Pred odchodom do zámoria si na Slovensku zahral iba jednu seniorskú sezónu, v ktorej zaznamenal v priemere takmer bod na zápas. Neuveriteľná bilancia na hokejistu v takom mladom veku. Jeho výnimočnosť bola identifikovaná okamžite – domáca liga bola iba krátkym odrazovým mostíkom.
Za morom sa situácia opakovala. V nižšej lige – v drese Portlandu Winter Hawks hrajúceho WHL – vydržal iba jednu sezónu. Jeho 45 gólov v 53 stretnutiach bolo jednoducho príliš veľa, aby tam naďalej „strácal čas a márnil talent“. Prvé góly za ottawských Senátorov začal strieľať v roku 1998 a päťkrát dokázal vylepšiť svoje sezónne maximá, čo dokumentuje fakt, že krivka jeho výkonnosti bola prakticky neustále stúpajúca.
Marián sa stal už v mladom veku ťahúňom svojho tímu. Kolektív v Ottawe bol však celkovo skôr priemerný a iba jediná sezóna sa Hossovi adekvátne predĺžila, keď si zahral siedmy zápas o postup do finále v roku 2003. V sezóne 2004/2005 prišla celoročná výluka a Majo svoju genialitu pol roka pripomínal fanúšikom na Slovensku. Keď sa do NHL vrátil, mal už na sebe nový dres – vymenili ho za Danyho Heatleyho do Atlanty Thrashers.
.stobodová méta
V Atlante zažil dve najlepšie individuálne sezóny v kariére – raz dokonca dočiahol na stobodovú métu. Dovtedy ani odvtedy nebol nikde takto produktívny. Mal tam síce obrovský priestor na ľade, ale opäť nemal šťastie na konkurencieschopný tím. Celkovo si za Atlantu zahral za tri roky iba štyri zápasy v playoff – bez jedinej výhry. Zároveň sledoval, ako medzičasom na nohy postavená Ottawa postupuje do finále ligy a bojuje o pohár. Tu sa začalo jeho obdobie smolných a zle načasovaných prestupov, ktoré hraničili s prekliatím.
Prestup do Pittsburgu v roku 2008, iba 10 zápasov pred začiatkom nadstavby, vyzeral skvelo. Pridal sa do partie, v ktorej už boli hviezdy ako Crosby a Malkin – bola to prvá reálna šanca zabojovať o Stanley Cup. Po dlhom čase neležalo všetko iba na Mariánových pleciach, a táto rola mu maximálne vyhovovala. Z „druhej línie“ nazbieral úctyhodných 26 bodov v 20 zápasoch, patril k trom najlepším hráčom celého playoff. Finále však Tučniaci stratili v šiestom zápase proti suverénnemu a až príliš silnému Detroitu.
.šanca na Stanley Cup
Práve tam Majo zamieril na ďalšiu sezónu ako voľný agent – k obhajcovi, do najsilnejšieho mužstva vtedajšej doby. Jeho krok sa v Pittsburgu nestretol s pochopením, pretože odmietol ich ponuku na päťročný kontrakt s odhadovanou hodnotou 7 miliónov na sezónu. Okrem toho odmietol dlhodobý kontrakt od Edmontonu, ktorý bol finančne ešte lukratívnejší. Rozhodol sa pre podpis krátkodobej a menej výhodnej zmluvy s mužstvom, kde cítil najväčšiu šancu na úspech. Mal 30 rokov a jeho krok ísť do Detroitu bol celkom logický.
Irónia osudu chcela, aby sa obe mužstvá – Detroit a Pittsburg – stretli vo finále opäť. Hossa z tohto súboja znovu vyšiel ako porazený, Red Wings prehrali v siedmom rozhodujúcom zápase na domácom ľade. Marián bol teda v dvoch po sebe idúcich sezónach vždy v správnom čase na nesprávnom mieste. V NHL z toho bol veľmi populárny príbeh o veľkom smoliarovi, ktorému hádam nikdy nebude dopriate.
Hossa bol opäť voľný agent. Mal povesť jedného z najkomplexnejších hráčov doby; bol enormne silný, mal šikovné ruky, hral tímovo, skvelo bránil, perfektne tvoril, vedel zakončovať, mal skúsenosti z dvoch finálových sérií. Potreboval len nájsť mužstvo, ktoré nemá poverčivý manažment – aby sa nebálo angažovať hráča, o ktorom sa hovorí, že je pre playoff prekliaty.
.dlhodobý kontrakt
Siahlo po ňom Chicago. Podpísalo s ním neuveriteľný 12-ročný kontrakt na 63 miliónov s priemerným plnením 5 miliónov na sezónu (posledné štyri sezóny by mal dostávať už iba po milióne). Opäť sa pripojil k mladým puškám – Patrickovi Kanovi a Jonathanovi Toewsovi. Mužstvo bolo vystužené skvelou obrannou dvojicou Duncan Keith, Brent Seabrook. Dopĺňal ich Niklas Hjalmarsson a skúsený Patrick Sharp.
