Asi obojím. Padlo Kablo, Siemens-Schuckart, zmizla Gumonka, stratila sa pradiareň Danubius pri Trnavskej ceste. Zlikvidovaná bola Cisársko-kráľovská uhorská tabaková továreň medzi Radlinského a Mýtnou ulicou. Zmizla mestská elektráreň na Pribinovej, hlavný objekt Grünebergovej kefovej továrne na Radlinského, mlyn a pekáreň Jedľa na Račianskej, odchádza bývalá Smaltovňa v Petržalke. Stein vyhorel alebo ho podpálili, vyhorel Amfiteáter na Búdkovej, chátrajú a horia viaceré staré objekty v Horskom parku až po objekt Juventy, lebo tam všade sa ničí, aby sa mohlo búrať a stavať. Padá les na Kolibe. Odchádza Hlavná stanica, celé PKO a dunajské nábrežie je nezvratne zničené. Stavby na Zuckermandli kašlú na históriu, a prečo by nekašlali, keď na ňu kašlú všetci stavitelia Bratislavy po druhej svetovej vojne. Garáže pod Hradom stráži zrejme už len Svätoplukov kôň. Nejde len o to, že odchádza história, ale najmä o to, že odchádza budúcnosť, ktorá sa stáva svedectvom tupého pohŕdania mestským prostredím, ako ho sformovali dejiny. Bratislava ako opakujúci sa pokus o mesto neustále vzniká jeho novým ničením. Demokracia sa stáva pokračovaním komunistického pustošenia mesta. Lebo nad slobodou víťazí náš historicky zakódovaný pustošivý atavizmus.
Nie je to nič nové. Mesto ničili po druhej svetovej vojne garnitúry všetkých pánov. V päťdesiatych rokoch Podhradie a Židovská. V šesťdesiatych Nový most. V celoštátnom meradle v sedemdesiatych až osemdesiatych rokoch panelákové sídliská. V deväťdesiatych a nultých rokoch ruina PKO a skelet na Šancovej. Dnes trebárs Cvernovka a Zuckermandel. Hlavná vec, že investor sľubuje náučný chodník so sochami Franza Xavera Messerschmidta, ktorý má pripomínať vizuál obce Zuckermandel. A zajtra oživený nápad povinného zabývania verejného priestoru soškami, budúcimi cintorínmi kultúrnosti. A Technické pamiatky Bratislavy z roku 1985, lebo už pred tridsiatimi rokmi zdokumentovali pamiatkari ničenie mesta, vtedy s optimistickými príhovormi Mestského výboru KSS, ktorý sa o nás staral v rámci hlavných úloh ideovo-výchovnej práce na úseku kultúry v našom meste. Dnes si to zobrala na starosť samospráva.
Sedíme oproti Artforu v malom átriu kaviarničky U Krajniaka. Aj tu na Panenskej cítiť dych mestskej kreativity. Tu vznikli malé kaviarničky a vinárničky, aj Dobré trhy. Večer tu šumí vánok ako v morských mušliach. Vynorí sa Katka Šimončičová. Jej entuziazmus a obetavosť som spoznal v novembri 1989. Nadšene vychrlí, že na Hlavnom námestí predsa len vysadia šesť stromov a v garážach pod Hradom možno predsa len dosiahnu nejaké maličké víťazstvo. Namiesto toho, aby som sa potešil, vstúpi do mňa akýsi neznámy, nespravodlivý srd. Veď za tú bratislavskú spúšť vo veľkom, kompenzovanú malými víťazstvami, nemôže Katka, ale tí, čo ju svojou ľahostajnosťou a nevšímavosťou umožňujú. Tej spúšti sa však nevyhli ani ochranári. Aj medzi nimi boli tak ako v celej spoločnosti spolupracovníci a komunisti. Ale ani za to nemôže Katka. To si len ochranár Jano Budaj so svojimi absurdnými konšpiračnými teóriami o komplotoch, podomieľajúcimi november 1989, neuvedomuje, že ako človek Novembra podomieľa vlastne seba samého.
Za to všetko však Katka Šimončičová nemôže. To len do mňa vošiel nespravodlivý srd z toho nerovnocenného zápasu, pri ktorom sa podarí vysadiť šesť stromov a zároveň prísť o mesto. Lebo Bratislava je slovenským pokusom o mesto. V jednotlivostiach krásna a kreatívna, ako celok bez rozvrhu a rozmyslu.
Nie je to nič nové. Mesto ničili po druhej svetovej vojne garnitúry všetkých pánov. V päťdesiatych rokoch Podhradie a Židovská. V šesťdesiatych Nový most. V celoštátnom meradle v sedemdesiatych až osemdesiatych rokoch panelákové sídliská. V deväťdesiatych a nultých rokoch ruina PKO a skelet na Šancovej. Dnes trebárs Cvernovka a Zuckermandel. Hlavná vec, že investor sľubuje náučný chodník so sochami Franza Xavera Messerschmidta, ktorý má pripomínať vizuál obce Zuckermandel. A zajtra oživený nápad povinného zabývania verejného priestoru soškami, budúcimi cintorínmi kultúrnosti. A Technické pamiatky Bratislavy z roku 1985, lebo už pred tridsiatimi rokmi zdokumentovali pamiatkari ničenie mesta, vtedy s optimistickými príhovormi Mestského výboru KSS, ktorý sa o nás staral v rámci hlavných úloh ideovo-výchovnej práce na úseku kultúry v našom meste. Dnes si to zobrala na starosť samospráva.
Sedíme oproti Artforu v malom átriu kaviarničky U Krajniaka. Aj tu na Panenskej cítiť dych mestskej kreativity. Tu vznikli malé kaviarničky a vinárničky, aj Dobré trhy. Večer tu šumí vánok ako v morských mušliach. Vynorí sa Katka Šimončičová. Jej entuziazmus a obetavosť som spoznal v novembri 1989. Nadšene vychrlí, že na Hlavnom námestí predsa len vysadia šesť stromov a v garážach pod Hradom možno predsa len dosiahnu nejaké maličké víťazstvo. Namiesto toho, aby som sa potešil, vstúpi do mňa akýsi neznámy, nespravodlivý srd. Veď za tú bratislavskú spúšť vo veľkom, kompenzovanú malými víťazstvami, nemôže Katka, ale tí, čo ju svojou ľahostajnosťou a nevšímavosťou umožňujú. Tej spúšti sa však nevyhli ani ochranári. Aj medzi nimi boli tak ako v celej spoločnosti spolupracovníci a komunisti. Ale ani za to nemôže Katka. To si len ochranár Jano Budaj so svojimi absurdnými konšpiračnými teóriami o komplotoch, podomieľajúcimi november 1989, neuvedomuje, že ako človek Novembra podomieľa vlastne seba samého.
Za to všetko však Katka Šimončičová nemôže. To len do mňa vošiel nespravodlivý srd z toho nerovnocenného zápasu, pri ktorom sa podarí vysadiť šesť stromov a zároveň prísť o mesto. Lebo Bratislava je slovenským pokusom o mesto. V jednotlivostiach krásna a kreatívna, ako celok bez rozvrhu a rozmyslu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.