prichádza novorodenecká sestra. Novopečenej matke bolestivo schytí bradavku, začne ju naťahovať, žmoliť medzi prstami a pchať dieťaťu do úst. Matka zatína zuby, slzy má na krajíčku. Prisatie sa nepodarí ani teraz, ani neskôr. Sestra v lepšom prípade poradí skúšať ďalej, v horšom prípade odporučí klobúčiky alebo fľašu a s poznámkou o neštandardnom tvare bradaviek odchádza. Matka je zúfalá, sama si nevie poradiť. Svoje dieťa vidí prvýkrát nahé až na tretí, štvrtý deň, keď jej ukazujú, ako ho kúpať. Ani jej nenapadne, že si ho môže na izbe vybaliť sama. Priložiť na telo, upokojiť. To sa u nás nenosí. Na štvrtý deň opúšťa pôrodnicu s pocitom zlyhania a presvedčením, že svoje materské povinnosti nedokáže zvládať.
Obraz opakujúci sa v slovenských pôrodniciach so železnou pravidelnosťou. Matky, ktorým bol odopretý kontakt so svojím dieťaťom bezprostredne po pôrode, môžu mať väčší problém so záležitosťami, ktoré sa môžu zdať samozrejmé. Ak matka s dieťaťom nedostanú hneď po pôrode šancu „zoznámiť sa“, umelo sa tým môžu prerušiť prirodzené biologické procesy v tele matky aj dieťaťa, čo má za následok problémy s nástupom prirodzeného materinského správania sa, spustenia laktácie, problémy s prisávaním novorodenca a mnohé ďalšie.
priamy kontakt
Dôležitosť bondingu, teda priamy kontakt kožou na kožu matky a dieťaťa krátko po pôrode, nie je moderný výmysel hysterických matiek, ale vedecky podložená skutočnosť. Jeho význam vyzdvihuje aj Svetová zdravotnícka organizácia vo svojej príručke. Na Slovensku je však bežné, že dieťa matke ukážu na pár sekúnd a odnesú na umytie a vyšetrenia. Potom ho matke prinesú už zabalené v perinke na prvé prisatie, ktoré zväčša trvá niekoľko minút. Nasleduje niekoľkohodinové odlúčenie od bábätka, počas ktorého si má žena po pôrode oddýchnuť. Ak si žena aj žiada, že chce mať dieťa pri sebe, často jej ho nedonesú. Túto prax potvrdzuje aj rodička z Levíc, ktorá však nechcela byť menovaná: „Okrem krátkeho momentu na sále mi dieťa doniesli ukázať na tri minúty až desať hodín po pôrode, a do rúk som si ju mohla vziať až na druhý deň, teda vyše tridsať hodín od pôrodu. Nastálo mi moje vlastné dieťa nechali až dva dni po pôrode! Žiadny bonding, žiadne prvé prisatie, nosili mi ju spiacu, nakŕmenú glukózou. Ešte sa na tretí deň čudovali, prečo malá nechce sať z prsníka. Domov sme išli poučení o tom, ako treba dávkovať Nutrilon a ako správne držať fľašu.“
Priložením nahého dieťaťa na kožu matky sa pritom posilňuje jej sebaistota v novej materskej role. Vie sa na svoje dieťa lepšie „naladiť”, lepšie prečítať signály, ktoré jej dieťa vysiela, vrátane rôznych druhov a príčin plaču. Deje sa tak najmä preto, že po pôrode dochádza v tele matky k veľkým hormonálnym zmenám. Zvyšuje sa jej tvorba oxytocínu, ktorý je okrem iného zodpovedný za nastavenie viacerých centier v mozgu na pokoj, jemnocit a náklonnosť k svojmu dieťaťu. Príroda to nastavila tak, aby sa matka po pôrode do svojho dieťaťa zaľúbila.
„Ak si žena aj žiada, že chce mať dieťa pri sebe, často jej ho nedonesú.“
Podľa psychiatra Jozefa Hašta matka, a dokonca aj otec sa snažia novorodenca, často nevedomky, dobre si obzrieť. Keď má matka dieťa položené kožou na kožu, má tendenciu nadvihnúť mu hlavu, aby sa mu mohla pozrieť do tváre. A dieťa zároveň reflexívne pri pohybe hlavy hore otvorí oči. Pohľad z očí do očí môže byť medzi nimi veľmi pohnutým zážitkom. „Vieme o tom od matiek, deti si na to, na rozdiel od matiek, nemôžu vedome spomenúť, ale je množstvo indícií, že zážitky do dvoch rokov života, ba i z prenatálneho obdobia, sa uchovávajú v implicitnej pamäti,“ vysvetľuje Jozef Hašto.
nedocenené dojčenie
Dieťa sa na matke po pôrode upokojí, zažíva pocit absolútneho bezpečia.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.