Všetci menovaní vrátane Hossu mali spoločné dve veci. Dlhodobý kontrakt (Keith dokonca 13-ročný), a to, že boli pri všetkých troch pohároch, ktoré Blackhawks za posledných 6 rokov získali. Druhá vec by sa bez tej prvej nikdy nepodarila. Chicago je dnes najvyrovnanejšie hokej hrajúce mužstvo, pretože sa v roku, keď angažovalo Hossu, rozhodlo investovať do perspektívy s dlhodobými cieľmi a stabilita pre nich znamenala všetko.
Mariánovi sa vykompenzovali roky smoly hneď trikrát. Najskôr keď mal 31, potom keď mal 34 a teraz v 36-tke. Bol síce pri každom prsteni o niečo starší, ale vždy sa mu o jeden bod podarila zvýšiť produktivita, ktorou tlačil svoje mužstvo k poslednej výhre v sezóne. Jeho medziročný progres a krivka vlastnej veľkosti nikdy neprestali stúpať.
.hossa ako Mikita
Z hráča, o ktorom sa takmer dekádu v zámorí necitlivo hovorilo, že nevie naplniť svoj potenciál v rozhodujúcej časti sezóny, sa stal expert na vyraďovacie boje. S pokojným svedomím môžeme napísať, že bez Hossu by Chicago nikdy nedokázalo napodobniť časy najväčšej slávy, kedy v ich drese dominoval Stan Mikita a Bobby Hull.
Chicago s Mariánom v tíme zdvojnásobilo počet pohárov za celú takmer 90-ročnú existenciu klubu v priebehu šiestich rokov. Už dnes môžeme hovoriť o dynastii, ktorá je v súčasnej dobe pre NHL výnimočným javom. Väčšina hráčov klubu je vo svojich najlepších rokoch a éra by mala pokračovať. Otázne je, ako s kádrom zamáva platový strop po obnovení zmlúv s Kanom a Toewsom.
Jedno je však isté. Aj keby toto bol posledný pohár Mariána Hossu, už teraz je (ešte stále hrajúca) legenda a najúspešnejší Slovák v NHL všetkých čias. Týmto statusom sa bude môcť pýšiť ešte aj vnúčatám, pretože túto kariéru tak skoro iný hráč nenapodobní.
.autor je redaktor portálu takurcitee.sk
Za morom sa situácia opakovala. V nižšej lige – v drese Portlandu Winter Hawks hrajúceho WHL – vydržal iba jednu sezónu. Jeho 45 gólov v 53 stretnutiach bolo jednoducho príliš veľa, aby tam naďalej „strácal čas a márnil talent“. Prvé góly za ottawských Senátorov začal strieľať v roku 1998 a päťkrát dokázal vylepšiť svoje sezónne maximá, čo dokumentuje fakt, že krivka jeho výkonnosti bola prakticky neustále stúpajúca.
Marián sa stal už v mladom veku ťahúňom svojho tímu. Kolektív v Ottawe bol však celkovo skôr priemerný a iba jediná sezóna sa Hossovi adekvátne predĺžila, keď si zahral siedmy zápas o postup do finále v roku 2003. V sezóne 2004/2005 prišla celoročná výluka a Majo svoju genialitu pol roka pripomínal fanúšikom na Slovensku. Keď sa do NHL vrátil, mal už na sebe nový dres – vymenili ho za Danyho Heatleyho do Atlanty Thrashers.
.stobodová méta
V Atlante zažil dve najlepšie individuálne sezóny v kariére – raz dokonca dočiahol na stobodovú métu. Dovtedy ani odvtedy nebol nikde takto produktívny. Mal tam síce obrovský priestor na ľade, ale opäť nemal šťastie na konkurencieschopný tím. Celkovo si za Atlantu zahral za tri roky iba štyri zápasy v playoff – bez jedinej výhry. Zároveň sledoval, ako medzičasom na nohy postavená Ottawa postupuje do finále ligy a bojuje o pohár. Tu sa začalo jeho obdobie smolných a zle načasovaných prestupov, ktoré hraničili s prekliatím.
Prestup do Pittsburgu v roku 2008, iba 10 zápasov pred začiatkom nadstavby, vyzeral skvelo. Pridal sa do partie, v ktorej už boli hviezdy ako Crosby a Malkin – bola to prvá reálna šanca zabojovať o Stanley Cup. Po dlhom čase neležalo všetko iba na Mariánových pleciach, a táto rola mu maximálne vyhovovala. Z „druhej línie“ nazbieral úctyhodných 26 bodov v 20 zápasoch, patril k trom najlepším hráčom celého playoff. Finále však Tučniaci stratili v šiestom zápase proti suverénnemu a až príliš silnému Detroitu.
