoma rokmi som prešiel na minimalizmus.
Veľa vecí som vyhodil, rozdal, nič nové nekupoval a rozmýšľal, čo mi vlastne robí radosť. Zistil som, že za posledné tri roky mi najviac zlepšil kvalitu života dlhší paplón. Žiadne blbosti, bicykel, ale paplón, do ktorého sa môžem celý zababušiť. A ešte gramofón, ktorý som dostal na Vianoce. Najlepšie na ňom je, že konečne nepreklikávam, vypočujem si celé pesničky.

Dosť veľa som liezol.
Bez lana, volá sa to bouldering, nelezie sa na vysoké hory, ale na balvany, tak 3 až 5 metrov, padá sa na špeciálnu žinenku. Je to viac technické a silové, ale nie je to nebezpečnejšie než futbal. Liezol som najmä  vnútri, na Slovensku nie je toľko prirodzených balvanov ako v Česku alebo vo Francúzsku. Pred pár rokmi som si dal pauzu, boleli ma kĺby na prstoch, bolo veľa roboty, pribral som desať kíl a udržať ich na končekoch prstov, to je veľký rozdiel. Ťažko sa už k tomu vracia.

Mám veľmi veľa nápadov, čo by sa dalo spraviť a kam ísť.
Mám rád outdoorové aktivity, robím ich však oveľa menej, ako by som mohol. Prehajdákam čas, sedím doma a preklikávam Facebook. Som generácia sociálnych sietí, robím desať vecí naraz, moja myseľ je roztrúsená, zvoní telefón, smsky, odpovedám na maily, vešiam niečo na web. Momentálne sa snažím sústrediť na to, že sa sústredím. Keď jem, tak iba jem, keď vešiam bielizeň, tak vešiam a nerozmýšľam nad ničím iným.