Všetko tu utešene rastie. Hrubý domáci produkt, zamestnanosť aj reálne mzdy. Lenže prečo potom stále zarábame tak málo?
Sťažovať si na nízke platy je pri pohľade na štatistiky o utešenom raste ekonomiky i platov samotných zdanlivo nemiestne. A predsa na tom niečo je.
.plnšie peňaženky
Podľa posledných údajov Štatistického úradu dosiahla priemerná mzda na Slovensku v poslednom štvrťroku 2007 hodnotu 22 925 korún, čo oproti rovnakému obdobiu spred roka znamená nárast nominálne o 8 percent – a reálne, po očistení o infláciu, o 4,5 percenta. To nie je málo – znamená to nárast priemerného mesačného platu približne o tisícku.
Klasický argument tých, ktorí slovné spojenie „dobrá správa“ nemajú v slovníku, platí aj naďalej: priemerná mzda je vyššia než mzda väčšiny pracujúcich. Priemer je totiž nahor ťahaný nadpriemerne zarábajúcimi. Aby tí, čo štatistický priemer nedosahujú, nemali pocit krivdy, mali by vedieť, že spodná príjmová polovica populácie (áno, presne 50 percent najmenej zarábajúcich) prispieva k celkovému výnosu dane z príjmu len štyrmi percentami celej vyzbieranej sumy. Potešiť by ich mohlo aj to, že pribúda práce v lepšie platených sektoroch ekonomiky, napríklad v službách. A že mzdy rastú rýchlo nielen takmer vo všetkých sektoroch ekonomiky, ale aj regiónoch krajiny.
Ale najdôležitejšia správa pre nespokojných sa týka začínajúceho nedostatku kvalifikovanej pracovnej sily, o ktorom čoraz viac hovorí najmä automobilový priemysel, hoci už ide o širší problém. Práve s nedostatočnými ľudskými kapacitami sa bude musieť Slovensko účinne vyrovnať, ak sa má terajší pozitívny vývoj udržať. Niežeby na Slovensku ešte nebolo dosť voľných rúk, náš problém je, že už tu nie je dosť kvalifikovaných rúk a kvalitných mozgov. Kvalitný vzdelávací systém je beh na dlhú trať a nikto naokolo nepočká, kým sa prestaneme nesmelo ošívať pred štartovou čiarou. Akokoľvek to dopadne, dnes platí, že keď dopyt po pracovnej sile už vyčerpal ponuku a začína ju prevyšovať, jej cena (a teda platy) sa bude zvyšovať.
.mzdové zvláštnosti
Lenže stále je tu niečo, čo trochu prekvapuje. Úroveň platov je u nás nízka nielen v porovnaní s túžbami väčšiny z nás, ale aj v štatistickom porovnaní s ostatnými európskymi krajinami. Podiel odmien zamestnancov na rastúcej výkonnosti podnikov je u nás tretí najnižší v Európskej únii – nižší je už len v Rumunsku a Bulharsku. Dokonca aj v krajinách, ktoré predbiehame v životnej úrovni, ako sú Poľsko, Litva, Lotyšsko a naposledy aj Maďarsko (ktoré sme v HDP na hlavu predbehli práve vlani), sa na mzdy zamestnancov prerozdeľuje viac ako u nás. Podobné výsledky vychádzajú aj pri skúmaní pomeru, ktorý tvoria odmeny zamestnancov na hrubom domácom produkte. U nás je to 36 percent HDP, podobne ako v Poľsku (36,2 percenta), ale za Českou republikou (42,8 percenta HDP) a Maďarskom (43,9 percenta HDP) výrazne zaostávame.
Prečo je to tak? Na to existuje niekoľko intuitívnych logických odpovedí, ako však upozorňuje hlavný analytik UniCredit Bank Viliam Pätoprstý, „hodnoverný výskum na túto tému na Slovensku neexistuje“. Najčastejší argument, ktorý vysvetľuje nízku úroveň platov na Slovensku, sa týka štruktúry ekonomiky. Vychádza z predpokladu, že produkcia u nás je kapitálovo náročnejšia než v iných krajinách (viac priemyslu a menej služieb), čo zmenšuje podnikom priestor na lepšie zaplatenie práce. „Ak sa však pozrieme na štruktúru investícií prichádzajúcich v posledných rokoch napríklad do Česka, nie je výrazne odlišná od našej. Napriek tomu majú Česi takmer o polovicu väčšie jednotkové náklady práce, hoci porovnanie produktivity oboch ekonomík by vysvetľovalo len 15-percentný rozdiel v jednotkových nákladoch práce,“ hovorí Viliam Pätoprstý. Zdá sa teda, že len sama štruktúra ekonomiky dostatočným vysvetlením nebude.