.šanca na Stanley Cup
Práve tam Majo zamieril na ďalšiu sezónu ako voľný agent – k obhajcovi, do najsilnejšieho mužstva vtedajšej doby. Jeho krok sa v Pittsburgu nestretol s pochopením, pretože odmietol ich ponuku na päťročný kontrakt s odhadovanou hodnotou 7 miliónov na sezónu. Okrem toho odmietol dlhodobý kontrakt od Edmontonu, ktorý bol finančne ešte lukratívnejší. Rozhodol sa pre podpis krátkodobej a menej výhodnej zmluvy s mužstvom, kde cítil najväčšiu šancu na úspech. Mal 30 rokov a jeho krok ísť do Detroitu bol celkom logický.
Irónia osudu chcela, aby sa obe mužstvá – Detroit a Pittsburg – stretli vo finále opäť. Hossa z tohto súboja znovu vyšiel ako porazený, Red Wings prehrali v siedmom rozhodujúcom zápase na domácom ľade. Marián bol teda v dvoch po sebe idúcich sezónach vždy v správnom čase na nesprávnom mieste. V NHL z toho bol veľmi populárny príbeh o veľkom smoliarovi, ktorému hádam nikdy nebude dopriate.
Hossa bol opäť voľný agent. Mal povesť jedného z najkomplexnejších hráčov doby; bol enormne silný, mal šikovné ruky, hral tímovo, skvelo bránil, perfektne tvoril, vedel zakončovať, mal skúsenosti z dvoch finálových sérií. Potreboval len nájsť mužstvo, ktoré nemá poverčivý manažment – aby sa nebálo angažovať hráča, o ktorom sa hovorí, že je pre playoff prekliaty.
.dlhodobý kontrakt
Siahlo po ňom Chicago. Podpísalo s ním neuveriteľný 12-ročný kontrakt na 63 miliónov s priemerným plnením 5 miliónov na sezónu (posledné štyri sezóny by mal dostávať už iba po milióne). Opäť sa pripojil k mladým puškám – Patrickovi Kanovi a Jonathanovi Toewsovi. Mužstvo bolo vystužené skvelou obrannou dvojicou Duncan Keith, Brent Seabrook. Dopĺňal ich Niklas Hjalmarsson a skúsený Patrick Sharp.
Všetci menovaní vrátane Hossu mali spoločné dve veci. Dlhodobý kontrakt (Keith dokonca 13-ročný), a to, že boli pri všetkých troch pohároch, ktoré Blackhawks za posledných 6 rokov získali. Druhá vec by sa bez tej prvej nikdy nepodarila. Chicago je dnes najvyrovnanejšie hokej hrajúce mužstvo, pretože sa v roku, keď angažovalo Hossu, rozhodlo investovať do perspektívy s dlhodobými cieľmi a stabilita pre nich znamenala všetko.
Mariánovi sa vykompenzovali roky smoly hneď trikrát. Najskôr keď mal 31, potom keď mal 34 a teraz v 36-tke. Bol síce pri každom prsteni o niečo starší, ale vždy sa mu o jeden bod podarila zvýšiť produktivita, ktorou tlačil svoje mužstvo k poslednej výhre v sezóne. Jeho medziročný progres a krivka vlastnej veľkosti nikdy neprestali stúpať.
.hossa ako Mikita
Z hráča, o ktorom sa takmer dekádu v zámorí necitlivo hovorilo, že nevie naplniť svoj potenciál v rozhodujúcej časti sezóny, sa stal expert na vyraďovacie boje. S pokojným svedomím môžeme napísať, že bez Hossu by Chicago nikdy nedokázalo napodobniť časy najväčšej slávy, kedy v ich drese dominoval Stan Mikita a Bobby Hull.
Chicago s Mariánom v tíme zdvojnásobilo počet pohárov za celú takmer 90-ročnú existenciu klubu v priebehu šiestich rokov. Už dnes môžeme hovoriť o dynastii, ktorá je v súčasnej dobe pre NHL výnimočným javom. Väčšina hráčov klubu je vo svojich najlepších rokoch a éra by mala pokračovať. Otázne je, ako s kádrom zamáva platový strop po obnovení zmlúv s Kanom a Toewsom.
Jedno je však isté. Aj keby toto bol posledný pohár Mariána Hossu, už teraz je (ešte stále hrajúca) legenda a najúspešnejší Slovák v NHL všetkých čias. Týmto statusom sa bude môcť pýšiť ešte aj vnúčatám, pretože túto kariéru tak skoro iný hráč nenapodobní.
.autor je redaktor portálu takurcitee.sk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.