Každému automaticky napadne vysoká nezamestnanosť – ešte celkom nedávno bezkonkurenčne najväčší sociálny problém krajiny. Kde je veľa ľudí bez práce, tam je práca lacná – ako všetko, čoho je viac než niekto potrebuje alebo chce. „Prečo však potom Poľsko, boriace sa s podobnými problémami, má jednotkové náklady práce dokonca o viac než polovicu vyššie v porovnaní s nami?“ pýta sa Pätoprstý, upozorňujúc na ďalšiu zvláštnosť.
.viac hláv, menej rúk
Vysvetlením nižších slovenských platov bude asi klasické „zo všetkého trochu“. Isté je, že okrem veľkého podielu odvetví s málo platenou prácou a tiež vysokej nezamestnanosti na Slovensku v neprospech zvyšovania platov hrala aj podoba mečiarovskej privatizácie v 90. rokoch. Tá spočívala v predajoch firiem politicky, rodinne alebo kamarátsky spriazneným privatizérom, často hlboko pod cenu. Výsledkom bola pretrvávajúca nízka produktivita práce, zapríčinená aj masívne umelo udržiavanou zamestnanosťou v pološtátnych firmách, absencia manažérskeho know-how vo väčšine privatizovaných firiem a takmer totálna absencia zahraničného kapitálu, ktorý to, čo na Slovensku sledujeme po rozbehu zahraničných automobiliek a hi-tech prevádzok, priniesol v okolitých štátoch už pred vyše desaťročím.
Kto by hľadal dobrý príklad toho, ako v ekonomike funguje zotrvačnosť, nájde ho aj v mzdových štatistikách – lenže, ako to už býva, za nízke mzdy môžu v očiach veľkej časti spoločnosti nie tí, ktorí to kedysi pobabrali, ale najmä tí, ktorí pre zdravý a rýchly rast platov urobili najviac.
Mzdy na Slovensku rýchlo rastú a podľa všetkých prognóz ešte nejaký čas budú. Kedy budú aspoň na úrovni našich vyspelejších susedov, záleží aj na tom, ako rýchlo a úspešne sa bude Slovensko meniť z „výrobnej haly“ na miesto, kde sa dobre darí službám a výskumu. Existujú aj krajiny, kde sa to podarilo, tam sa však namiesto boja s druhým dôchodkovým pilierom či súkromnými zdravotnými poisťovňami modernizovala krajina a investovalo sa do vzdelania.
To, o čo tu ide, je nahradenie práce rúk prácou mozgu. Ak sa to podarí, budú naše mzdy vysoké a nebude sa treba báť, že investori budú masívne odchádzať do lacnejších končín. To by však na začiatok museli viac používať hlavu tí, ktorí dnes prijímajú rozhodnutia o tom, kam investovať voľné zdroje z rekordného rastu ekonomiky.
Sťažovať si na nízke platy je pri pohľade na štatistiky o utešenom raste ekonomiky i platov samotných zdanlivo nemiestne. A predsa na tom niečo je.
.plnšie peňaženky
Podľa posledných údajov Štatistického úradu dosiahla priemerná mzda na Slovensku v poslednom štvrťroku 2007 hodnotu 22 925 korún, čo oproti rovnakému obdobiu spred roka znamená nárast nominálne o 8 percent – a reálne, po očistení o infláciu, o 4,5 percenta. To nie je málo – znamená to nárast priemerného mesačného platu približne o tisícku.
Klasický argument tých, ktorí slovné spojenie „dobrá správa“ nemajú v slovníku, platí aj naďalej: priemerná mzda je vyššia než mzda väčšiny pracujúcich. Priemer je totiž nahor ťahaný nadpriemerne zarábajúcimi. Aby tí, čo štatistický priemer nedosahujú, nemali pocit krivdy, mali by vedieť, že spodná príjmová polovica populácie (áno, presne 50 percent najmenej zarábajúcich) prispieva k celkovému výnosu dane z príjmu len štyrmi percentami celej vyzbieranej sumy. Potešiť by ich mohlo aj to, že pribúda práce v lepšie platených sektoroch ekonomiky, napríklad v službách. A že mzdy rastú rýchlo nielen takmer vo všetkých sektoroch ekonomiky, ale aj regiónoch krajiny.
Ale najdôležitejšia správa pre nespokojných sa týka začínajúceho nedostatku kvalifikovanej pracovnej sily, o ktorom čoraz viac hovorí najmä automobilový priemysel, hoci už ide o širší problém. Práve s nedostatočnými ľudskými kapacitami sa bude musieť Slovensko účinne vyrovnať, ak sa má terajší pozitívny vývoj udržať. Niežeby na Slovensku ešte nebolo dosť voľných rúk, náš problém je, že už tu nie je dosť kvalifikovaných rúk a kvalitných mozgov. Kvalitný vzdelávací systém je beh na dlhú trať a nikto naokolo nepočká, kým sa prestaneme nesmelo ošívať pred štartovou čiarou. Akokoľvek to dopadne, dnes platí, že keď dopyt po pracovnej sile už vyčerpal ponuku a začína ju prevyšovať, jej cena (a teda platy) sa bude zvyšovať.
.mzdové zvláštnosti
Lenže stále je tu niečo, čo trochu prekvapuje. Úroveň platov je u nás nízka nielen v porovnaní s túžbami väčšiny z nás, ale aj v štatistickom porovnaní s ostatnými európskymi krajinami. Podiel odmien zamestnancov na rastúcej výkonnosti podnikov je u nás tretí najnižší v Európskej únii – nižší je už len v Rumunsku a Bulharsku. Dokonca aj v krajinách, ktoré predbiehame v životnej úrovni, ako sú Poľsko, Litva, Lotyšsko a naposledy aj Maďarsko (ktoré sme v HDP na hlavu predbehli práve vlani), sa na mzdy zamestnancov prerozdeľuje viac ako u nás. Podobné výsledky vychádzajú aj pri skúmaní pomeru, ktorý tvoria odmeny zamestnancov na hrubom domácom produkte. U nás je to 36 percent HDP, podobne ako v Poľsku (36,2 percenta), ale za Českou republikou (42,8 percenta HDP) a Maďarskom (43,9 percenta HDP) výrazne zaostávame.
Prečo je to tak? Na to existuje niekoľko intuitívnych logických odpovedí, ako však upozorňuje hlavný analytik UniCredit Bank Viliam Pätoprstý, „hodnoverný výskum na túto tému na Slovensku neexistuje“. Najčastejší argument, ktorý vysvetľuje nízku úroveň platov na Slovensku, sa týka štruktúry ekonomiky. Vychádza z predpokladu, že produkcia u nás je kapitálovo náročnejšia než v iných krajinách (viac priemyslu a menej služieb), čo zmenšuje podnikom priestor na lepšie zaplatenie práce. „Ak sa však pozrieme na štruktúru investícií prichádzajúcich v posledných rokoch napríklad do Česka, nie je výrazne odlišná od našej. Napriek tomu majú Česi takmer o polovicu väčšie jednotkové náklady práce, hoci porovnanie produktivity oboch ekonomík by vysvetľovalo len 15-percentný rozdiel v jednotkových nákladoch práce,“ hovorí Viliam Pätoprstý. Zdá sa teda, že len sama štruktúra ekonomiky dostatočným vysvetlením nebude.
Každému automaticky napadne vysoká nezamestnanosť – ešte celkom nedávno bezkonkurenčne najväčší sociálny problém krajiny. Kde je veľa ľudí bez práce, tam je práca lacná – ako všetko, čoho je viac než niekto potrebuje alebo chce. „Prečo však potom Poľsko, boriace sa s podobnými problémami, má jednotkové náklady práce dokonca o viac než polovicu vyššie v porovnaní s nami?“ pýta sa Pätoprstý, upozorňujúc na ďalšiu zvláštnosť.
.viac hláv, menej rúk
Vysvetlením nižších slovenských platov bude asi klasické „zo všetkého trochu“. Isté je, že okrem veľkého podielu odvetví s málo platenou prácou a tiež vysokej nezamestnanosti na Slovensku v neprospech zvyšovania platov hrala aj podoba mečiarovskej privatizácie v 90. rokoch. Tá spočívala v predajoch firiem politicky, rodinne alebo kamarátsky spriazneným privatizérom, často hlboko pod cenu. Výsledkom bola pretrvávajúca nízka produktivita práce, zapríčinená aj masívne umelo udržiavanou zamestnanosťou v pološtátnych firmách, absencia manažérskeho know-how vo väčšine privatizovaných firiem a takmer totálna absencia zahraničného kapitálu, ktorý to, čo na Slovensku sledujeme po rozbehu zahraničných automobiliek a hi-tech prevádzok, priniesol v okolitých štátoch už pred vyše desaťročím.
Kto by hľadal dobrý príklad toho, ako v ekonomike funguje zotrvačnosť, nájde ho aj v mzdových štatistikách – lenže, ako to už býva, za nízke mzdy môžu v očiach veľkej časti spoločnosti nie tí, ktorí to kedysi pobabrali, ale najmä tí, ktorí pre zdravý a rýchly rast platov urobili najviac.
Mzdy na Slovensku rýchlo rastú a podľa všetkých prognóz ešte nejaký čas budú. Kedy budú aspoň na úrovni našich vyspelejších susedov, záleží aj na tom, ako rýchlo a úspešne sa bude Slovensko meniť z „výrobnej haly“ na miesto, kde sa dobre darí službám a výskumu. Existujú aj krajiny, kde sa to podarilo, tam sa však namiesto boja s druhým dôchodkovým pilierom či súkromnými zdravotnými poisťovňami modernizovala krajina a investovalo sa do vzdelania.
To, o čo tu ide, je nahradenie práce rúk prácou mozgu. Ak sa to podarí, budú naše mzdy vysoké a nebude sa treba báť, že investori budú masívne odchádzať do lacnejších končín. To by však na začiatok museli viac používať hlavu tí, ktorí dnes prijímajú rozhodnutia o tom, kam investovať voľné zdroje z rekordného rastu ekonomiky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.